Asfalty a odbočky Maríkovskej doliny

Svätá Anna – chladno zrána, tak trochu klepem kosu cestou z Považskej Bystrice do Udiče, v poriadne chladných tieňoch popri Váhu. V Udiči odbočka doprava, preč z hlavnej, už je dobre, slnko sprava. Skorší začiatok je nutný, aby som doma potom stihol pozrieť finále kráľovskej etapy na Tour. Teraz je ale zámer iný: vyštverať sa hore Maríkovskou dolinou čo najvyššie a cestou nazad vyskúšať pokiaľ možno všetky odbočky k osadám v bočných dolinách – kam ma až cesty pustia. Lebo len nedávno tam vraj boli kadejaké nové asfalty naťahané, ako miestne legendy hovoria. No uvidíme na vlastné kolesá. Úvod hore hlavnou dolinou zatiaľ na pohodu – asfalty hladké, sobotná premávka riedka a čím vyššie, tým teplejšie, tak sa mi to páči. Nakoniec to v podstate vyšlo, taká pohodová stovečka z toho bola:

Takže rozjazd 26 km až pod vleky v Ráztoke – sklon jemne pribúda, za Modlatínom sa dolina pomaly uzatvára, ale tiene nevadia, motory už sú zohriate. Asfalt až do konca exkluzívny, poriadne zdrsnieva až na parkovisku pod vlekmi a po chvíľke definitívne prechádza do šotoliny, tak otáčam.

Kúsok dole a prvá odbočka – doprava smer Stolečné, tu je už ten nový asfalt, podľa tabule má tri roky. A potiahnutý až do sedla Adamkov – srdco žiletkára síce krochká rozkošou, ale načo je toto dobré, lesy asfaltovať??? Inak sklony príjemné, ledva do 10%, dokonca občas mierne klesanie. Miestami už síce dažde a traktory na cestu nanosili trochu bordelu, ale to sú len výnimky. Parádnych  osem kilákov je to, pred koncom aj s výhľadmi do jamy, v ktorej ležia vleky a chalupy v Ráztoke.

Druhú odbočku označuje smerovník k hotelu Eva-Mária. Aj tu povrch ako detská ritka hladký, sklon mierny, cesta tak na osobák a bicykel vedľa seba, aj to len na tesno. Ale to všade do týchto osád. V osade Udička otočka po 1,5 kilometri, za koncom asfaltu hrubý makadam.

Tretia odbočka: z horného konca Modlatína doprava, na križovatke je šípka k chate Horal. Tam až ale nejdem, záver je megastrmý a megarozbitý, točím pri peknej chalúpke na odbočke k tej chate, v osade Juríčkovci, tiež asi po 1500 metroch.

Štvrtá odbočka je z Modlatína, hneď spod kostola, také schody – striedajú sa strminky a rovinky. Najlepší asfalt a najvypipľanejšie chalupy pred záverom, po dvoch kilákoch v osade Holbovci.

Nasledujúce dve odbočky (z Priesekov doprava a z Pagaňova doľava) sú kratučké, lebo asfalt tam má asi 500 rokov, teda rýchlo stráca svoju dobrú tvár a miestami aj kvitne. Dole treba ísť miestami pomalšie ako hore. Kolesá prežili, tak to je zároveň všetko z Hornej Maríkovej.

Siedma odbočka do Kátliny je z tých dlhších (3 km). Diaľnica širokááánska na tieto pomery, asfalt síce deravejší, ale stále komfort. Výnimočne nie sú popri ceste na dlhšom úseku žiadne domy. Otáčam u Hadošov, kde sa aj autobus, o pár metrov vyššie sa ešte kŕmim malinami, visiacimi spoza plota opustenej chalupy.

Podobne dlhšia (2 km) je aj ôsma odbočka do Besného, kde sa hladká cesta postupne zužuje a nad otočkou autobusu ma púšťa až po železný mostík a brod cez potok. Sklon ako väčšinou, aj na tomto úseku mierny.

V Klieštine (odbočka č.9) sa otáčam pri poslednom dome, dva kiláky od spodku. Je to už poriadna dedina, preto aj s modrou šípkou dole na križovatke, Cesta širokou dolinou a v slabom sklone je široká a nová, miestami asfalt taký čierny, že ešte smrdí. Záver od obecného úradu sa zužuje, trochu pridáva sklonové percentá, aj zo sedla sa treba postaviť.

Hneď po návrate dole do Hatného je tu desiata odbočka, najprv popri bytovkách a potom samozrejme pomedzi rodinné domy, ale nie do vyššie položenej osady, len na parkovisko pred „družstevnými“ maštaľami. Dominuje tam svojrázny „kvetináč“. A ako sa cesta vymotá spomedzi domov, naokolo široké lúky. Povrch fajný.

Pravidelnosť odbočovania doprava – doľava končí, lebo ďalšie budú už len doľava. Jedenástka stúpa rovno asi kilák od kríža v Prosnom pomedzi stále novšie domy a po stále staršom asfalte. Pod poslednou novostavbou končí na šotolinovej otočke.

Odbočka z centra Udiče je zároveň cyklotrasa cez sedlo Hradište do Jasenice (už v Papradnianskej doline). Tak dúfam, že sa až hore ku krížu dostanem – ale aj tu čím novšie domy, tým tragickejší podklad. Vzdávam to pár stoviek metrov pod sedlom, lebo aj gravel by sa tam už o svoje duše bál. Pohodlnejšie by to bolo po hlinačke vedľa po lúke, ale zas netreba to siliť, že?

Tým je Maríkovská dolina vybavená, ale že cestou nazad do PB jesto ešte času a chuti, dám si aj Uhry. A to je fajne výživný kopček takto na záver! Najmä tie dve aspoň dvadsaťpercentné strechy od námestíčka v centre, popri kaplnke k posledným domom. Zato ale potom cestou nazad stáli za to tie výhľady na protiľahlé Klapy:

Nooo, takže oplatilo sa. Také klasikárske jazdenie – veľa krátkych, ale miestami (najmä v záveroch stúpaní) fajne štipľavých kopčekov. Kto si chce zachrtiť, tu dobre potrénuje. Aj keď je jasné, že prepletanie po tých úzkych cestičkách medzi domami nie je na rýchle jazdenie. Ale cesty zväčša hladké, miestne legendy neklamali.

Rišo Pouš