Bicykle - Severný živloplaz 2019: jemne balneologický - Vetroplach magazin

Severný živloplaz 2019: jemne balneologický

02.06.2019
severny-zivloplaz-2019-jemne-balneologicky

Hlavná páchateľka, nemenovaná J.B., sa vlani nechala počuť, že nebude nasilu tlačiť trasu do kilometrov, že pravé ultra predsa nemusí byť cez 100, že nemusí obsahovať všetky miestne brutality... A tak, proste chce zážitok pre ľudí, trochu kratší masochizmus ako obvykle. Len či aj menší, že? Ale dobre spravila (som si myslel do rána 1.6.). Predstavil som si totiž myšlienkové procesy mierne pokročilého masochistu: Nonstopbeh som dal, Ultrafatru som dal, len na stovku sa ešte necítim... Ale aha: Živloplaz má len 77, ideál! Prevýšenie ľudské a tam na hraniciach sú také guľaté kopčeky, to bude behateľné. Takto sa nazbieral asi dvojnásobok ľudí čo vlani – na obe trasy dokopy. Aj to je istý druh ocenenia pre vlaňajší prvý ročník.

 

 

Aj mne sa dátumom aj dĺžkou hodil do plánov túto jar. Tak som vopred (ako vlani) sľúbil, že prídem pofotiť novú trať. Lebo z Ľubovne sa ide síce na hraničný hrebeň ako vlani, ale tam sa točí na východ. Pieninám sa musíme vyhnúť, takže si dáme kolečko v smere hodiniek. A cieľ bude pri telocvični, pod hradom len kontrola. Aj Vetroplachovi sa dáko zapáčilo, tak ideme spolu – ibaže on si vezie bajk. Ci beka, to bude matrošu pre bulvár!

 

Po chladnom a daždivom máji konečne na MDD vyliezol Oskar: cesty suché, ale pozor! Kto pozná miestne geologické  podložie, vie svoje... Už cestou od parkoviska do telocvične nám trávnik čvachtal pod nohami. Začínal som tušiť, že to bude nem sranda. Tretry zubaté som mal vziať, nie Feliny ultra, vhodné na šutre. Ale to neva, prišiel som sa rozflákať (ako nabádal plagát), a to sa dá v hocičom. Tak čo?

 

...keby_nebolo_furt_treba_strážiť_krok_a_najmä_sklz.

 

Večerná klasika: slivovica na privítanie, orgovia s neprítomnými pohľadmi, telocvičňa popri stenách obložená múmiami. Hlavná idea výkladu trate: nie sme na majstrovstvách galaxie, používajme aj mozog. Aj keď fáborky sú. Ale môžu ich nejaké kravy aj požrať. Nielen u Bela na V100 sú také. Kravy. Akurát sa divím, kde sú štamgasti – skoro nikoho... A oni vraj sa socializujú kdesi v centre, no hanba im... Že prečo potom niekto začal o jedenástej v temnej telocvični hulákať „Macejka“.

 

Výborne sme sa (ne)vyspali, udrelo ráno, začalo hmýrenie. Záchody stíhali, mám dojem, že aj kávovar, klasika. Zato náčelník!!!  V nezvyčajnom nastrojení, aj Ľubka... Aj Belo ??? Čo si dáva politbyro preteky o prémie? Vonku skoro jasno a fajne sviežo, ale dá sa v tričku na štart, dole na námestie, na jarmok. Symbolicky popri cintoríne, aj do cieľa to vraj bude podobné. Odbila šiesta, Julka nabila a už tancujeme, ako strieľa. Dole kopcom sú všetci pohodári, len Miki uteká za vlastným autom ako by mu ho ukradli. A možno aj...

 

Miki_beeež,_ukradli_ti_auto!

 

Šprintéri sa hneď za riekou odpájajú doprava na Podsadek (ako my na dlhej vlani), a my dlhí si to pre zmenu valíme cestou akoby na hrad. Všetci naleštení a voňavučkí a rôznofarební – dnes posledný raz. Z horného konca Pasterníka do lesa a každý sa ešte vyhýba aj najmenšej mláčke. Vpredu sa odpája zo šesť chrtov a o chvíľu už kufrujú. Zo 200 m, tak pre výstrahu, zabudlo sa odbočiť, každý kuká pod nohy, žeby sa nezablatil...

 

 

Už zbeh do Jarabiny vybodkoval chrbty na hnedo, na lúkach nebolo ani ako brzdiť – čvachtačka a kĺzačka. Jarabinský prielom, to bol čistý Spartan (aj s preliezkami) a už tam som prestal riešiť obchádzky kaluží. Aj do potoka som vbehol po členky a s kľudom. Jediné v hlave: len nech mi tie gejzíry blata spod nôh neudrú na foťák.

 

Najdlhšie stúpanie na trase - na hranicu, pod Eliášovku (1025 m). Lesy či lúky, blato všade. Zato hrebeň aspoň polosuchý a to bolo véééľmi fajn, lebo v tých strmákoch dole kopcom by to za mokra bolo leda na sáčok pod zadok. Ako v zime. Čerešnička na torte (strmosti):  zbeh z hrebeňa na K2 do Mníška, ako v Tatroch dole žľabom.

 

 

A ďalšie nekonečné stúpanie, na Osly, po historických chodníkoch slovensko-poľských kuriérov. Či pašerákov? Najprv zvážnicové lesné nekonečno. Potom zmena: doteraz bolo buď ráno a zima, alebo tieň, tak pohoda. Ale medzi Doštenou a Modrinami z lesa von a tú vlhkosť začalo slnko dvíhať z trávy. Je ako v saune, miestami. Aspoň výhľady sú, aj keď do diaľok trochu oparené.

 

 

Od kríža na Osloch už to nie je ďaleko (lebo prudko dole, najmä spočiatku) na K3 pod Ľubovnianskym hradom. Malé déja vu – lanská cieľová rovinka. Ale dnes ledva za polovicou srandy a sranda iba začína, hovoria nohy. Už cítim, že prepaľujem, ale taký bol plán. Otázka bola len taká, dokedy to telo znesie. Tak už viem, ale zatiaľ nebrzdím. Dnes idem na šrot.

 

Z K3 radšej rýchlo preč, je tam príliš bohato prestreté a v jurte (!!!) až moc prívetivo. Strmo dole lúkou, cez Podsadek. Vlani sme tu boli hneď po štarte, ešte tu nebola taká premávka, nevšimol som si, že je tu rómska osada. Zdravíme sa s dospelými, ťapkáme si s deckami. Majú poriadnu radosť. Zlaté sú, len keď si uvedomím ich pravdepodobnú životnú perspektívu, cítim sa až previnilo.

 

 

Ale už sa musíme sústrediť na total brutal výplaz do sedla Marmon – blatu tu pomohli aj traktory a štvorkolky a iná lesná háveď, plus miestami už neľudský sklon. Ale dávame to. Hore vpravo vbok a po lúkach ponad Matysovú a Hajtovku (pre niekoho Hejtovku)  pohodlne a plynulo dole do Malolipníckeho sedla. Až na jednu drobnosť: na podozrivé fučanie dvihnem oči a oproti mne sa poklusom rúti stádo kráv. Pekne v trojrade, po ceste. Na lúke mám kam uhnúť, kolegu predo mnou to ale stihlo v lese. Skoro skákal rybičku do ostružín :-))) Ale kravky sú slušné, zabučia, obídu. Len žiadny pastier, žiadny pes. Kluskajú nezávisle, ako my, sranda. Každopádne - cestou ďalej máme v blate často aj prídavok... Farba podobná, to sa stratí. Odteraz až do cieľa mám v hlave jedinú pesničku – tú od Kabátu.

 

 

Už sa tešíme na K4, Plavnicu vidíme zďaleka, ale chyba! Ešte obísť Údol. Že veď pohodkaaa... No, nakoniec to bola dobrá morda. Od asfaltky hore lesom to ešte išlo, ale potom ten zbeh k rieke... Cezpoľný beh po týždňoch intenzívnych dažďov? Nádhera. Dole na rovine už som naschvál vletel do každej kaluže, ktorá bola cez celú cestu. Radšej čvachtajúci ako s kilovými závažiami na každej nohe.

