Bicykle

Veľká Fatra z turčianskej strany, lesné masívy medzi dvoma dlhými, známymi dolinami, pod Fiškálovou (1043 m) a Hradišťom (891 m). Hej, je to národný park, mimo turistických značiek ani na krok, že? Ale obrovské rúbaniská, vynovené lesné cesty, posed na každej čistinke a traktor za každou zákrutou, to je v pohode. Takže výčitky žiadne, namotal som si tam pár pekných okruhov a rovno hovorím, že v tomto smere jazdy je to lepšie, lebo opačne by boli niektoré stúpania dosť nepríjemné. Takto bolo v podstate trochu strmšie len jedno, aj to krátke. Inak

Svätá Anna – chladno zrána, tak trochu klepem kosu cestou z Považskej Bystrice do Udiče, v poriadne chladných tieňoch popri Váhu. V Udiči odbočka doprava, preč z hlavnej, už je dobre, slnko sprava. Skorší začiatok je nutný, aby som doma potom stihol pozrieť finále kráľovskej etapy na Tour. Teraz je ale zámer iný: vyštverať sa hore Maríkovskou dolinou čo najvyššie a cestou nazad vyskúšať pokiaľ možno všetky odbočky k osadám v bočných dolinách – kam ma až cesty pustia. Lebo len nedávno tam vraj boli kadejaké nové asfalty naťahané, ako miest

Offenpass - Santa Maria in Munstertal - prvé stúpania na Stelvio - zjazd do Pradu - druhé stúpanie - Stelvio - zjazd po križovatku Val di Dentro nad Bormiom - tretie stúpanie - Umbrailpass - zjazd do Santa Maria - stúpanie na Offenpass. 144km 5017v.m. 10:24 hod. Santa Maria - Umbrail - Stelvio 1363 v.m. Stúpanie zo švajčiarskeho Munstertalu je najpokojnejšiím z troch stúpaní vedúcich na Stelvio. Táto cesta dostala asfaltový koberec pomerne nedávno. Keď som po nej uzatváral jeden z mojich prvých prieskumných výpadov smerom do Livigna ešte počas pôsobenia v Suldene (cc

Týždeň po pekelnej MF100 behanie nohám ešte nechutí, ale na bajku už to trochu ide. Chce to niečo ľahké, poteší ochladenie po tých horúčavách a aj mierny západný vietor. Tomu prispôsobujem plánovanie a z vlaku sa vykladám v Predmieri – začnem cez jeho časť Podháj, v martinskej časti Podháj skončím. Medzi tým Súľovské vrchy (poriadne dlho som tu na bajku nebol), prekrižovanie Rajeckej doliny a z Kuneradu preskok cez malofatranský hrebeň v sedle Maríková. Aj gravel by to dal, ale ako furt hovorím – som rád za pohodlie celopéra. V prvej polov

Poprad 8.6.2026 ráno, 6:28 štartujem. Je teplo, čo je príjemné. Predošlé roky ma potrápil ranný chlad. Dobre známou trasou cez Kvetnicu a Kozie chrbty sa dostanem do Podleska. Glackou cestou prefičím Slovenský drevorubačský raj až do Stratenej. Po asfalte vyšliapem na Dobšinský kopec a tu sa už napájam na legendárnu červenú SNPéčku. K akcii som sa dostal kalendárne pomerne neskoro. Síce sú už dlhšie dni, ale je poznať, že aj pŕhľava, lopúchy a kadejaké iné zelené buriny povyrastali do poriadnej výšky. Nielen pre toto mám ale kompresné návleky Karpos

Až na výnimky nie veľmi technicky náročná bajkovačka medzi Zvolenom, Dobrou Nivou a Kráľovou, na západe pohoria Javorie. Asi na 50 kilometroch bolo všetko – single, šotliny, trávy, hliny aj asfalty. Chrtenie aj technika. Konečne som vyskúšal Zvolensko – môťovské singletraily a konečne som navštívil miestne „UFO“ medzi Sásou a Dobrou Nivou, ale najmä vzácny a krásny pasienkový riedkoles Gavurky. A konečne komplet „v krátkom“, lebo pár dní pred koncom mája sa k nám začalo valiť leto. Po dažďoch, ktoré pred pár dňami priniesli „traja zmr

Hneď na začiatku treba povedať, že sú výborné, až na nepočetné výnimky na tých ozaj najbočnejších cestách. V ostatných rokoch samosprávny kraj veľa okresiek poopravoval aj v tomto regióne, tak teraz radosť jazdiť. A čo je najlepšie – v nedeľu premávka takmer nulová. Lenže sa tam treba dostať, a pretože vlaky zo Zvolena smerom na Šahy od decembra 2025 zase nechodia, nastala ráno svižná, povinná časovka na 13 km do Dobrej Nivy. Tam to síce ešte nie je planina, ale práve tam som odbočil na okresku do Sásy – po hrubom asfalte a hneď aj do prvého

