Bicykle - Dolomity: Za najkrajším zjazdom - Vetroplach magazin

Dolomity: Za najkrajším zjazdom

02.07.2008
dolomity-za-najkrajsim-zjazdom

Ako som sa tak smažil nad sporákom deň čo deň, myslel som len na jediné: voľný deň. Celý deň voľna pri mojich pracovných potulkách Južným Tirolskom nebol veru samozrejmosťou, ale v tomto lete (2006) som ho mal pravidelne - raz do týždňa.
          Corvara - je jedným z centier Dolomitov, nachádza sa v závere doliny Gadertal (val Badia), ktorej domáci aj kôli podobnosti pri pohľade zhora hovoria radi "Srdce Dolomitov". Toto miesto je rajom horských športov a preto mi v lete vo výbave nemohol chýbať bike. Len tak mimochodom - veci na športové aktivity mi zabrali v batožine podstatne viac miesta, ako ten kopec bielych handier do kuchyne.

          Biková legenda Hans Rey raz povedal: "Alpy sú najlepším miestom pre bikerov, predovšetkým vďaka najhustejšej sieti ciest a chodníčkov všetkých druhov." K tomuto tvrdeniu odborníka, ktorý precestoval celý svet, by som len pridal, že Dolomity sú jednou z najlepších bikových oblastí Álp aj vďaka 1.svetovej vojne. Vtedy bola vybudovaná hustá sieť vojenských ciest do tých najneprístupnejších sediel a dolín.

          A v týchto horách som sa ráno zobudil do "voľného dňa", ktorý mal slúžiť predovšetkým na oddych po šialenom pracovnom týždni v špičke sezóny. Dodrbaný na sračky som sa postavil na nohy, nabral vodu do camelbacku a vystrojený malou kondíciou a veľkým odhodlaním som sa vymotal z hotela vonku.

          Zatiaľ, čo viacerým kolegom pomáhal prežiť tieto dni predovšetkým alkohol s diskotékovým "životom", ja som sa zvykol "zoťať" v teréne. Tie stavy, keď som ležal večer po prejazdenom dni na izbe v "delíriu", nazývam "biková kocovina". My sme sa vlastne dostávali rôznymi spôsobmi do rovnakého stavu bezvedomia - s tým malým rozdielom, že oni si toho po "akcii" moc nepamätali, ja som si pamäť osviežil množstvom úžasných fotiek.

          Takto som vyrazil jedno ráno, teda asi o 11.hod. na túru okolo horskej skupiny Puez-Geisler. Ja za tieto nápady naozaj nemôžem. Jednoducho pozriem do mapy a línia trasy sa ukáže sama. Obzvlášť v Dolomitoch charakter terénu priam vyzýva na rôzne okruhy. Jednou z ich typických čŕt je však to, že z polcesty už nie je možnosť návratu, ani prípadnej skratky. "Zabaliť" by znamenalo zohnať a zaplatiť ochotného taxikára, ktorý by prehnal svoje auto serpentínami cez nejaké tie sedlá...

          Z Corvary som sa pustil po asfaltke do La Villy a tu som odbočil hore na turistický chodník k jazeru Sompunt. Odtiaľ som traverzom pokračoval až k ďalšiemu jazeru Lalunch. Po ceste som sa viackrát zamotal a musel som sa často pozerať do mapy. Nastúpanú výšku som nakoniec aj tak stratil a spustil som sa až na hlavnú cestu do údolia. Mal som za sebou pekný úsek, ale na začiatku ťažkej túry som stratil veľa času aj síl.

          Potom som už bez väčších ťažkostí prešiel cez sedlo Juel (1725m.) do doliny Longiarú. Je to nádherný kút, trochu bokom od hlavného náporu turistov. Tu som začal moje dnešné najväčšie stúpanie do sedla Kreuzjoch (2293m.) Po štrkovej ceste som sa dostal až tesne pod sedlo, samozrejme takmer všetko na najľahšom prevode 22-34.

