Bicykle - Dolomity Superbike - Vetroplach magazin

Dolomity Superbike

06.05.2017
dolomity-superbike

O Dolomitoch som toho v minulosti počul len málo, niečo v zmysle že sa tam lezie a sú tam pekné terény na cestný bike. Moje prvé kroky do Álp viedli ale úplne iným smerom: do Savojských a Walisských Álp na najvyššie štvortisícovky.

A potom to prišlo: úplne neplánovane som sa ocitol v srdci Dolomitov, v ladínskej Val Badii.

Mal som tu v kuchyni stráviť leto, nakoniec z toho boli letá tri. Samozrejme, bike som si zobral so sebou.

Moja najväčšia biková vášeň bolo vždy objavovanie nového: chodníčky, zjazdy, singltraily.

Pokiaľ možno, čo najužšie a najťažšie. Vďaka nemeckému Bikemagazínu som tušil, že to bude v Dolomitoch dobré, ale výsledok predčil všetky moje očakávania...

Času som nemal veľa, ale keď človek trávi dlhé dni v práci, ktorú nemá rád, tak sa naučí vážiť si voľný čas. Fyzické sily v tomto prípade nie sú rozhodujúce, neraz som jazdil cez poobedňajšiu pauzu, alebo cez zriedkavé dni voľna na hranici fyzických síl. Rozhodujúca bola psychika...

Vráťme sa k samotným Dolomitom: taká hustá sieť ciest a chodníčkov sa hneď tak hocikde nevidí. Je to najmä vďaka tomu, že táto oblasť je osídlená a hospodársky využívaná už odpradávna. Nezmazateľné stopy tu však zanechala najmä prvá svetová vojna. Počas nej bolo vybudovaných množstvo ciest, po ktorých sa dá dodnes jazdiť.

 

Zákazy:

 

Určite bude mnohých z vás zaujímať, ako je to v Dolomitoch s cyklotrasami a zákazmi – narážam tým na situáciu u nás doma. Nuž zákazy pre MTB tu naozaj sú, ale v princípe to funguje asi tak, že všetko, čo nie je zakázané, je dovolené... So zákazom jazdenia som sa stretol prvý raz v oblasti Tre Cime, ktorá je hojne navštevovaná a niektoré frekventované trasy sú len pre peších. Zakázaná je tiež málo navštevovaná Val Travenanzes v oblasti Tofany. Potom som sa stretol ešte s jedným zákazom pri zjazde zo Schlernu. keď som zišiel ťažký chodník, väčšinou po svojich, (potreboval som uzavrieť okruh) a až dole som uvidel tabuľku so zákazom. Aj napriek tomu ma nikto z pešiakov, ktorých som minul, ani len slovkom neupozornil...

 

Cyklotrasy:

 

Vzhľadom na to, že všetky cyklotrasy sú zároveň aj trasy pre peších, tak som sa prakticky nestretol so špeciálnymi značkami pre bajky. Trasy, ktoré sú na mape (Kompass) vyznačené ako cyklotrasy sú teda značené turistické chodníky. Mňa veľmi potešilo, že množstvo trás vedie po úzkych chodníčkoch (singloch), kde sa bajkeri stretávajú s pešiakmi a ani jednej skupine to nerobí nejaké problémy. A teraz sa podržte: na viacerých miestach vedú cyklotrasy dokonca nezjazdnými úsekmi, kde treba bike tlačiť, alebo niesť – je to z dôvodu zachovania kontinuity trasy, ktorá je ináč veľmi zaujímavá.

    Charakter jazdenia:  

 

Nič pre milovníkov podunajskej cyklotrasy! Veľmi dlhé výšlapy a ešte dlhšie zjazdy. Najviac používaný prevod je ten najľahší...  Povrch je štrkový, po ktorom kolesá plávajú niekedy ako na snehu, užil som si však aj dosť hlinených pevných úsekov, sem tam kamene a korene. Potešiteľná je absencia blata, s ním sa stretnete len vzácne. A úplnou novinkou pre mňa bol freeride na spasených lúkach, tráva mala strih ako na golfe, žiadne kamene a výmole.  Neboli tu žiadne trsy a hrudy, aké poznáme z trávnatých hrebeňov u nás. Samozrejme jazdenie po lúkach bolo skôr výnimkou, ako pravidlom. Nechcel som skončiť s vidlami v chrbte.

