Malofatranská húpačka

Veľkonočná nedeľa je ráno ako maľovaná, ale po obede hlásia búrky, na dlhší výpad do hory to nebude. Ale vyvenčiť sa treba, aj potrénovať by sa patrilo, lebo šéf „pirátskych“ ultrabehov so svojim megafónom na tento víkend žiadnu pirátsku akciu nevymyslel :-) Tak ma napadla myšlienočka, ktorú mi presne pod týmto názvom do hlavy nasadili turčianski „výšľapisti“ už pred dosť dlhým časom. Ako dennú túru to nik nebude robiť, ale na akciu typu „tréning zrýchleným presunom“ sa to hodí ideálne. Aj na zabehanie nových „trailových špeciálov“, ktoré som sa snažil prefarbiť zo žiarivej bielej na myšaciu šedú, aby tak nekričali. Toto sa síce nepodarilo, lebo vlhkosť podkladu bola ideálna (ani prach, ani šmykľavo), ale s botami spokojnosť. Kvôli búrkam je výborná aj možnosť asi v polovici, v Strečne, sadnúť na vlak (alebo dočasne do krčmy). Lebo je to také pekne symetrické a jednoduché, čo sa trasy aj výškového profilu týka: len dvakrát hore – dole – hore a dole. Ako na húpačke. Kto chce, prevýšenia si vypočíta sám: 

Takže tu je taký fotoreport, veď škoda míňať veľa písmeniek, keď počasie po nočnom daždi nasadilo voňavý vyleštený vzduch a ďaleké výhľady. A tým je povedané (takmer) všetko. Na začiatok teda rozklus z Vrútok popri potoku do Jedľovín, kde sa mi otvárajú pekné pohľady na väčšinu trasy. A symbolicky popri dvoch cmiteroch – aby som myslel na to, aký prídem domov:

V lese sa napájam na žltú značku a to sa už terén samozrejme začína stavať poriadne na zadné:

Po prekrižovaní cesty na Martinky mi rastúci sklon ešte okoreňujú lesáci, ktorí ako vždy zanechali za sebou bordel priamo na chodníku, vrátane zvaleného smerovníka:

Po prudšom úvode sa sklon trochu zmierňuje a striedajú sa dlhé strmé úseky s krátkymi odpočinkovými, ale pod nohami je už väčšinou zvážnica a okolo čoraz častejšie rúbane. Za jednou z nich sa vpravo ukazuje nižší z Minčolov:

Keď sa terén posledný raz zlomí do pohodlnejšieho, je to znak, že o chvíľu som na Dlhej lúke:

Z prameňa na jej hornom konci dnes nič nebude, zima vieme aká bola, ale vody vo fľašiach ešte dosť a nohy si oddýchnu v traverze do sedla Prašivé, za ktorým nasleduje prvá dnešná „cieľová rovinka“ na Minčol. Trocha je naklonená, to zas hej:

Čaká ma síce krátky, ale pekne behateľný hôľny úsek hrebeňa cez nižší Predný Minčol, vidím aj skoro celú druhú polovicu trasy cez Suchý:

Treba sa síce pozerať najmä pod nohy, lebo aj toto treba natrénovať, ale keď sa dá, hlavu hore! Výhľady sú exkluzívne, Turiec je síce trochu v protisvetle, ale na ľavoboku to nahrádza Žilina a celý svet za ňou:

Strmé zbehy už kto má rád? Navyše po vlhkých kameňoch a koreňoch, ostali tu miestami aj zvyšky poslednej snehovej nádielky. Ale aj toto treba trénovať, ani nie tak nohy ako hlava dostáva zabrať smerom dolu na Saračníky, aby stíhala ukladať nohy na správne miesta:

Zo sedla Javorina do Strečna ani za nič po červenej, to je zvážnica dobrá tak na bajk, aj to len hore kopcom :-) Idem skúsiť kombináciu modrej a žltej, kade som ešte nešiel. A vraj je aj to aj na bajku pekné tade:

Je, až na pár príliš „technických“ úsekov cez skaly. Začína to ako príjemný traverzový chodník:

Nižšie sa na chvíľu mení dokonca na zvážnicu, ale vidieť, že tade traktor už dlho neprebehol, aká pekná tráva ju kryje:

Na konci je to zas chodník: hore - dole ostrým vápencovým hrebeňom, kde intenzívne vonia živica. Pred záverečným superstrmým zošupom do Strečna je parádna vyhliadka na oba miestne hrady a „demotivačne nekonečný“ výstup na Suchý:

Boty na prachu zostupu držia fest, čo oceňujem, len prsty mi z nich chcú vyliezť ako tomu večerníčkovému vlkovi z korčulí. Ale boty sú nové, vydržia :-) Cez dedinu a cez Váh si nohy dobre oddýchnu a natlačím za poklusu do seba aj horalku, nech dostanú nejakú silu pred výstupom na Suchý:

Za dedinou je čas na krátke ohliadnutie za Kojšovou a hrebienok za hradom, kade som tak prudko zbiehal. Ani sa to také prudké nezdá:

Pomaly sa ponáram do lesa, stretám čím ďalej tým viac ľudí, ale tu je cesta ešte široká. Keď sa vynorí Starhrad, viem že za zákrutou sa terén zas začne postupne, ale nekompromisne dvíhať:

A je dobré že postupne, aspoň si nohy zvyknú. Najprv mierne po asfalte dolinou, po odbočke na hrad to ale prichádza naplno a nohy už cítia, že to nie je čo bývalo:

Po prvom nápore strminy sa začnú tak ako pri prvom výstupe na Minčol našťastie striedať odpočinkové pármetrové „rovinky“ a keď sa prehupnem cez horizont na lesnú cestu, je to znamenie, že chata pod Suchým je blízko. Tak to využívam na presun ďalšej záťaže z batohu do brucha:

Na chate jasné, že je plno, ani nezastavujem nech nohy netuhnú, lebo mordor začína krátkou, zato ale výživnou stojkou po zjazdovke:

Nad ňou ešte posledná šanca trochu si vydýchnuť, ale telo už akosi nechce registrovať, že sa sklon zmiernil :-) O chvíľu sa predo mnou vynára druhá dnešná „naklonená cieľová rovinka“ a keďže je to svah severný a dosť vysoko, už sa teším na udupaný špinavý sneh a mokré skaly. Bude to na 4x4:

Hore sa nejaká partička vykecáva, tak zatmievanie pred očami z nedostatku kyslíka maskujem fotením panorám. Zas to stojí za obzretie, najmä za prvou časťou trasy:

Ale aj na východ sa oplatí kuknúť, Malý Kriváň so zvyškami snehu ukážkovo svieti na pozadí stále viac šednúcej oblohy:

A už len dole, už bude za mňa pracovať gravitácia. Len aby nepracovala príliš, kotrmelcami by som sa do sedla rútil nerád. Len ma prekvapuje takto zhora, koľko ešte snehu sa v lese na severných svahoch Kľačianskej Magury drží. V traverze to bude sranda:

Spočiatku aj je, ale čím nižšie, tým suchšie. V žľabe nad chatou to z rúry cvrčí, tak treba dotankovať, lebo som si istý, že v chate by som na kofču pri pulte čakal asi hodinu:

Aj tak je, takže nečakám, v tomto počasí a v nedeľu sú aj okolo chaty miesta skoro len na státie:

Aj tak to už gravitácia za mňa zase spoľahlivo rieši a o chvíľu sa predo mnou otvára známa domáca panoráma:

A o ďalšiu chvíľu (keď som definitívne ocenil priľnavosť „špeciálnych“ podrážok na jemnom prachu najstrmšej lúčnej časti finálneho zostupu ) som už na definitívnej cieľovej rovinke nad Kľačanmi, ktorá je konečne naklonená tým správnym smerom:

Rišo Pouš