Natiahol som takú kľukatú mtb-čiaru z Partizánskeho do Handlovej - niečo cez 80 km to vyšlo, gpx je tu hore a mapa dole. Keby to bola jedna označená cyklotrasa, mohla by sa volať napríklad PeHa. Ale len v prvej tretine som skombinoval tých trás aj neznačených ciest a chodníkov viac. Handlová sa mi na smerovníku ukázala prvý raz nad Oslanmi, že ešte 50 km. Odtiaľ som už moc neimprovizoval, lebo som predtým nemal veľa času na dôkladné plánovanie, tak som sa už pripol k tej modrej cyklotrase (2308 – Bojnický cyklookruh) a neriešil som vyhýbanie sa asfaltu

Rožňava ráno. Stretávame sa s Lukášom na námestí. Obaja to máme tak na rovnako: on z Lučenca, ja z Popradu. Kávu dostaneme v jednom podniku aj keď ešte nemajú otvorené a môžeme vyraziť. Plán stále rovnaký: "Smer nebo, oblaky!" :-)  Popod les sa lesnou cyklotrasou presunieme do Krásnej Hôrky. Zahundreme si nad starou kauzou - ako to, že ešte stále nie je otvorená, a už sa napájame na asfaltové stúpanie do Úhornianskeho sedla (1000 m).  Áno asfalt!! Dáva nám toto stúpanie veľký zmysel, aj keď ideme do terénu hľadať traily. Prekvapivo pokojn�

Podpoliansky kraj – pre bajkera raj. Teda pre takého turistického, nie downhillového. Ale aj taký si tam isto niečo nájde. Zvlášť Bystrická vrchovina je taká poprepletaná cestami, že aj po vyše 30 rokoch tam stále nové miesta objavujem. Aj teraz. Niečo vyšlo, niečo nie, ale celkovo pekný okruh. Aj jazditeľný v podstate na 99%, len niekde bolo treba preniesť cez padnutý strom a asi na dvoch úsekoch sa buď poriadne „kusnúť“, alebo pár metrov potlačiť. Záveprie akože za Veprom v smere od BB, otáčal som to pri vysokej peci na Troch vodách. Cestou tam vi

Pre cestárov z Banskej Bystrice a okolia doslova ikonické stúpanie do sedla k lyžiarskemu stredisku, ale odohrávali sa tu už aj súboje minimálne celoslovenského charakteru v časovke do vrchu. Napríklad MSR v r. 2024. Podklad na cestu hore zodpovedajúci – síce starší a drsný asfalt, ale žiadne diery v ňom obchádzať netreba. Smerom dole je to horšie, to už treba dávať trochu pozor. A nemyslím tým len tú pravú stranu cesty. Proste vo vyššej rýchlosti už tie jamky cítiť. A rýchlosť sa tu dá teda nabrať poriadna, lebo cesta je v podstate rovná, len

Hoblík nie je len tesársky nástroj na opracovanie dreva. Je to aj názov nenápadného vrcholu v severnej časti Lúčanskej Malej Fatry. Pre cezpoľných je asi dosť neznámy, nakoľko leží mimo značiek aj hlavných turistických cieľov, no jeho nezameniteľná silueta púta pozornosť napríklad pred vjazdom do tunela Višňové zo strany Lietavskej Lúčky.  Jeho potenciál pramení na jednej strane z geografickej polohy na dostrel od Žiliny, a na strane druhej z rôznorodosti terénu, ktorý je tvorený strmými zalesnenými úbočiami, aj kolmými vápencovými stenami. Vďaka

Kysuce, Orava – na bajku tam nechodím často, lebo vďaka tej miestnej flyšovej geológii je tam furt blata nadmieru. Lenže už dávno nikto nič negarantuje, že? A zima bez snehu, suchá jar = viac sa tam teraz práši, ako by to čvachtalo. Aj keď traktormi rozryté lesné cesty s megahlbokými koľajami sú tam tiež furt. Ale takto za sucha sa aspoň dajú poobchádzať - presvedčil som sa týždeň dozadu „na vlastné nohy“ ( TU ). Tak som sa odviezol do Varína osobákom a moc som ani trasu neplánoval, lebo tie osobáky chodia každú hodinu, to je super. Len, že nejaké

Kedysi to bola moja (takmer pravidelná) klasika: v nedeľu podvečer do Bystrice a v piatok podvečer do Vrútok. Dve a pol až tri hodinky, podľa vetra. Šturec bol vždy popri susedných Kremnických Baniach a Donovaloch takmer bez kamiónov, dobre sa jazdil. V Turci potom bočné cesty, ešte pustejšie. Len ten vietor fúkal väčšinou podľa Murphyho zákonov. Stávalo sa aj to, že som nohami vrtel na malej píle z domu až na Šturec. Najdlhšie stúpanie v Európe, takmer 50 km – no kde majú také? Nie, že by som tadeto už teraz nejazdil, no už nie tak často. Tak som

Tak som uložil chlpaté pásy na letný spánok, lebo som sa dozvedel, že v Turci už aj severné svahy sú obschnuté. Teda zvážnice na nich. Po suchej zime a rekordne teplom februári niet sa čo diviť. Namazal som, nafúkal som a vyrazil som, radostne trúsiac kúsky zaschnutého jesenného blata z rámu. No len na domáce ihrisko, že keby mi dochádzalo, nech sa viem chytro vrátiť. Polka marca, teplota ako začiatkom mája, zvykáme si. Príroda zatiaľ hádam tiež, uvidíme... Nakoniec som natočil nejakých 50, nohy celkom stíhali, len zadok nie. Sedlo – najslabší kus