Do srdca vulkánu na bajkoch

Štvrtý deň domácej bajkovej dovolenky a druhý so Sherpom v Bystrici. Telo aj parťák sa ale dožadujú väčšej porcie asfaltu, žeby to bolo ešte pohodovejšie ako včera okolo BB. Tak sme vymysleli, že sa pôjdeme pozrieť na Kyslinky, do srdca Poľany, kedysi najväčšieho treťohorného vulkánu v Európe. Vraj mal výšku cez štyri kilometre! Je to už síce nejaký ten rok (plus mínus 15 miliónov, hehe), takže žeravá láva nehrozí, zato v teple vrcholiaceho leta tie asfalty budú asi pekne žeravé. Ale len po nich sa motať, to by bolo príliš jednoduché a najmä monotónne. Takže aj nejaká porcia ľahkého terénu musí byť. Škoda by bolo vynechať parádny traverz Kozlinca od hvezdárne na Vartovke a potom vyhliadkové Mičinské lúky. Do Čačína ku prameňu minerálky si to dáme tiež cez lúky popri agroletisku, potom už budeme asfaltovať cez Hrochoť až na Kyslinky. Tam sa uvidí čo ďalej. Celé by to bolo asi vhodnejšie pre gravelistov, žiadne moc hrboľaté povrchy. Strava ukazuje aj cestu nazad s nejakými variáciami, o tom potom:

Tak najskôr rozjazd hore Uhliskom a za ním niekde v polke kopca točíme doprava na zvážnicu k Vartovke. Krásne ráno, aj teplota normál, začali sme skôr ako včera, dá sa. Zájdeme pozrieť hvezdáreň a potom už super traverz popod Kozlinec, mierne z kopca, v tieni, doprava – doľava zákrutami. Len na záver taká krátka, prudká stojka. Radím „vyprošťovák“, Sherpa tlačí, nemá toľko zubov vzadu. Potom jemne dole lesom, ale o chvíľu spredu počujem frfľanie „Chceš ma zabiť?“ Lebo sme v ďalšej takej stojočke, ale to už tlačím tiež. Vysvetľujem, že to treba brať ako vítanú zmenu pohybového stereotypu, aby to jazdenie nenudilo :-)

Chvíľu si užívame výhľady ku Zvolenu z Mičinských lúk a pohodlnú cestu zelenými tunelmi do Hornej Mičinej, ale tam zase jedna krátka „strieška“. Účastníci Tour de Volcano poznajú - našťastie je asfaltová, hore dedinou smerom na Môlču. Potom znovu lúky, trochu borového lesa a dlhší, na konci asfaltový zjazd popri tom spomínanom letisku do Čačína.

Čerínska minerálka je známa, ale vrt s plničkou aj altánok pre pocestných je v susednom Čačíne, hneď pri odbočke do stúpania na Hrochoť – takže obľúbená „občerstvovačka“ aj pre cestárov. Aj teraz sme mali spoločnosť, počas pekných víkendov sa tu vždy motá plno bajkerov „rôznych vyznaní“.

Odteraz teda samý asfalt. Najskôr hore na Hrochoť (hneď na začiatku ďalšia minerálka, keby niečo), ešte do kopca cez dedinu a za „družstevnými bytovkami“ široké serpentíny dole do Hrochoťskej doliny k čerstvo zrekonštruovanému a otvorenému Hrochoťskému mlynu. Premávka slabá, cesty široké, ale aj tak sa veľmi vedľa seba vykecávať nedalo. Ale hore dolinou smerom na Kyslinky, to už heeeej! Asfalt široký a ako detská riťka hladký - tak tu už som dlho nebol, a to je jasné, že sa sem vrátim na cesťáku! Komu by nevoňalo dlhšie súvislo šliapať, Bátovský balvan pri ceste je vítaná zámienka na prestávku. Len pozor, okolo neho to v tráve dosť čvachtá :-)

Prichádzame na Kyslinky a víta nás „Bufet u horára“ – ako včera na Plešiach, aj tu samoobsluha. No toto – tomu sa hovorí dôvera v ľudskú slušnosť! Ale tu sú navyše všetky pochutiny v chladničke, super! Chvíľu teda posedíme, posilníme, chvíľu sa pomotáme po okolí a po konzultácii vyrážame asfaltovať ďalej do kopca, do sedla Príslopy.

Úvod je strmší, ale našťastie v tieni. Potom sa les otvorí, prechádzame cez nádherné (a aj cenné a chránené) lúky na Zálomskej, o kus vyššie ešte tankujeme z prícestnej studničky a potom už sa cesta úplne narovná a vypľúva nás z lesa na Príslopoch. Obzeráme rozľahlé pasienky, Želobudzskú skalku nad nimi a taniere bedlí v tráve popri ceste. Pôvodný plán bol spustiť sa cez Želobudzu nad Očovú a vrátiť sa do Hrochote. Ale ten poludňajší hic a južné svahy „Poľany hory“, no... Nedobrý nápad. Tak sme sa jednoducho otočili a pekne s vetrom vo vlasoch dole: Zálomská, Kyslinky, Bátovský balvan...

Lenže už keď sme predtým schádzali z Hrochote do doliny, počúval som zo susedného bajku vzdychy, že v poludňajšom slnku tadeto nazad nieeee :-) Tak mi skrsol jeden nápad: ak pod Bátovským balvanom odbočíme do Beňovej doliny a trooošku potlačíme, nestratíme toľko výšky a vyjdeme nad Hrochoťou na lúkach. Už som tade išiel, ale pešo a pred hádam 10 rokmi :-) Nakoniec to bolo ďalšie „nabúranie pohybového stereotypu“, lebo prudké, po ťažbe a nie cesta, ale rozbalvanené koryto potoka. Ale fakt len krátke to bolo, potom traverz lesom, čoraz lepšia a miernejšia cesta a potom tie lúky. Paráda, fakt lepšie ako asfalt!

A zase svištíme dole z Hrochote, dávame druhú tankovačku pri minerálke v Čačíne a o chvíľu nad dedinou druhý raz obchádzame rampu. Za ňou však tentokrát nie doprava, ale doľava, cez lúčnatý horizont síce, ale okolo letiska z druhej strany, do Dolnej Mičinej, nech je zmena oproti ránu. Potom do Hornej dva kiláky po ceste, to je nič. V Hornej na námestí krčmička, tuším že ešte zavretá, ale nevadí, už len jeden kopček z dediny, protismer oproti ránu hore na Mičinské lúky, k ovčínu.

No a potom už finálny zošup Peťovskou dolinou – tú si pamätám vypasenú ako golfové ihrisko. Pekná je aj teraz, ale vidno, ako rýchlo burinou zarastá, keď sa tu už pasie podstatne menej. Zato aj ovčích bobkov je na ceste menej, to je zas plus pre nás. Rýchlo sme vo Vlkanovej, v chládku a najmä pri výčape, priamo pod stromami pri Hrone. Jóóój, to je super posedenie pri kofči a pri nanuku :-)

Úplný záver už po cyklotrase popri Hrone, cez Iliaš, najkratšou cestou do zmrzlinárne ako včera, dochladiť motory poriadnou dávkou. Akurát tá cesta je poriadne prašná a na konci to chce pokľučkovať pomedzi paneláky, ale príjemná dvojdňovka na bajkoch okolo BB vyšla a to je hlavné. Dnes to bolo pohodovejšie a akési kratšie, tak sa mi až nechce veriť, kde sme tých vyše 80 kilákov nabrali, viac ako včera. To asi tie asfalty.

Rišo Pouš