Asfalty Krupinskej planiny

Hneď na začiatku treba povedať, že sú výborné, až na nepočetné výnimky na tých ozaj najbočnejších cestách. V ostatných rokoch samosprávny kraj veľa okresiek poopravoval aj v tomto regióne, tak teraz radosť jazdiť. A čo je najlepšie – v nedeľu premávka takmer nulová. Lenže sa tam treba dostať, a pretože vlaky zo Zvolena smerom na Šahy od decembra 2025 zase nechodia, nastala ráno svižná, povinná časovka na 13 km do Dobrej Nivy. Tam to síce ešte nie je planina, ale práve tam som odbočil na okresku do Sásy – po hrubom asfalte a hneď aj do prvého výživného kopčeka, dobrého na zahriatie. Lebo prvý tropický deň sa vraj chystal na tú predposlednú májovú nedeľu, ale ráno bolo ešte poriadne svieže. A možno to bolo len tým nevykúreným vlakom do Zvolena, hehe... Potom za Pliešovcami to už začalo naozaj (niekde medzi 20. a 30. kilometrom). Takže som trochu okresal program priamo na planine, aby som vlak domov stihol, ten okruh samotný nemal ani 50 km, ale zato výživnučký fest! Na profile to vidno – taká „klasikárska“ krajina, fuuuurt sa striedajú prudké zjazdy s ešte prudšími, ale krátkymi stúpaniami:

Takže na ozajstný „planinársky“ úvod horská prémia Laz Lazorov pred Senohradom. Ako som vyliezol z Pliešoviec, už sa vpredu na mňa usmievali lúčnaté severné svahy planiny so serpentínami. Okolie podobné neďalekým Gavurkám – krásne staré stromy po tých lúkach porozhadzované. Cesta nová, sklon ľudský, vyššie vedie stúpanie v tieni lesa, nádhera.

Od hranice okresov (ZV/KA) sa síce sklon dvihol, ale asi nie až tak, ako značka strašila. A hore na „Laz Lazorov“ to už nie je ďaleko, nápis na asfalte hlási jeden kilák. Z nahriatych lúk sa akurát rozliezala tuhá vôňa materinej dúšky.

Dole do Senohradu len jedna serpentína a zopár hupáčikov, lesy rýchlo ustúpili lúkam – no prečo asi sa tá dedina pod nimi tak volá? Hlavne sa ale otvorili panorámy planiny, ktorá v diaľke na juhozápade viditeľne padá do nížiny. A na juhu tmavšie, lebo zalesnené masívy severomaďarského pohoria Börzsöny.

Strmo dole do centra a pred kostolom (na poriadnom vrchu stojí) doprava na cestu ledva s polovičnou šírkou, no zato tiež s parádnym, novým asfaltom. Plynulý, hojdavý zjazd zeleným údolím riečky Litavy, cez Lackov a Litavu, to bola jedna nádhera. Slnko, teplo, tie stredomorské vône, cikády, každú chvíľu nejaký dom v stráni, no cítil som sa ako v Kukučínovom románe :-)

Ale aby som si príliš nezvykal – na Pereši prišla tá výnimka: odbočka na Cerov a hneď za ňou tá nechutne známa dvojhrbá značka, že sedem kilometrov hrbov. A tak aj bolo – podklad čistá katastrofa, záplata na záplate, ešte častejšie diera pri diere, také malé Paríž – Roubaix, miestami až makadam. A ešte aj čierna mačka cez cestu a rovno dvakrát. No ale neponáhľal som sa. Obchádzka juhom by bola asi o 10 km dlhšia a možno aj krajšia, vedie aj popod hrad Litava.

Pritom také krásne sú tie serpentínky krížom cez dolinu Litavy! Pri zjazde dole k nim som smeroval priamo v ústrety Sitnu, dominantne trčiacemu nad lesmi Štiavnických vrchov. Len sa moc nedali vychutnávať tie panorámy. Zato využiť som mohol celú šírku cesty a kľučkovať do sýtosti - pri tej tunajšej premávke úplne v pohode.

Z „kaňona“ Litavy strmo hore do Cerova a zas po skvelých cestách až do Bzovíka, stále v ústrety tomu Sitnu. Len sa často skrývalo za strmé horizonty, ako som križoval ďalšie potočné doliny. Ako poriadna horská dráha v lunaparku táto cesta. Cez Trpín, Kozí Vrbovok a Jalšovík. Potom už sa na poslednom horizonte ukázal známy opevnený kláštor (a priamo za ním Sitno) a to bol znak, že sa blíži pauzička maličká, veď aj bolo treba niečo pojesť.

Takže pár fotiek, chvíľa posedenia na lavičke za intenzívnej vône agátov, ale najmä pri dopĺňaní energie, ktorá sa žiadala do posledného, v podstate najdlhšieho a poriadne výživného stúpania, aj keď prerušovaného. Na profile je pekne vidieť tú pílku. Z najnižšieho bodu na najvyšší – nejakých 17 km nazad na „horskú prémiu“ nad Senohradom.

Najmä za Hornými Mladonicami je to fajne strmé, lebo samozrejme som nešiel po hlavnej. Aj tak tam niečo frézovali, za Bzovíkom, ktovie pokiaľ. Rekonštrukcie okresiek tam zjavne ešte nekončia. Poriadne som si vydýchol až pri vjazde do Senohradu. A aj keď je potom výjazd z dediny tiež poriadna strecha, už len krátka. a potom sa cesta príjemne vlní krajinou. Ani tá serpentína v závere a posledný kilák hore na prémiu nie sú moc kruté:

Rýchly zjazd dobre dochladzoval už trochu štrajkujúce motory. Pritom palivo mali dobré, to už bude asi únavou materiálu dlho po záruke. Hlavne ale, že nový asfalt, tak ani na možné diery nebolo treba striehnuť, či sa zákerne neukrývajú v tieňoch v tom stroboskopickom svetle pod korunami stromov. Von z lesa do posledných serpentíniek a vpredu panoráma Pliešovskej kotliny a Javoria:

Dole Pliešovcami vlnkovitý asfalt, ráno pri menšej rýchlosti to nebolo až tak poznať. Do Sásy som tiež zbehol rýchlo, a ešte teda užiť si to posledné, mierne stúpanie smerom na Dobrú Nivu, ktoré začína najkratším „dláždeným pavé“ cez mostík do polí.

Z Dobrej Nivy zas tá časovka do Zvolena, len hlavu dole, pripnúť sa ku čiare a dupať. Našťastie je krajnica použiteľná, aj keď premávka stále bola len taká víkendová. Ale kamióny sa už rozbiehali a občas bolo nutné sa aj trocha uhnúť nejakému oslovi. Že bolo ozaj teplo, záznam som vypínal symbolicky pri pitnej fontánke na zvolenskom námestí, že doberiem vodu na cestu domov. Len ešte ju nezapli, stále je asi v zimnom režime. Taaaak veľká zmrzka a veľká kofola a vodu do bidónu vyžobrať popri tom. Zišla sa, lebo vlak rozhicovaný ako v júli, načo klíma, ešte je jar, nie? :-)

Rišo Pouš