    Výstroj:  

 

Ku bajku by som v krátkosti poznamenal : jedine full , full a ešte raz full! Potom dobré brzdy a široké plášte( trošku mäkšie držia výborne na štrku a kameňoch). Dozadu pastorok 34!!! Zvládnuť dvojhodinový výšlap na najľahšom prevode chce aj dobrú stabilitu na biku pri nízkej rýchlosti - v opačnom prípade sa môže stať, že budete tlačiť, až si zoderiete tretry... K tomu jedna zaujímavosť: Achim Zahn si nechal vyrobiť dopredu malú šajbu s 20 zubmi. (napísané pred 15 rokmi, aspoň dnes na tomto príklade vidíme vývoj MTB, v každom prípade platí potreba špeciálne ľahkého prevodu)

 

Badia biking:

 

 

Pralongia_-_v_pozadí_vrchol_Sassongher,_dominanta_nad_Corvarou

Alta Badia je mohutný kotol obklopený horskými skupinami Sella, Fanes a Puez-Gaisler. Do prostriedku kotla vyráža hrebeň s kopčekmi Col Alto a La Ila. Pri pohľade zhora s troškou predstavivosti údolie dostane tvar srdca a preto domáci o tomto kúsku zeme radi hovoria ako o „srdci Dolomitov“

Počas troch sezón som stihol prekutrať na biku takmer všetky značkované chodníčky a cesty. Vybral som tri najkrajšie, ktoré sa pri prípadnej návšteve rozhodne oplatí skúsiť:

 

Passo Gardena – Forceles:

 

 

Všetky tri túry sú plánované do troch hodín, to bol maximálny čas, ktorý som dokázal urvať cez poobedňajšiu pauzu. V tomto prípade je východiskom Corvara (1520m.) a výškové metre som naberal pohodlne po asfaltke na Passo Gardena (2121m.) Na mojom traktore (vzadu 2,5 a vpredu 2,35 gumy) mi to trvalo asi hodinku. Pri výjazde do sedla je viac možností, buď ešte asi 300m pod sedlom odbočiť vpravo na značkovaný chodník  a popri drevenej búde sa napojiť na traverz, alebo pre tých, čo majú čas, odporúčam si túru spestriť výšľapom, až ku hornej stanici lanovky z Val Gardeny – Dantercepies 2298m. Odtiaľ potom po značke 2 alebo 2b ku lanovke vedúcej smerom od Corvary. Pred ňou odbočím dole a napojím sa na traverz smerom Forceles.

 

Celý traverz je nádherný singl. Je na ňom viacero mostíkov a schodov. Niekoľko krát som zosadol, ale len na pár metrov a pokračoval na biku. Išiel som to vždy mimo hlavnej sezóny (August), alebo podvečer – kvôli ľuďom. Predsa len je to chodník hlavne pre peších. Podvečer však už nestretnete nikoho a vychutnáte si parádnu jazdu. Tesne pred chatou  Forceles treba trošku potlačiť do kopca a potom už nasleduje zjazd po zjazdovke až ku chate Edelweiss 1832m. Pozor! V strmom úseku si to moc nepúšťajte, hlavne pokiaľ nie ste ešte zvyknutý na voľné šutre. Od chaty ide štrková cesta (varianty po trávnatej zjazdovke) dole do Kolfoska – odtiaľ po hlavnej do Corvary.

 

Monte Cherz – Pralongia:

 

 

Oblasť medzi Corvarou a San Kassianom je vyplnená čiastočne zalesnenými pahorkami s množstvom štrkových ciest vhodných na nabratie výšky a trávnato-hlinenými chodníčkami, ktoré som využíval na „cestu dolu“. Celá oblasť je v zime lyžiarske stredisko a v lete slúži najmä peším turistom a samozrejme bikerom.

 

Z množstva variánt som vybral moju najobľúbenejšiu:  Z Corvary (1520m.) naberiem výšku po asfaltke smer passo Campolongo 1875m. Tesne pred koncom stúpania, pri stanici sedačky som odbočil vľavo na štrkovú cestu, ktorej serpentíny ma doviedli až na sedielko pod vrcholom Monte Cherz 2094m. Pokračujem vľavo okolo hornej stanice sedačky a chaty Cherz. Ďalej po hrebeni pekným - trávnato hlineným chodníčkom, ktorý postupne prechádza do ťažšieho koreňového trialu.

 

  Z lesíka ma to vypľuje do trávnatého sedielka, tu sa dá pokračovať ďalej po ťažkom hrebeni (zbytky zákopov z 1.sv.), alebo zísť doľava na príjemný štrkový traverz až do sedla Incisa (1920m.) V sedle je križovatka štyroch ciest. Pokračujem hore po strmej štrkovej ceste, ktorá kopíruje hrebeň. Časom som si na tieto dlhé, strmé a vysilujúce stúpania vypracoval  taktiku, ktorej cieľom bolo vyjsť celé stúpanie na biku. Základom taktiky je na miernejších úsekoch ísť naďalej pomaly ľahký prevod a snažiť sa čo najlepšie zotaviť pred nasledujúcou „stojkou“. Ďalším bodom bola samotná jazda v „stojke“. Vchádzal som do strmého úseku pomaly a až postupne, ako sa cesta dvíhala, som pridával energiu do šliapnutí do pedálov. Presne opačné pravidlo platí napr. na ceste. Ale toto štrkovisko nie je asfaltka a môj traktor mal od cesťáka ďaleko.

