La Tornantissima MTB, Mortirolo a Pantani

Mazzo di Valtellina, moju odbočku som prešvihol. Nevadí. Hneď na dalšej odbočke schádzam dole z rýchlocesty smer Bormio. Odbočujem na mestečko Grosio a kúsok pred ním parkujem pred nejakou fabrikou. Vyťahujem bajk z auta a po miestnej ceste sa cez dedinky pomaličky presúvam dole údolím Valtellina do dedinky Mazzo.

Tu už na mňa čaká tabuľa, ktorá ma navedie správnym smerom - smer Mortirollo, Pantaniho kopec.

Stúpanie na Mortirollo sa stalo slávnym počas cestných etapových pretekov Giro ď Italia. Postaral sa o to cyklista Marco Pantani, ktorý tu zožal veľké úspechy a aj výkonom v tomto kopci rozhodol o svojom víťazstve na Gire. 

Prečo je tento kopec taký významný, keď vrchol stúpania nedosahuje ani 2000 metrov nad morom? Odpoveď sa dozviem dnes. Strmými a uzučkými serpentínami pomaličky stúpam z údolia Valtelliny, ktoré je vo výške cca 500 metrov.

Jedna zátačka strieda druhú. Cesta si udržuje konštantnú strmosť. Parametrami by som ten kopec prirovnal k stúpaniu na Sliezsky dom. Rozdiel je iba jeden. Mortirolo je dvakrát dlhšie.

Som už niečo za polovicou, keď prichádzam k pomníku. Zastavujem a fotím. Spomínam na časy, keď som musel byť z tréningu doma skôr, aby som mohol pozerať priame prenosy etáp... Aby som mohol pozerať, ako jeden robí cyklistiku, zatiaľ čo ostatní zviazaní taktikou a logikou sa nemohúco pozerajú, ako im Pirát ich teórie obracia naruby.

Na začiatku mal na hlave ešte okolo plešiny vlasy, ako nejaký mních. Prilby sa vtedy ešte nenosili.

Odvtedy sa zmenilo veľa... Dnes som tu na celoodpruženom horskom bajku a teším sa do terénu.

Záver stúpania je už trošku miernejší. Vychádzam do sedla. Zastavujem, oddychujem, fotím si tabuľu s mapou.

"Vás cyklistov, Vás okoloidúcich, všetkých prosím o malý pozrdav. O malú myšlienku (spomienku) na tohto veľkého muža, ktorý tak rád sníval a ktorého sme prezývali Pirátom. Pripomeňme si, že toto bolo jeho stúpanie, jeho kopec, jeho preteky. Bol to jeho spôsob ako prejaviť emócie. Pravé emócie, aké zažívame len ako malé deti... Nikdy na teba nezabudneme!!!"

La Tornantissima:

Bolo to pred pár týždňami v Livignu, keď mi pri kupovaní mapy padol do oka reklamný prospekt. Vraj najkrajšie traily. Prelistoval som si ho zbežne. Všetko prejdené a zmapované, pomyslel som si listujúc, až kým som neprišiel na posledné dve strany.

La Tornantissima, chodníček - Passegiata rovnako ako zjazd - Discieza je v taliančine ženského rodu. Ako by som to len preložil? Zátačková... Najzatáčkovejšia... Brutálne zátačková... :)) Jednoducho hneď ako som si prečítal nadpis krátkeho článočku s popisom trasy, vedel som: to je ONO.

Po prejazde sedlom Mortirollo (Passo Foppa) je ďalšia trasa dobre značená. Ešte chvíľu idem po asfalte a potom stále odbočujúc vľavo sa už dostávam na štrkovú cestu. Nasleduje stúpanie. Sedielko s výhľadmi a traverz na začiatok zjazdu. Zjazd začína o dvetisíc výškových metrov vyššie, ako som začal dole v doline. Sakra, toto u nás doma jednoducho nemáme...

Na začiatku zjazdu je ešte možnosť vybehnúť si peši na vyhliadku. Je tam staré opevnenie. Deň predo mnou tu bol Miro, pofotil to a tak sa rozhodujem, že vyhliadku vypustím. Krásne výhľady ma prinútili po dlhšom čase použiť opäť samospúšť. 

V teréne som už nestretol ani človiečika. Na bajkera pobehujúceho medzi foťákom a bajkom by musel byť dobrý pohľad :))

Na začiatku Tornantissimy je jedna z mnohých tabúľ, venovaných tomuto trailu. Na moje veľké prekvapenie je na nej nadpis: Venované Ulimu Stanciu, za prvých 60 rokov jeho života :)  Veľmi pekné, keď Taliani oslavujú nemeckého priekopníka, vizionára a zakladateľa nemeckého Bike Magazínu, rovnako aj organizátora etapových pretekov Trans Alp.

Púšťam sa dole. Jedna zátačka za druhou. Všetko zjazdné, ale na hranici mojich možností. Párkrát ešte zastanem. Vždy po riadnej dávke zjazdu. Pofotím, vychutnám a ide sa ďalej. V závere, po nádherných serpentínach v lese nasleduje úsek "po mačacích hlavách". Tu už by som ocenil aj lepšie tlmiče, aké ponúka môj full. Musím zastať a vytriasť si ruky. V doline sa vynáram z lesa kúsok nad mestečkom Grosio. Prechádzam cez starobylé centrum. Vyhýbam sa ľuďom vracajúcim sa z práce. Kúsok pod mestom na mňa čaká auto. Za mnou multi zážitok. Verím, že moja prvá návšteva tohto čarovného údolia nebola posledná.

Martin Bartoň

foto: Martin,Miro Slezák