MTB aktuál z turčianskych poľňačiek

No, radšej by som samozrejme niekde pásy dral... Ale táto zima – nezima! Keby ešte len toho snehu nebolo, nepoviem - ale to extrémne sucho! Povymetal som také poľné cesty medzi Martinom a Kláštorom, na ktoré sa za normálnych okolností vliezť nedá. Ale teraz prachu ako v strede leta, vidla zaprášená už na prvej lúke, o nejakom blate ani chýru. V polke februára, strašné!

V noci kosa poriadna, no od rána slnko naplno - tak zámer bol začať trošku neskôr a jazdiť čo najviac mimo lesa. Najprv smer juh – slnko už je vyššie, tak nerezalo do očí, ale aj tak, prilbu nižšie do čela a išlo sa. Proti silnejúcemu južnému vetru ma v komforte držalo goráčové CABRIO . Nazad skoro rovnako, ale už som sa zohriaty aj viac do lesa odvážil a mierne zamodifikoval. Asi 60 kilákov, to nie je na rozjazd do sezóny zlé, ale je to hrozne skorý rozjazd. GPX je hore, ak by to chcel niekto opakovať:

Takže z Vrútok len kúúúsok po cyklotrase popri Turci a hneď švih cez hlavnú a do kopca: cez Partizánsky cintorín na lúky popod horu. Ani taká kosa nebola, ako som si myslel, len tie nohy sa dáko ešte neochotne točili a všetko okolo také dáke sivé, napriek slnku:

Krátky prejazd pomedzi domy na Podháji a už čakal tankodrom, aj so svojim povrchom á la „Paríž - Roubaix“. Potom aj asfalty a betóny, z holých krovín ešte viac trčali kopy odpadkov, no romantika jak sviňa! Ale ciest na výber, že som až netrafil presne tam, kam som chcel.

Iný level romantiky bol prejazd cez teplárenské odkaliská, popri potrubiach, až na Bystričku. Lebo tam sa aj kone pásli a ľudia húfne korzovali, napriek jednej tabuli „Zákaz vstupu, vodné dielo“. