Bicykle - Transalp 13500 - Vetroplach magazin

Transalp 13500

12.05.2018
transalp-13500

O transalpe som sa prvýkrát dozvedel z časopisu Velo v roku 2003. Bol to článok, čo sa mi vryl hlboko do mysle a už vtedy som vedel, že to je presne to, čo chcem na bicykli robiť. V roku 2005 som podnikol svoj prvý alpský výjazd. Vtedy som sám prešiel francúzsku časť Álp naťažko. Trasa viedla cez tie najťažšie a najvyššie alpské priesmyky po asfalte. Zastavila ma vtedy nehoda vo Švajčiarsku, odkiaľ som musel domov pokračovať autobusom. Svoj sen o nekonečných serpentínach som však snívať neprestal. V roku 2006 sme už vo dvojici spolu s Jankom Adame dokončili môj prechod alpského oblúka cez najvyššie alpské sedlá. Opäť naťažko a po asfalte. Vtedy sme v brašniach na bicykloch viezli všetku výstroj pre výstup na Mount Blanc vrátane ťažkých topánok, cepínov, mačiek, lana, stanu, varenia a podobne.

Nad_chatou

Alpy mi učarovali natoľko, že čím viac som tam chodil, tým viac krás a možností mi odhaľovali. Článok o Transalpe z Vela však stále driemal v mojej hlave a ja som si stále predstavoval, ako prekonávam alpské hrebene na MTB, naľahko, z doliny do doliny, nevraciam sa večer späť k autu a všetko potrebné na tých pár dní mám stále so sebou. Tento rok som už bol odhodlaný svoj sen realizovať stoj, čo stoj. Nehľadal som k sebe nikoho, lebo som vedel, že nechcem ísť viac ako vo dvojici a ak nebude s kým, tak pôjdem aj sám. Moja myšlienka sa zapáčila Števovi a tak sme začiatkom septembra vyrazili.

Musel som počkať, kým pôjdu deti do školy, aby som mohol ísť, preto až september. V júni som sa zas obával snehu v sedlách. Samozrejme, že som strávil hodiny za internetom, aby som aspoň ako tak ponachádzal správnu cestu, ktorou chcem ísť. Najprv som chcel končiť na Garde, no dostať sa odtiaľ vlakom späť niekam do Nemecka zaberie zbytočne čas, ktorý môžem stráviť radšej na bicykli. Až keď sme boli na diaľnici niekde pri Salzburgu, tak som sa pevne rozhodol, že vyrazíme z dedinky Grinzens pár kilometrov od Innsbrucku. Tu sme nechali auto pri miestnej krčme a popoludní o 16.00 sme vyrazili plní odhodlania smerom na chatu Adolf Pichler Hutte. 

Začíname_zjazd

Na chatu sa šliape poriadne strmou šotolinou, avšak už zakrátko sa nám začali ukazovať pekné scenérie. Na chate sme sa o 18tej rozhodli, že skúsime ešte dnes prejsť cez sedlo Seejochl vo výške niečo cez 2500 m.n.m. Keďže sme štartovali vo výške 900 m.n.m., tak to bol vcelku slušný prvý výšľap. Záverečných asi 150 v.m. nám trocha cestu sťažil čerstvý sneh. Chodník vedie stúpajúcim traverzom v sutinovom svahu a aj keď na svahoch veľa snehu nebolo, tak práve na chodníku bolo aj 20cm čerstvého mokrého snehu, ktorým sa bicykel tlačil dosť ťažko. Práve sa začínalo stmievať, keď sme vyšli do sedla. Za svetla sme ešte stihli pozjazdovať pekné horné pasáže a tesne nad chatou Starkenburger Hutte, ktorá je vo výške 2200 m.n.m. sme nasadili čelovky. Mali sme so sebou aj karimatky a spacáky a jeden varič, aby sme mohli v prípade, že nestihneme prísť niekam na chatu, prespať niekde v senníku, čím by sme aj ušetrili nejaké peniaze.

Hneď prvú noc sme sa teda aj napriek prítomnosti iste pohodlnej horskej chaty rozhodli prespať vonku. Našli sme si vhodný prístrešok, ktorým bola už nepoužívaná chata Knappenhutte a tam sme sa uložili na starých stoloch pekne pod strechou terasy. Bol to parádny bivak, no Števo ma v noci vystrašil nejakou nočnou morou a ráno sa priznal, že takto vonku ešte nespal, akurát tak v stane v lete na Šírave. Ráno pekne raňajky a už sme si aj našli to, prečo sme sem prišli. Nie zjazd po šotoline, ale do údolia pekne nenápadným chodníčkom, aj za tú cenu, že občas je tu riziko, že budete bicykel znášať nezjazdným terénom. Raz som už znášal aj dolu ferratou:) Tento chodníček sme však trafili parádny a za odmenu sme mali hneď na ráno 800 v.m. trailu do mestečka Neustift im Stubaital. Tu som si chcel kúpiť cyklorukavice, no mali len ferratové, tak som zobral tie.

Až_do_najvyššieho_bodu_strediska_vo_výške_3150m.n.m.

Odtiaľ som sa chcel dostať cez kopce do Soldenu, no cestu som v mape stále akosi nenachádzal. Stále mi tam akosi zavadzal ten ľadovec, až som našiel stránku nejakého rakúskeho bajkgajda ktorý vodí ľudí cez Stubaiergletscher. Vystúpali sme teda k lanovkám a postupne po šotolinách až k najvyššiemu bodu strediska do výšky 3150m. To už ale trocha predbieham. Hore celým údolím si môžete vybrať, či pôjdete priamo po asfalte, alebo sa budete motať po cyklocestičkách. Keď však začne šotolina, tak zistíte, že ani 40 zubov na kazete nie je zas tak veľa. Treba aj potlačiť a začína pršať. Števo zaostáva a tu si aj vybral svoju najťažšiu chvíľku. Mne sa išlo fajn a zastavil som sa vo výške 2620m na mieste, kde sa nachádza veľká stanica lanoviek s obchodmi, reštauráciami a podobne. Je tu okolo lanoviek vcelku ruch. Vlekári chystajú zimnú sezónu. Pršalo, tak som prišiel k budove a dvere do vestibulu sa otvorili.

Tak som sa tam pekne v teple a suchu skryl pred dažďom a hodinku počkal Števa. Vedel som, že nie je najčerstvejší, a tak som ani veľmi nerátal, žeby sme ešte v ten deň šli cez sedlo o 500m vyššie. Števo prišiel dosť unavený, pršalo a sedlo bolo v oblakoch. Počkáme teda v tom vestibule, či sa počasie nezlepší a keď nás odtiaľ nikto nevyhodí, tak tu môžeme aj prespať. Vlekárom padla a v našom vestibule na koberci bolo príjemne, preto sme sa rozhodli stráviť tu noc. Vzhľadom nato, že ráno nás čakal výšľap do sedla vo výške 3150m a následne zjazd do Soldenu, ktorý je vo výške 1350m, tak som sa na ďalší deň tešil tak silno, že som z toho nadšenia nemohol v noci ani spať. To sa mi ináč stáva celkom často:)

Spanie_vo_vestibule_stanice_lanovky

A veru. Nastalo ráno. Počasie bolo fajn a my sme mohli vyrazili. Najprv 250 v.m. strmou šotolinou a potom ďalších 250 po ľadovci popod vlek. Viem, že veľa cyklistov by to ohundralo, že trebalo hore ľadovcom tlačiť a že to vedie cez lyžiarske stredisko a že to už ani nie je cyklistika. To je transalp, kde sa prekonávajú alpské hrebene. Pre mňa to je NAJ, čo môžem v cyklistike zažiť. Boli sme vo výške 3150 m.n.m. a pod nohami sme mali dlhočízne alpské údolie, kde o 1800 v.m. nižšie keď skončí zjazd, tak máte od šťastia ten priblblý úsmev na tvári. Kým sme sa však dostali do Soldenu, tak sme najprv zjazdovali po ľadovci popri ratrakoch. Už pripravovali snowpark na zimu. Potom sme niesli po balvanoch, potom sme znášali po oceľových lanách na chatu Hildesheimer hutte. Tu pekne ranná kávička a ide sa ďalej. Trail z chaty do údolia je veľmi ťažký.

Keďže nechcem riskovať nejaký pád, tak najťažšie úseky radšej idem vedľa bajku, i keď mnohé by sa aj dali, no iste nie všetky. Je to tu však nádhera, robíme si pekné fotky a ja si plním svoj sen. Postupne sme sa dostali na šotolinu, minuli sme malebný alpský salaš a tu zrazu, upravený trail s logom Bike Republic Solden. Tu sa ešte ukážeme. Proste paráda. Rovno do reštaurácie na obed. Spokojní, posilnení už stúpame za ďalším dobrodružstvom na Timmelsjoch do výšky 2509 m.n.m. Krásne stúpanie, ktoré je aj trocha zákerné, pretože keď si už myslíte, že už nie veľa, tak 100 v.m. stratíte, aby ste ich mohli nastúpať znova. Na vrchole malé posilnenie - radler a už hľadám v mape nejaký ten trailik, aby sme drahocenné výškové metre nestrácali po asfalte. Počas celého výletu nám nenahraditeľne pomáhala aplikácia Locus a vďaka nej sme zozjazdovali až do dedinky Moso in Passiria vo výške 1000 m.n.m. kompletne po nádherných chodníčkoch. Ubytko sme si našli priamo na mieste v penzióne Mária (ako moja manželka:) a krásny deň zavŕšili výbornou pizzou.

Ráno nás čaká ďalší skvost - Eisjoch. Sedlo označované za topku v Alpách. Vystúpať do sedla však znamená nastúpať na jeden záťah 1900 v.m. Asfaltkou, šotolinou a od salaša chodníčkom. Chodníček je však veľmi kvalitný, nielen vychodený, ale vybudovaný. Zrejme tadiaľ ľudia prechádzajú z údolia do údolia už stovky rokov. Sú tu vybudované serpentíny, mostíky, oporné múriky. Nie všetko sa dá vyšliapať v sedle, avšak väčšina áno. Eisjoch navyše ponúka možnosť nechať bajk na chvíľu opretý pri chate a vybehnúť si naľahko na Hohe Wilde 3480 m.n.m.

Ešte v lese sme sa so Števom dohodli, aby on za mnou nenáhlil, lebo moje pohodlné tempo je rýchlejšie než jeho pohodlné tempo, tak ja si máknem, on pôjde na pohodu a náskok, ktorý naňho tým získam využijem na výstup na Hohe Wilde. Doplnil som teda vodu na chate v sedle, vyhádzal z batoha nepotrebné veci a svižným krokom som za 55 minút na vrchole. Oplatilo sa. Je to paráda a celú túru takýto výšľap krásne obohatí. Výstup je sčasti zaistený oceľovými lanami. Ferratový set netreba, ale chce to istý krok. Kým som zišiel dolu, Števo ma tu už hodinku čakal, pekne si oddýchol a celkom mu to takto aj vyhovovalo.

_Hohe_Wilde_3480_m.n.m.

Inač Eisjoch a Hohe Wilde odporúčam aj ako výlet s manželkou. Prekročíme sedlo a už nás čaká 2300 v.m. zjazd. To nie je pre nikoho zas až tak úplne bežné. Zjazd zo sedla smerom na západ nie je technicky náročný. Je to, akoby som to opísal - fantastické, škoda reči. Kto nezažil MTB v Alpách, prichádza o jeden osobitný rozmer cyklistiky. Pre mňa je to topka. Kým zozjazdujeme na parkovisko, Števo ešte presekne bezdušák. Locus nám opäť pomohol v tom, že nemusíme strácať výšku po asfalte, ale môžeme si to ďalej užívať po singletracku, hoc aj kravami zamínovanom. Na záver je aj strmý asfalt celkom vzrúšo. Cesta z údolia sa pripája na hlavnú cestu smerom do Kurzraz odkiaľ som pôvodne chcel prejsť cez hory k Rechnenpass, ale cestu v mape som nenašiel, tak ak niekto o nejakej rideable ceste viete, tak poraďte. Zjazd k hradu Juval si ešte spestrím krátkym výšľapom do Karthaus a zjazdom mimo asfalt.

