Bicykle

V lete som si počas výjazdu na východ kúpil ďalšiu posilu do zbierky športových šialenstiev – fatbike. Síce len taký najlacnejší, rower polski ale s amerykanskim názvom Dallas Cobra. Rišo mi síce zakázal to volať bikom ale nevadí, lebo kopec alternatív to má čo do názvu. Keď som to skúšal na prvých razoch, najviac mi prischla do pamäte verzia, že to je lokomotíva. Rozbieha sa to pomaly a ťažko, udržovať to na tempe chce dost fučať a mať silu pary, no a s brzdením to je tiež také železničné, na dlhé metre. Hlavne keď to malo iba mechanické k

Niečo ako Tour de France, len v "trošku" skromnejšom formáte a prispôsobené obmedzeniam súvisiacim s vojnou proti korone. Aby som bol slušný. Lebo druhá „celoplošná“ sobota prišla konečne s ukážkovým, jasným, neskorojesenným počasím a všetci sa vyrútili do hôr, za výhľadmi ponad inverzný zákal. Tiež som chcel, ale moja cestná „frajerka“ doma fňukala, že som s ňou už dlho nikde nebol. No hej, ale kam sa dalo v tých dažďoch? Výhľady budú aj v nedeľu, tak som jej vymyslel výlet – akože obehnúť po čo najdlhšej trase kolečko

  Tak sa nám Veľká noc s Dušičkami stretli a máme tu zasa možnosť pohybu iba v rámci okresu. Rozhodol som sa trocha zaspomínať na veľkonočnú bajkovačku po vybraných cyklovrcholoch v rámci okresu, v jeho severnej časti. Plán je jednoduchý: vyrazím rovno z domu a postupne prejdem vybrané kopce a domov sa aj vrátim. Žiadne presuny autom alebo vlakom. Takže: Vyrážam priamo z domu, cez pole popri železničnej trati do Tomášoviec. Tam sa pripojím na modrú cykloznačku do Podrečian. Doteraz príjemná rýchla rovinka v dĺžke 10 kilometrov na zahriatie.

Už desaťročia sa z domu a priľahlých končín pozerám na tie južné svahy, padajúce do Turčianskej kotliny. Krásne zelené, husto zalesnené. Po 1. apríli 1988 som sa naivne potešil, že budú ešte krajšie. Jasné, zvážnice tam boli skôr ako národný park, aj sa tam hospodárilo v lesoch. Keď som ale začínal s mtb, bola radosť motať sa po lesných cestách v tieni stromov, aj keď tam ťažili – lebo citlivejšie ako dnes, zdalo sa mi. Aj tie cesty neboli moc poprepájané z chotára do chotára, z doliny do doliny. Končili zväčša slepo v porastoch. Aj som s

Ej a že to len bol preplesk, čo mi tieto dve susedky nadelili. Keď už človek nevie, čo by mohol vyhútať a len tie panské huncúctva ako voľný čas využiť a zostávajúcu dovolenku, mu po rozume chodia. A tiež ako sláva do hlavy stúpa a presvedčenie o svojej sile a nezlomnosti mu ju mútia. Ale pekne po poriadku. Už dávnejšie mi utkvela myšlienka o návšteve významných cyklovrcholov priamo z domu. Po jarných skúšobných kilometroch po domácich kopčekoch v rámci okresnej karantény, aj úspešnom pokuse na prvý vzdialenejší kopec menom Krížna vo Veľk

V rámci servisného výjazdu do metropoly východu sa popri tých diaľnično-kolonizovaných kilometroch podarilo aj nejaké tie bicyklové nakrútiť. Prvý diel ste už čítali. Druhý diel sa odohral hneď nasledujúci deň, keď ešte podvečer bolo veľa svetla a nepokojné nohy. A aj chuť ostala, veď bolo sa treba rozhýbať pred veľkým záťahom (to bude tretí diel). Tu už nebolo toľko plánovania a predletovej prípravy, ale ono sa to potom vypomstilo po svojom. O čo menej prípravy, o to viac lietania... Zážitok zaručený. Takže len narýchlo krátky výbeh na bi

Nevidíme sa už často osobne, vietor a čas nás odvial do rôznych kútov Európy. Ale keď je chuť a snaha, všeličo sa dá vybaviť a zariadiť, naplánovať, a dokonca aj ad hoc prekvapiť. A to sa na tom potom cení, tá cesta k výsledku, lebo aj to je dobrodružstvo samotné.  S Peťom sme teda vymysleli výlet, kde obaja sme boli na dovolenke (teda z práce het), ale paradoxne v domácich končinách Tatier. Obaja sme dostali od polovičiek „opušťáky“ na jeden deň -(a to sme ten deň museli ešte aj presne trafiť u oboch rovnako, to znamená „pretnúť vesmír

Koho by nelákalo skúsiť 1000 míľ, Great divide z Kanady do Mexika a iné podobné bikedobrodružstvá, o ktorých sme čítali v knihách Jana Kopku. No nie každý môže odísť z domu na dva - tri týždne, alebo cestovať na druhú stranu planéty. Objavil sa však zaujímavý podnik - Carpatia divide, ktorý organizujú Poliaci, a keď som si pozrel trasu, ktorá približne kopíruje hranicu Poľska so Slovenskom a prechádza postupne týmito pohoriami zo západu na východ... Až na samý východ Poľska, ešte východnejšie ako Nová Sedlica. Pozrieš na lajnu na mape a vi

