Grossglockner Hochalpenstrasse

K Veľkému Zvoníkovi na dvoch kolesách.

O túto túru sme sa pokúšali už pred 17 rokmi. Nevydalo. A tak táto najvyššie položená cesta v Rakúsku musela čakať. Až kým som nedostal druhú šancu. Túto som už využil naplno.

Ráno je ešte v doline tieň, keď zastavujem auto na odpočívadle za dedinkou Fuchs. Zastavujem na odpočívadle, vytiahnem z auta bajk a prvé serpentíny v doline už zdolávam v sedle. Hodinky ukazujú presne osem, výškomer 850 m.

Pozrieť sa na Grossglockner, taký je totiž môj cieľ, vyrážam zo severu, v smere od Zell am See. Čaká na mňa asfaltový deň, s tými 2,3 palcovými gumami a celoodpruženým bajkom to bude sranda.

Po polhodinke prichádzam ku Mýtnici. Je to kolos ako na Talianskej diaľnici. Osobné auto výjde táto sranda 28 eur. Cyklisti neplatia nič. Prechádzam úzkym koridorom určeným pre jednokoňové motory. Je tu búdka, kde si môžete po zaplatení nechať zmerať čas v stúpaní na priesmyk. Dostanete certifikát a možno sa aj nájdete v nejakých výsledkoch.

Ja som tu dnes s mojou kravou a batôžkom na chrbte za iným účelom ako naháňať výkony. Stúpam po širokej miestami trojpruhovej asfaltke a premýšľam taktiku. Foťák vytiahnem až neskôr, rozhodujem sa.

Dobre že som vyrazil skôr, lebo premávka sa začína zhusťovať. V každom prípade prvé stúpanie prekonávam po krásnom asfalte v pohode. cca 1600 v.m. za dve hoďky. Prechádzam cez Fuchstör a púšťam sa do prvého krátkeho zjazdu. Po ňom nasleduje samotné stúpanie do priesmyku Hochtor. Teda pardon, vedie pod ním tunel, takže priesmyk sa nekoná.

Za ním sa mi otvára výhľad na južnú stranu pohoria Hohe Tauern. Zjazdujem po kvalitnom asfalte a predbieham kolóny áut. Nikto na mňa netrúbi aj keď predbieham po stredovej čiare za obojstrannej premávky. Zadná brzda začína blbnúť, nezoderiem si ju predsa.

Konečne odbočka ktorá vedie pod Grossglockner. Je tu kruhový objazd a začínam stúpať. Čaká ma tretie dnešné stúpanie asi 500 v.m. Premávka riadne pritvrdila. Jazdia tu taxíky a busy z Heiligenblutu a samozrejme chce sa tu pozrieť každý, kto si zaplatil denný lístok na auto-moto safari.

"Kam sa tie autá všetky hore pomestia?" Napadá ma, keď kolóna predbiehajúcich áut začína byť súvislá. Konečne som hore. V tej záverečnej galérii veru neboli dobré rozptylové podmienky. Pri pohľade na obrovské poschodové parkovisko sa mi rozjasní...

Výhľad nesklamal, fotky sú presne ako som chcel. Približujem si sedielko pod vrcholom, kde sme sa kedysi v pásovom snehu otočili. "Len pekne čakaj Zvoníku!" Pomyslím si. Pomocem sa ešte chvíľu na plošine, ktorá pripomína námestie v hociktorom preľudnenom meste a zberám sa preč.

Ešte stihnem pofotiť polodomáce svište, odchované na keksíkoch a už svištím dole. V tejto horúčave vítané osvieženie. Čaká ma výdatný výšlap späť na Hochtor 2502m. Dopĺňam vodu z potoka a bojujem s horúčavou. V tunely sa schladím. ˇPo zjazde na mňa čaká posledný výšlap, okorenený najvyšším bodom dnešného dňa 2577 metrov vysokým Edelweisspitze. Vedie naňho asfaltka, ktorú striedajú "mačacie hlavy"

Doteraz som bol kľudný, ale keď vidím tú kolónu áut vedúcu hore, tak si musím pomyslieť svoje. Tí ľudia sa tu celý deň vozia v aute a nevyužijú ani takúto možnosť dať si prechádzku s cca 100 výškovými metrami po upravenom chodníku!

Vychádzam na vrchol, ktorý je vlastne veľkým parkoviskom. Je tu kopec ľudí, ktorí s horami nemajú nič spoločné. Sukne, opätky, detské kočíky... Napadá ma heslo ako zo Svěrákovho filmu: "Naskáčte všetci do áut a vyrazte si užiť veľhory!!"

Spúšťam sa dole do posledného a najdlhšieho zjazdu. Hochalpenstrasse nesklamala, ale ani neprekvapila. Premávku som zažil v Dolomitoch ešte horšiu. Tých cyklistov by som tu čakal aj trochu viac. Zjazdujem dole po kvalitnom asfalte, predbieham autá v protismere a hlavou mi víri myšlienka?

Aký by asi bol ten zjazd v teréne tam do tej hlbokej doliny čo som uvidel pri tom jazere?? Hm. možno sa tu ešte niekedy vrátim.

cca 3000 v.m., 5 stúpaní, 6,5 hod. brutto  - au! moja zodratá prdel

Cenník mýtneho

M.Bartoň