Cez Šturec a popod Fatry po asfalte

Kedysi to bola moja (takmer pravidelná) klasika: v nedeľu podvečer do Bystrice a v piatok podvečer do Vrútok. Dve a pol až tri hodinky, podľa vetra. Šturec bol vždy popri susedných Kremnických Baniach a Donovaloch takmer bez kamiónov, dobre sa jazdil. V Turci potom bočné cesty, ešte pustejšie. Len ten vietor fúkal väčšinou podľa Murphyho zákonov. Stávalo sa aj to, že som nohami vrtel na malej píle z domu až na Šturec. Najdlhšie stúpanie v Európe, takmer 50 km – no kde majú také? Nie, že by som tadeto už teraz nejazdil, no už nie tak často. Tak som si to pripomenul, keď už mám ten týždenník na vlak. Stačilo jeden a pol Eura navyše, za bicykel. A samozrejme muselo to byť na pohodu takto začiatkom sezóny, takže padol vhod blížiaci sa front a fajný južný vetrík pred ním. Aj slnko za chrbtom bude dobré na fotky, hovoril som si. A že za Šturcom uvidím, ktorú z okresiek použijem. Podľa chuti. Nahodil som FIANDRE , lebo ráno kosa a potom hic, ale Fiandre aj symbolicky, keď už bola veľkonočná nedeľa zároveň dňom 110. ročníka (vraj) najslávnejšej flámskej klasiky. Nakoniec teda takto:

Úvod doslova prudko zahrievací, hore bystrickým „San Franciscom“ popri base. Ale to naschvál tak do kopca - lebo zhora, z Kačice, sa otvára panoráma s dominantným Panským dielom a zárezom doliny, do ktorej som smeroval. Aj s odtopenou Krížnou na horizonte:

Potom samozrejme dnu do horstiev nebotyčných po cestách bočných - cez Karlovo, Jakub a Uľanku. Pretože garážmajsti z "Garáž.tv" neboli doma, dal som si symbolickú fotku so zaujímavou skulptúrou rúk sv. Krištofa, ochrancu pútnikov, turistov a vraj aj cyklistov:

Na konci Uľanky odbočka do Harmaneckej doliny, akože už ten Šturec začína. Ale nejakých päť kilákov len mierny sklon a pohľady okolo cesty nič moc zatiaľ – len samé fabriky a teraz pár rokov aj vyrúbané stromy okolo cesty, no otras. Krajšie pohľady začínajú až pod Dolným Harmancom, kde sa vpredu otvorí pohľad na bralá Krpcovej:

Horný koniec Dolného Harmanca – tam to ozaj začína, odtiaľ štartuje aj časovka do vrchu v rámci miestnej cykloligy. Pri odbočke do Bystrickej doliny, kade sa tiež dá dostať na Kráľovu studňu, aj keď billboard iné hovorí:

Najkrajšie scenérie okolo cesty sú hneď na začiatku, v podstate po odbočku k jaskyni pri vodnej nádržke. Bralá vpravo – vľavo, takto v predjarí svietia spoza neolistených stromov. Dole pod cestou presvitá aj koniec známeho Rakytovského žľabu:

Po krátkej rovine je tu tá „ozajstná“ odbočka doprava na Kráľovu studňu cez Zalámanú dolinu, a doľava začína Šturec druhý raz – seriózne stúpanie až hore.

Na ceste hore sú dve 180-stupňové zákruty – medzi nimi je najprudší úsek celého kopca, okolo deviateho až jedenásteho kilometra. Pamätám, ako som sa tu „lámal“ na časovkárskych prevodoch, často aj s batohom na chrbte. Teraz ani „gašparka“ nepotrebujem. Tu je tá dolná zákruta, z doliny Hlbokého potoka do svahov, z ktorých vidno okrem iného aj stanicu Harmanec - jaskyňa:

Lesy okolo cesty sú za ostatné roky poriadne vydrancované, našťastie je pod cestou vzácna rezervácia s výskytom tisu, aspoň tú nechali na pokoji. Potom už horná serpentína, nad ktorou sa sklon podstatne zmierni.

Posledné dva kiláky je sklon taký „do ťahu“, aj na veľkú pílu je to. A kto chce, napravo sa pomedzi vrcholky mladého lesa môže kochať pohľadmi na Krížnu aj s jej „kozmodrómom“ na vrchole.

