Bicykle

V tých končinách Novohradu som už nebol poriadne dlho, tak som si povedal, že to tam poriadne obzriem – na žiletke. Okres malý, ciest nie veľa, tak som v mape naklikal nejakých 130 km, žeby som to na pohodu stíhal od vlaku ku vlaku. Lebo to mám ďalej trochu z domu. Ale nevadilo, aspoň sa oteplilo, kým som sa tam dostal. Rána už septembrovo takmer mrazivé, no v Lovinobani príjemných 13, keď som štartoval. Inak už ma dlho lákala najmä tá cesta z Málinca dolinou Ipľa popri vodnej nádrži. Vraj je rozbitá - ale hore kopcom to v

Vyrážam z Brezna, z vlakovej stanice, na môj vkus neskôr. Lebo len tak cestovné poriadky dovolili. Ale prepočty mi hovoria, že tých zhruba 100 km a 2800 výškových metrov by som mal stihnúť tak, že sa v pohode aj domov dostanem. Lebo vrch Fabovej hole je síce v rezervácii, ale celý zvyšný masív je pozošívaný hustou sieťou lesných ciest a aj cyklotrás, takže sa dá pekne obísť. Zámer teda takýto: cez rohoznianske lazy, Michalovú a Polhoru na Kučelach, cez sedlo Burda a pomedzi Stožky dole k horárni Klátna a�

Názov pre niekoho možno trochu nadsadený, no už dlhšie som rozmýšľal, ako nejako logicky poprepájať ozaj veľmi pekné a pre Stredoslováka trochu vzdialenejšie stúpania, ku ktorým sa často nedostanem a niektoré som ešte ani nešiel. Samozrejme, chcel som to zokruhovať „od vlaku ku vlaku“, a zároveň tak, aby sa mi oplatilo vypadnúť na celý deň, ale sa aj domov vrátiť nie moc rozmontovaný. Tak mi vyšla táto osmička so štartom a cieľom v SnV, asi 180 km a 2500 v. m. V poradí Gretľa, Grajnár, Súľová, Úhorná,

Švajčiarsky St. Moritz a okolie ponúka nevyčerpateľné možnosti na výpady do hôr. Vzdialenosti tu sú niekedy značné, a tak logistika je všetko. Mojou výhodou je, že horský bicykel je neoddeliteľnou súčasťou bytia, a tak sa mi otvárajú možnosti. Z môjho base campu vo Val Rosegu môžem ísť von autom iba ráno a vrátiť sa zas až večer. Na bajku môžem ísť hocikedy. Bike a hike kombinácia je o tom, ako sa nabalíte a aké zvolíte kompromisy. V tomto prípade si do bežeckého batohu akurát napchám tenisky, prezliekať sa nebudem a ani paličky neberiem. Peši

Neskoré sobotné ráno v Košiciach na Mieri: tam, kde sme včera skončili prvú časť cesty „z Blata“, dnes sa chystáme rozbehnúť a dokolesovať to teda do Kaluže. Slabých 100 km a hlavne Belo sa teší, že v ceste nám stojí len jeden poriadny kopec, nad Herľanmi. Potom už sa budeme vraj len viezť. Hlavný aktér vyzerá, že dobre zregeneroval, VKV zatiaľ nefúka a ani počas dňa nemá moc otravovať, navyše sa pridávajú (okrem včerajších podporovateľov) dvaja noví domestici. Jeden odvezie auto do cieľa a príde nám kus

Každý ŠIESTY človek na svete vraj žije so zdravotným znevýhodnením. Mnohých nevidíme, mnohí z nich sa boria so svojimi problémami doslova tak, ako keby kráčali „z blata do kaluže“. A štát na riešenie ich problémov často nestačí, alebo priamo zlyháva. Toto sa aspoň trochu snaží zmierniť partia aktívnych ľudí z Košíc okolo poriadne aktívneho Bela Špišáka. Toho poznáme tu na Vetromagu najmä ako organizátora ultrabehov, ale čo všetko okrem toho má „na svedomí“, to by sem nevošlo. Takže teraz aj toto: vymysleli spo

"A neuveriteľné sa stalo skutočnosťou...", písal vo svojich poviedkach Bohumíl Hrabal. Neuveritelné už pár dní zažívajú cestní cyklisti na najdlhšom a najvyššom asfaltovom stúpaní na Slovensku. Cesta na Kráľovu hoľu je už komplet vyasfaltovaná luxusným, hladkým povrchom, robotníci len dokončujú zábradlia na hornom úseku nad chatou. Slovenský Mont Ventoux, Veterná hora, ako s obľubou vravieva generálny riaditeľ pretekov Okolo Slovenska a prezident Slovenského zväzu cyklistiky Peter Privara. Od rieky Hron v 778 m n.m. po vrchol Kráľovej hole vo výške

...lebo asfaltov rôzneho veku a kvality je tam teda požehnane, na tých lesných cestách. Miestni tam asi veľmi radi asfaltujú lesy. Na druhej strane ale – mohli tam naťahať popod hrebene Oravskej Magury kilometre cyklotrás, po ktorých sa netechnickým cykloturistom pohodlne vozí. Aj preto kratší úvod hore z Kubína a trochu dlhší záver nazad do Kubína boli v rámci týchto sľučiek, ako ich mapa ukazuje, najkrajšie – viedli cez lúky s bohatými výhľadmi, po trávnatých, hlinených a šotolinových cestách. Zvyšok som dupal

