Goldseeweg - cesta Zlatého jazera.

Šliapem po serpentínach na passo Stelvio (2757), druhý najvyšší cestný priesmyk Európy. Vychutnávam si možnosť plynulej a rýchlej jazdy po asfalte. Tlmiče na mojom fulle mán vypnuté, čo využívam na jazdu zo sedla. Oproti tvrdým stúpaniam po štrkovo-hlinených cestách v Suldene, ktoré jazdím na najľahšom prevode, je toto rýchlosť ako v F1. Serpentíny na passo Stelvio sú miestom, kde sa písala história pretekov Giro Italia. Každoročne tu prichádzajú cestní cyklisti z celej Európy, popasovať sa z náročným stúpaním a vstrebať do seba trošku tej atmosféry, ktorá tu vládne.

          Všímam si nápisy na ceste, popri menách lokálnych matadorov - na tejto ceste sa organizuje každoročne niekoľko menších pretekov - vidím mená, ktoré písali históriu: Pantani, Cunego, Simoni, Rebellin, áá ten práve získal na olympiáde striebro, v 37 rokoch pekná odmena na rozlúčku.

          Cestou stretávam množstvo cyklistov na cestných i horských bicykloch, atmosféra je tu ozaj cyklistická. Ale pozor, do reality ma vracia ohlušujúci hukot, a už sa okolo mňa ženú - jeden motorkár za druhým. Nie je ich len pár. Toto miesto totiž nie je známe len medzi cyklistami. Každoročne sa do Álp vydávajú tisícky motorkárov, ktorí vyhľadávajú práve tie najkrajšie priesmyky a sedlá - podobne ako cyklisti.

          Realita je už raz taká - na tých najkrajších priesmykoch musíte rátať s hustou premávkou, množstvo motorkárov dopĺňajú mototuristi, ktorí sa v autách prevážajú cez sedlá a na terasách popri ceste popíjajú capuccino. Žiadnou výnimkou nie sú ani autobusy plné turistov starších ročníkov, tí obdivujú serpentíny z autobusových sedačiek. Pozorujúc ich rozmýšlam, či pri vstupe do autobusu nafasujú aj igelitové sáčky - pre každý prípad.

          Z hlavou plnou myšlienok mi stúpanie ubehne rýchlo a tých asi 1500 výškových metrov z dedinky Gomagoi prekonávam za dve hodinky. Hore v sedle prechádzam okolo stánkov so suvenirmi a tu, kde sa "cesťáci" po dosiahnutí vrcholu začínajú púšťať do zjazdu ja hádžem najľahší prevod a po štrkovej cestičke pokračujem v naberaní výšky. Mojím cieľom je Dreisprachenspitze (2843). Kopec na pomedzí Talianska, Švajčiarska a Južného Tirolska (kedysi súčasť Rakúska - dnes Tal.)

          V závere stúpania tlačím, prechádzam popri rozostavanej chate a za slabého mrholenia a blížiaceho sa dunenia hromov sa púšťam po hrebeni chodníčkom, ktorý je dnes mojím hlavným cieľom - Goldseeweg. Počul som už o ňom z viacerých strán. V časopise sa rozplývali nad supertrailom a nedávno mi nemecký biker rozprával ako ten chodníček prakticky celý tlačil v opačnom smere "V prípade pádu riskuješ neustále svoj život!" asi taký bol jeho komentár.

          Tak a teraz som tu, aby som sa presvedčil na vlastnej koži. Búrka ma našťastie obchádza a dážď po chvíli končí. Môžem začať fotiť. Obraz si urobíte sami z fotiek, ale pozor! Fotil som sa sám ako už zvyčajne so samospúšťou a tak tie najťažšie miesta a množstvo úsekov, kde trebalo tlačiť na fotkách niesú.

Výsledný dojem:
           Veľmi ťažký zjazd, cca 30% tlačenie, zatiaľ najťažšie morálové jazdenie, aké som kedy absolvoval. Na úzkom chodníčku mierne naklonenom dole svahom si nemôže jazdec dovoliť žiadnu chybu. ináč by sa ocitol dole pekne hlboko pod chodníkom. Na zjazd znížiť sedlo je nevyhnutnosť. Túto trasu ísť s bicyklom v opačnom smere už vôbec neodporúčam, to by ste tlačili prakticky všetko.

          A na záver: Okrem dvoch jazdcov na začiatku som už po celej trase nestretol ani človiečika, len občasný rev motorky dole v doline mi pripomenul, že od civilizácie som sa vzdialil iba kúsok...

M.Bartoň

• Späť

Nadpis
Meno
Kontakt
Príspevok
napíšte slovom "7"