Vrcholové parkovisko len prefrčím a na druhej strane lesy okolo cesty oveľa zachovalejšie. Ale zas treba sa poriadne pozerať pod kolesá, až po Bartošku je to najmä v zákrutách poriadne tragické, niekde doslova exkluzívne:

V ústí Žarnovickej doliny: jednak sa tu dá dotankovať z výdatného prameňa, jednak odbočiť z hlavnej na Čremošné. Nohy sú pri chuti, tak idem. Úzka, taká „flanderská“ cestička pomedzi chaty, v najstrmších miestach rozpadnutá, inak komfortne hladká, Trocha lesom, trocha cez lúky:

Na jej vrchole nad dedinou vec u nás bežne nevídaná: na stĺpe stojan pre bicykel a malý kompresorík pre dofúkanie. A parádny výhľad ponad domy do kotliny:

Dole Čremošným je to úzke a kľukaté, tam to netreba preháňať. Potom sa cesta narovnáva a nad Hájom vletí na dno kotliny. Mieri ku hlavnej, ale to nieeee! Je tu ďalšia „flanderská“ odbočka, doprava do polí, skratka do Michala. Červená cyklotrasa č. 032. Oplatí sa, len na začiatku je to taký malý cyklokros, na pár metroch. Ale inak aj pre cesťák úúúúplne v pohode:

Rozhodol som sa pre cestu SNP podhorím Veľkej Fatry. Vetrík potlačí do kopcov do chrbta, výhľady grandiózne. Na začiatok cez známe Mošovské aleje, s dominantami bralnej Fatry vpravo. Tu už cykloturistika fičí naplno:

A panoramatické cykloturistické vychutnávanie ešte len začína: na kopčeku nad Blatnicou sa otvára pohľad dopredu na stále biele vrcholy Krivánskej Fatry:

Po kľučkovaní pomedzi „olejkárske“ domy historickej Blatnice podjazd popod hrad. Okolo cesty stoja autá v radoch - je to odtiaľto blízko a pohodlne do Gaderskej doliny, ale na rozdiel od parkovísk v dedine sa tu neplatí.

Cesta ďalej široká a na krátkom úseku bez veľkých prevýšení, pred Folkušovou pre zmenu pohľady doľava k Martinským holiam:

Za Folkušovou sa cesta serióznejšie dvíha. smerom k rozhľadni nad Necpalmi. Tá je samozrejme obsadená a okolie aj husto „oparkované“, paraglajdisti svahujú. S výhľadom na Lysec sa cesta láme do jedného z najprudších sklonov na trase, oveľa výživnejšie je to, ako značka píše:

Z Belej do Martina by to síce bolo už po rovine, ale v protivetre, to si radšej užijem jeden z najintenzívnejších kopcov v okolí, k ďalšej rozhľadni. A jeden z najteplejších - na južnom svahu už solídne kúria. No Fiandre stačí rozopnúť a pohoda.

A zas tie panorámy, za odmenu aj s ochladzujúcim vetrom. Sranda toto predjarie, ako ma dvojkolesoví míňajú: električkári naobliekaní ako na lyžovačku v januári, žiletkári v krátkom. Ale hlavne Jaseno pod nohami a celá Malá Fatra na horizonte:

Pri tretej rozhľadni nad Kalníkmi sa pristavím len kvôli fotke s Martinskými hoľami v pozadí, už ani nerozmýšľam zatočiť cez Dražkovce do mesta, veď už len jeden kopček a nohy stále na prekvapenie idú.

Sklabiňa je ďalšia z dedín so silnou partizánskou tradíciou, ale partizána v city míňam rýchlo s tým vetrom v chrbte. Stúpanie pod hrad je tiež solídne, ale nie také prudké ako predošlé z Belej. Také klasikárske, profíci do takého šprintujú tridsiatkou. Mňa skôr zaujíma, ako zachytiť čo najviac z hradu, skrytého za stromamii:

Z Podzámku do Štiavnička vedie cesta netypicky dolinou, vpredu sa belie Chleb a Veľký Kriváň. Cesta úzka, ale auto s cyklistom sa obídu pohodlne. Asfalt stále dobrý, až na jeden úsek v tieni pri potoku.

Ešte jedno nutné zastavenie, tankujem plný bidón výbornej kyselky, doma sa zíde. Aj tu stáda áut popri tej úzkej ceste, teplické serpentíny sú pre veľa ľudí obľúbeným výletným miestom.

Potom už len popri parku a kaštieli, kde vyrástli nejaké divné bytovky, cez posledný brdok von z dediny a krásnou alejou do Sučian. Hlavná do MT je vo sviatočný deň poloprázdna, no aj tak z nej odbočujem čo najskôr a domov sa rútim cez nadjazd, v ústrety zjazdovkám na Martinských holiach: biela farba ma už ale neláka.

Už je na iné zábavky čas, tak radšej to ženiem domov a zapínam telku, kde začína vrcholiť boj o kráľa „Ronde“. Pogi aj Demi to dali, veľkopanským štýlom ukázali ostatným, kto sú tu momentálne šéfovia.

Dobre sa také pozerá, keď si človek tiež najskôr niečo odjazdí, že? Aj keď vo výletnom štýle, zato ale s chuťou a v peknom počasí. Netreba to na začiatok preháňať. Inak u chlapov to poradie dopadlo presne ako na hentom zábere z Kwaremontu 55 km pred cieľom. Ako dopadne celá sezóna, môžeme len hádať. Musíme profíkom aj sebe iba držať palce, nech čo najlepšie.

Rišo Pouš