 Val Roseg - Pontresina - Val de Fain - La Stretta - Livigno - Val Federia - Passo Cassana - Val Chaschauna - S-Chanf - Samedan - Val Roseg Po snežení sa mi možnosti na deň voľna zúžili a tak prišiel vhodný čas na kolaudáciu len nedávno otvoreného nového trailu na hranici medzi Livignom a Švajčiarskom. Z Rosegu vyrážam na bajku až niečo po desiatej. Ráno bola ešte hmla a chladno. Najprv asfaltom až po údolnú stanicu lanovky na Diavolezzu. Kúsom pred ňou už odbočujem z kolóny áut na šotolinu do Val de Fain. Tam už je konečne kľud a na hardtailovom Rockmachin

Je piatok ráno niečo po siedmej. Autom ma kamoš priváža na parkovisko pri športovej hale v Spišskej Novej Vsi. O necelú hodinu začne ďalší ročník vytrvalostných MTB pretekov na tratiach 333 a 222 km. V sobotu ráno potom ešte 111, 66 km a v samostatnej kategórii 66 km pre e-bikerov. Jedná sa už o 8.ročník. Keďže hlavný názov jasne zodpovedá povahe pretekov a v našich končinách je to viac-menej jedinečná záležitosť, vyberám si trať 333. Veď nebudem trocháriť. Už minulý rok, keď som náhodou zbadal túto akciu v MTB kalendári, oči sa mi roz�

Sfazú (1622m) - passo Val Viola (MTB varianta 2455m) - Alpe Campo (1900m) - passo Verva (2301m.) - Grosio (655m) - Le Prese - Vale dí Rézzalo - passo Dell´Alpe (2461m) - Bormio (1217m.) - Val di Dentro - Val Viola - passo Val Viola - Val di Campo - Sfazú Ráno krátko po ôsmej štartujem od auta zaparkovaného na parkovisku Sfazú nachádzajúceho sa medzi passom Bernina a Poschiavom. Pri stúpaní do passo Val Viola si spomínam na všetky tie razy ktoré som tu už pri rôznach príležitostiech bol, sám ale aj so spoločnosťou. Kto by si to bol pri tej prvej objavnej návšteve ked

Jedno krátke video a cieľ bol jasný: Ducanfurgga alebo Fuorcla Ducan je 2666m. vysoké sedlo v horách medzi Bergunom a Davosom vo Švajčiarskych Alpách. Rozhodnutie či použiť auto padlo tiež pomerne ľahko: načo sa budem cez vzácny deň voľna voziť autom keď môžem bajkovať? Ono je predsa jasné ktorú z týchto aktivít mám radšej... Vyrazil som z Val Rosegu niečo po ôsmej, po cyklotrase medzi Samedanom a La Punt som trochu klučkoval ale potom už nasledovalo asfaltovanie na Albulapass. Z neho zjazd dole do Bergunu. Dole to šlo rýchlo a tak celkový presun nevyznel a�

Ozaj jemné, lebo natrhnutý lýtkový sval netreba veľmi dráždiť. Ale aj taká malá spomienka na obľúbený  mtb maratón, ktorý je už dva roky len minulosťou. Tie geniálne, jazdivé lesné chodníčky našťastie nik nezrušil a aj šípky na asfalte ešte sem – tam vidieť. Nie že by mi boli treba, ale povynárali sa známe miesta z praveku, keď bol môj starý bajk ešte mladý, rajdy úzke a prevodníky zásadne až tri :-) Prvé klesanie a stúpanie som zvolil podchodom od vlaku, preč zo stanice v Bytči - Hrabovom. Potom chvíľku popri ceste, vpravo vbok a začal

Švajčiarsko - Graubünden - St.Moritz - Berninapass - Val Poschiavo Túto túru som našiel na nete ako oficiálne dielo miestneho turistického združenia. Je inšpirované starými traverzovými chodníčkami v strmom svahu nad dolinou a Lagom di Poschiavo. Vybral som sa na ňu cez deň keď predpoveď nebola priaznivá a tak fotky mi chýbajú práve z toho najkrajšieho úseku kde som utekal pred dažďom. Auto som nechal už tradične na parkovisku Sfazú. tento ťah mi ale zabránil v možnosti pokračovať traverzom až do Tirána. Návrat hore by už bol potom moc dlhý...  San

Švajčiarsko - Graubünden - Engadin - St. Moritz - Val Roseg Na tento bajkový okruh vyrážam z Val Rosegu. Však mám pod sebou dve kolesá tak načo používať ešte aj tie štyri na aute. Zjazdujem dole po kvalitnej šotoline (ťažko to definovať, také u nás nie sú) a na asfalt sa pripájam až v Samedane. Čaká ma dlhý deň a tak úsek až po ústie doliny Susauna absolvujem po hlavnej ceste. V osade Chapella sa z nej odpojím a začínam dlhé stúpanie Val Susauna. Najprv asfalt potom šotolina. V závere doliny je výživné stúpanie, pochvaľujem si ale vytuningovaný prev