Veľkofatranské doliny na turčianskej strane sú poriadne dlhé, dostatočne známe a vedú nimi aj frekventované cyklotrasy. Teraz ma však zaujímalo, ktoré sa dajú poprepájať tak, aby som nemusel schádzať až dole do podhoria. Online Mapy.com pomohli, aj tie lesnícke a Heatmaps na Strave Vychádzalo mi to tak, že z Necpalskej doliny na juhu sa traverzami prepracujem cez Beliansku, Jasenskú, Sklabinskú a Kantorskú do Podhradia na severe. Lesných ciest niekde aj na výber, niekde to naopak nevyšlo ako som plánoval, no nakoniec som s malými úpravami pôvodného plánu �

Keď chceš natočiť nejaké seriózne kilometre, ale nechce sa ti ďaleko z domu chodiť... Ale zas aby si sa nevrtel okolo domu ako osa na cukríku, musí to mať nejakú myšlienku. Tak som sa zamyslel: do Turca sa dá po asfalte dostať zo šiestich smerov. Cez Strečno, Šútovo, Šturec, Kremnické Bane, Vyšehrad a Vrícko. Čo keby som do každej z tých „brán“ len nakukol a vrátil sa? Tak som začal klikať a naklikal som 200 km – ideál! Keď už behať nemôžem, aspoň takéto malé cykloultra si dám – veď čo s voľnou sobotou? A malo to aj iné výhody – ne

Veľká Fatra z turčianskej strany, lesné masívy medzi dvoma dlhými, známymi dolinami, pod Fiškálovou (1043 m) a Hradišťom (891 m). Hej, je to národný park, mimo turistických značiek ani na krok, že? Ale obrovské rúbaniská, vynovené lesné cesty, posed na každej čistinke a traktor za každou zákrutou, to je v pohode. Takže výčitky žiadne, namotal som si tam pár pekných okruhov a rovno hovorím, že v tomto smere jazdy je to lepšie, lebo opačne by boli niektoré stúpania dosť nepríjemné. Takto bolo v podstate trochu strmšie len jedno, aj to krátke. Inak

Svätá Anna – chladno zrána, tak trochu klepem kosu cestou z Považskej Bystrice do Udiče, v poriadne chladných tieňoch popri Váhu. V Udiči odbočka doprava, preč z hlavnej, už je dobre, slnko sprava. Skorší začiatok je nutný, aby som doma potom stihol pozrieť finále kráľovskej etapy na Tour. Teraz je ale zámer iný: vyštverať sa hore Maríkovskou dolinou čo najvyššie a cestou nazad vyskúšať pokiaľ možno všetky odbočky k osadám v bočných dolinách – kam ma až cesty pustia. Lebo len nedávno tam vraj boli kadejaké nové asfalty naťahané, ako miest

Offenpass - Santa Maria in Munstertal - prvé stúpania na Stelvio - zjazd do Pradu - druhé stúpanie - Stelvio - zjazd po križovatku Val di Dentro nad Bormiom - tretie stúpanie - Umbrailpass - zjazd do Santa Maria - stúpanie na Offenpass. 144km 5017v.m. 10:24 hod. Santa Maria - Umbrail - Stelvio 1363 v.m. Stúpanie zo švajčiarskeho Munstertalu je najpokojnejšiím z troch stúpaní vedúcich na Stelvio. Táto cesta dostala asfaltový koberec pomerne nedávno. Keď som po nej uzatváral jeden z mojich prvých prieskumných výpadov smerom do Livigna ešte počas pôsobenia v Suldene (cc

Týždeň po pekelnej MF100 behanie nohám ešte nechutí, ale na bajku už to trochu ide. Chce to niečo ľahké, poteší ochladenie po tých horúčavách a aj mierny západný vietor. Tomu prispôsobujem plánovanie a z vlaku sa vykladám v Predmieri – začnem cez jeho časť Podháj, v martinskej časti Podháj skončím. Medzi tým Súľovské vrchy (poriadne dlho som tu na bajku nebol), prekrižovanie Rajeckej doliny a z Kuneradu preskok cez malofatranský hrebeň v sedle Maríková. Aj gravel by to dal, ale ako furt hovorím – som rád za pohodlie celopéra. V prvej polov

Poprad 8.6.2026 ráno, 6:28 štartujem. Je teplo, čo je príjemné. Predošlé roky ma potrápil ranný chlad. Dobre známou trasou cez Kvetnicu a Kozie chrbty sa dostanem do Podleska. Glackou cestou prefičím Slovenský drevorubačský raj až do Stratenej. Po asfalte vyšliapem na Dobšinský kopec a tu sa už napájam na legendárnu červenú SNPéčku. K akcii som sa dostal kalendárne pomerne neskoro. Síce sú už dlhšie dni, ale je poznať, že aj pŕhľava, lopúchy a kadejaké iné zelené buriny povyrastali do poriadnej výšky. Nielen pre toto mám ale kompresné návleky Karpos