                   Zo sedla nasledoval pekný, ale ťažký zjazd serpentínami do Val di Funes. Nezišiel som až dole, na križovatke štrkových ciest som odbočil vľavo a po krátkom stúpaní som vyšiel na Glatschalm (1902m). Tu som sa preplietol pomedzi turistov piknikujúcich na lúke a napojil sa na Adolf Munkel weg - chodníček (nr.35) traverzujúci popod skalné steny masívu Geisler.

                   Tento traverz mal byť sám osebe vrcholom dnešnej túry, aspoň podľa referencií z nemeckého Bikemagazinu. Pekné úseky striedalo tlačenie a až v závere som si vychutnal dlhší zjazd. A znova nasledovalo stúpanie na najľahšom prevode okolo Brogleshutte do sedla Brogles (2119m.) Tu sa mi otvorili výhľady na celú Val Gardenu. Mal som už "nakúpené" a tak som si dal hore kratšiu "výhľadovú pauzu". Z tohto hľadiska sú Dolomity jedinečné - výhľady počas celej túry.

                   Od Base campu som sa nachádzal v tejto chvíli dosť ďaleko a vzhľadom na pokročilý čas som sa rozhodol pre zjazd do St. Ulrichu priamo zo sedla po chodníku číslo 5. To čo nasledovalo sa dá bohužiaľ len ťažko opísať. Rútiac sa dole na celoodpruženom Canóne som si vychutnal najprv tvrdý hlinený chodník posadený do golfovej trávičky, do toho nejaké skoky cez menšie prahy a už som sa vnoril do lesa. Tam pokračovali nečakané orgie: kamene, korene, udupaná hlina, štrk, zátačky. Množstvo variánt a v rýchlosti si bolo treba vybrať tú najkrajšiu a zároveň zjazdnú.

                   S hlavou plnou endorfínov a adrenalínu som sa blížil ku St. Ulrichu, ale zjazd ešte nekončil. Znovu som sa dostal na lúky, kde som trsy turistov obiehal po golfovej trávičke a na záver ma ešte čakala čerešnička na torte: zjazd po vyhladených skalách vyschnutým korytom potoka, nejaké kamenné schody, kde som využil zdvih tlmičov a keď som sa vynoril na asfaltku, nevládal som držať riadítka v rukách. Tak toto som v tejto chvíli nečakal a aj keď som tu už pojazdil veľa pekného, tento zjazd mám dodnes zapísaný, ako to najkrajšie z Dolomitov.

                   Nefotil som ešte vtedy na samospúšť, takže v tomto článku som použil viaceré fotky z iných túr do tejto oblasti. V ten deň ma už čakala len jedna úloha: nejako sa dostať "domov" (teda naspäť do hotela). Po tomto vrchole túry som zo St. Ulrichu zamieril po asfaltke do Wolkensteinu a odtiaľ po pauze a posilnení som sa rozhodol, že radšej vyšlapem/vytlačím zjazdovku, ako by som mal pomedzi autá šlapať to pekelné stúpanie po asfalte do sedla Gardena (2115m.)

                   Dnes by som už zvolil troch inú trasu: Po asfaltke by som sa dostal na koniec Wolkensteinu (časť Plan) smerom passo Sella a Gardena a odtiaľ chodníkom č. 654 by som vyšlapal do sedla v sedle a nie tlačiac bike ako to bolo v mojom prípade po zjazdovke na Dantercepies. Vtedy som mal už hmlu pred očami a tak som túto možnosť nezbadal.

                   Z passo Gardena už nasledoval iba zjazd po asfalte do Corvary. Na viacero zjazdových možností v teréne som už dodrbaný a tesne pred zotmením rezignoval. Celkove som na tejto túre nastúpal cca 3000 metrov s nie najlahším fullom. Za optimálnej kondície a s využitím rád z tohto článku - sa jedná určite o super zážitok...

Mapy: Kompass 07 a 030 v mierke 1:25000



M.Bartoň

Fotky Dolomity: Za najkrajším zjazdom


Súvisiace články:

Diskusia




Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4302624