 

Detská_radosť_:-)

 

V Plavnici zanechávam polomŕtveho Martina, pre seba pýtam kontakt na výrobcu truhiel a pajdám do kopca. Malo by sa mi ísť, že by som spieval, lebo som si dzigol protikrízovú chémiu, ale chytám hnusné kŕče do holení aj lýtok zároveň. Až mi palce vykrúca. Nechápem, veď balneologické kúry by mali nohám práve uľaviť... Jedine, že by som to s nimi prehnal, ale to tu dnes predsa nehrozí... Či? Telo by do kopca bežalo, ale čo krok, to kŕč. Ledva z kopca by to išlo, ale také momentálne nie je v ponuke. Tak toto som ešte nemal, to je to prepálené tempo. Aspoň robím miestnym krowkám profilovky na fejs(búúúúú)k a zabávam sa aj inými somarinami.

 

 

A zase dusno na lúkach, ako inak - hore kopcom. Subjektívne nekonečno. Našťastie odmena má podobu suchej štrkovej zvážnice, mierne z kopca. Ešte jedno kratšie stúpanie a davaj dole do Ľubovnianskych kúpeľov na K5. Akčná trojka sa tam zatiaľ nudí.

 

Do cieľa vraj deväť km, ale čo je na ich začiatku, to radšej nekomentujem... Podobalo sa to odchodu z Hiadeľského sedla pri Nonstopbehu. Našťastie je ten „tatranský žľab“ suchý a v tieni lesa. Aspoň že hore zas odmena: výýýýhľady preďalekéééé a SL už je na dosah. Krásne lúky, len potom zbeh do Novej Ľubovne po tom holom poli – za dažďa si to neviem veľmi predstaviť...

 

 

Tak ešte posledné stúpanie na Úboč, po žltej. Síce monotónne v tuneli z kríkov, ale to už velí autopilot. Pripojenie na červenú a už len dole, dole, dole, do cieľa. Najprv zaujímavým lesným singlom ponad potok – je to niečo úplne iné ako doteraz, no sranda na záver, aj s mostíkom. A potom už len vyjavení záhradkári, ten spomínaný cintorín a vjazd do cieľa cez zákaz vjazdu. Čestné trištvrtekoliečko po tartane, v ústrety socializácii, opaľovaniu, napchávaniu a povaľovaniu.

 

 

Hej, mal som to v pláne ísť na šrot, zistiť na čo aktuálne mám (No, na veľa nie, ostávam zatiaľ pri turistike, ale keď raz budem veľký..!). Ale prečo hádam každý, kto prišiel kým som tam bol, hovoril niečo v zmysle „som na šrot“? Veď to malo byť také kratšie, behateľné ultra, hehehe... Aspoň pre skúsených stovkárov. Asi nám to dobre robí, či čo... A organizátorom tiež. Veliká im za to vďaka naša. Len nabudúce by to trochu dažďa a snehu chcelo, nech nie sme rozmaznaní.

 

 

Inak prvý dobehol s prehľadom a (asi aj) s ľahkosťou Keňana Julo Kaľavský, jediný pod osem hodín. Medzi ženami Maťa Hancková za jedenásť. Tá zas vyzerala čistučká a v cieli sa promenádovala s úsmevom, ako keby nič. Ale hej, trošku blata si vzadu predsa len doniesla. Všetko podstatné je v galérii a na Ultra.Hikingu, skade som aj výsledky šlohol.

 

Julka a spol. majú vraj povolenky aj na ďalšie roky, tak sa môžeme tešiť na tunajší flyš, lúky, krowky, blatko a všetko ostatné podstatné asi aj o rok. Len by nemuselo byť také sucho ako teraz bolo, potom sa moc práši :-)

 

Rišo Pouš

foto: Vetroplach a Ripo

 

Fotky Severný živloplaz 2019: jemne balneologický


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Severný živloplaz 2019: jemne balneologický
Ripo 02.06.2019
https://uloz.to/!S9dMEXLMVYdp/ zivloplaz-2019-zip - viac fotiek

RE: Severný živloplaz 2019: jemne balneologický
sherpa 03.06.2019
no pekne si to preplazil, ty mlok ;-). o zivot ale takmer bedna...

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4302652