Keď zrazu človeka tunel vypľuje medzi jabloňami v nadmorskej výške 600 m.n.m., je to iný svet. Sme na cyklotrase vedúcej na Rechnenpass. Pohoda. Jablká, zastavíme sa na koláčik a keď sa blíži tma, tak reku, že prespíme v Prato dello Stelvio. Lenže tu sa práve nasledujúci deň koná nejaký Transalpine run, takže všetko ubytko je obsadené. Napokon som cez booking zarezervoval hotel s raňajkami v dedinke Schlinig 12 km od Prata. Akurát sa stmieva, tak si myslím ok, po asfalte tam do pol hodiny musíme byť. Lenže pozerám ja lepšie do mapy a zrazu som si uvedomil, že to síce je už len nejakých 9km, ale zároveň je to o 750m vyššie. Aspoň je to smerom, ktorým zajtra pokračujeme, takže čelovky na hlavy a poslušne točiť pedále a o desiatej večer sme tam. V ten deň to bolo napokon 4200 v.m.

_Zjazd_z_Eisjoch

Po pohodlnej noci vyrážame do nepohodlného mrholenia a dnes nás čaká ďalší skvost našej trasy - Val Uina. Prešli sme cez sedlo Alp Sursass 2152 m.n.m. v hmle a mrholení a Val Uina ozaj stála zato. Je to pecka a nie je to zas až také nezjazdné, ak nato máte morál. Zjazd je opäť dlhý - rýchle šotoliny až k rieke Inn do dedinky Sur En do výšky 1100 m.n.m. Posilnení orechami začíname opäť stúpať. Treba si dávať menšie ciele, lebo ak si predstavíte, že vás čaká 1500 v.m. do sedla, tak je lepšie si dať cieľ radšej len po ďalšiu zákrutu, potom po ďalšiu, potom po strom, potom po salaš... až sa postupne dostanete do sedla Fimberpass 2608 m.n.m.

To je klasické transalpové sedlo. Zo švajčiarskej strany je posledných 600 v.m. tlačenka, ale celkom príjemná. Hory sú nádherné, počasie sa opäť pokazilo, nálada je skvelá. Zjazd k Heidelbergerhutte je zábava. Všade strieka blato. Od chaty je to tiež zábava, ale už šotolina. Dalo by sa tu vymyslieť aj niečo navyše pojazdiť, no nám tu počasie nepraje. Zvažujeme aj nocľah na Heidelbergerhutte, no aby sme ráno nezačínali deň dlhým zjazdom pravdepodobne v daždi, tak radšej sme sa ubytovali opäť v príjemnom hoteli v mestečku Ischgl.

Ráno je na pláne prejazd cez posledné sedlo do St. Anton a odtiaľ údolím späť až do Innsbrucku. Keď však pri raňajkách pozerám z hotelovej reštaurácie na sneh, ktorý je len nejakých 300 v. m. nad dedinou a na FB vidím zasnežené Livigno, tak je jasné, že nemá zmysel stúpať 1000 v. m. vyššie do sedla. Vonku sú 4 stC, prší. Nevadí. Tých 100km k autu už dáme aj v  daždi. V Landecku sme sa napojili na cyklotrasu popri rieke Inn a výlet končí výšľapom o 350 v. m. do dedinky Grinzens k autu. Mali sme síce ešte dva dni, keď sme mohli jazdiť, no sneženie na horách náš transalp ukončilo. Keby to chcel niekto zopakovať, tak táto trasa je podľa mňa výborná. Za 5 dní sme nastúpali cca 13500 v.m. a nič tomu nechýbalo. Isto to nebol z mojej strany posledný transalp.

 

Marián Surničin

Fotky Transalp 13500


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Transalp 13500
Paulus 17.05.2018
masaker.. ste borci , klobuk dole. vdaka za report a fotocky

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3542685