 

S touto taktikou sa mi podarilo vyjsť dlhé stúpania, ktoré boli v sprievodcovi označené ako úseky, kde treba tlačiť. Strmé stúpanie od sedla Incisa ku chate Pralongia (2109m.) bolo jedným z nich. Od chaty je super výhľad na niekoľko horských skupín Dolomitov. Smerom dole je naozaj veľa možností, nechávam na výber každému, či sa spustí smerom do San Kassiana, alebo bude pokračovať po hrebeni smerom na La Ilu. Spomeniem aspoň najťažšiu a teda z jazdeckého hľadiska aj najkrajšiu variantu: Spustím sa naspäť po ceste, ktorou som prišiel a na prvom rázcestí odbočujem vpravo ku chate Punta Trieste 2028m. Popod sedačku ide trialový chodník až ku dolnej stanici, je ťažký, ale celý zjazdný, ozajstná výzva smerom dole. Na konci zjazdu sa napojím na hlavnú cestu a serpentínami späť do Corvary.

 

St Kroce – San Kassiano nr.15

 

 

O tomto chodníčku píše v superlatívoch aj Uli Stanciu (zakladateľ nem. Bike magazínu a etapáku Transalp) v knižke „Transalp – dobrodružstvo uprostred civilizácie“. Je to vlastne traverz, s peknými výhľadmi, trialovými pasážami a „North Shore“ mostíkmi – určite stojí za to. Z La Villy vyrazím smerom na San Kassian, prejdem most a na prvej odbočke vľavo. Naberiem výšku po príjemných asfaltových serpentínach, ktoré sa na trávnatej lúke zmenia na štrkovú cestu. Pri romantickej chatke Munt de Costalta sa napojím na turistický chodníček a trialovými úsekmi  prídem až ku medzistanici sedačkových lanoviek. Ďalej pokračujem po strmej štrkovej ceste popod sedačku ku kostolíku a turistickej chate St. Croce. Tu začína spomínaný chodník č15. Som naozaj rád, že taký krásny a frekventovaný chodník môže slúžiť nielen peším turistom, ale aj bajkerom, ktorých som tu často stretával.

  Mapy:  

 

Všetky tri trasy majú samozrejme množstvo variánt a práca s mapou je nevyhnutná. Odporúčam Tabacco nr.7 mierka: 1:25000. Mapa Kompass 1:50000 aj napriek vyznačeným cyklotrasám nie je dosť podrobná.

  Camping:  

 

V lete sú Dolomity zaplavené tzv. campermi – obytnými autami v ktorých ľudia zadarmo prespávajú na parkoviskách, často porušujúc zákazy – zrejme ich nikto nepostihuje. Niekoľkokrát sme spali v aute aj my na parkovisku pri ceste smerom na passo Gardena. Dobré miesto na bivak je aj v sedle Valparola. Ale nenahováram vás na čierne bivakovanie – pekný camp je Sas Dlacia nad San Kassianom a určite stojí za to skúsiť camp v stredisku San Vigil. Zabudnite na camp v Corvare – je veľmi drahý a prostredie campu nestojí za veľa.

 

A na záver:

 

 

 - ešte jeden nebikový postreh. Je to až na neuverenie, ale celá táto oblasť bola po 2.sv. vojne tzv. hladovou dolinou, nebola tu žiadna práca, turistický ruch prakticky neexistoval, obyvatelia hromadne odchádzali za prácou do zahraničia – hlavne do Nemecka. Situácia sa dnes dramaticky zmenila a to len vďaka cestovnému ruchu. Podľa denníka Dolomiten je Južné Tirolsko treťou najbohatšou oblasťou Európy...

PS.:

-Všetky fotky s cyklistom boli fotené pomocou samospúšte.

-Panoramatické zábery „zhora“ vznikli počas potuliek „napešo“.

-Názov Superbike je odvodený od maratónu v Dolomitoch s rovnakým názvom,

 ale aj od názvu lyžiarskeho strediska Superski...

-Ladínci – národnostná menšina žijúca len vo Val Gardene a Val Badii hovoriaca starým       rétorománskym jazykom.

-Achim Zahn – nemecký biker, autor viacerých sprievodcov, dopisovateľ časopisu Mountain Bike, mountainbikeguide -  www.seracjoe.de

 

Fotky Dolomity Superbike


Súvisiace články:

Diskusia




Sportful | Eshop so športovým oblečením
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2017  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 2952362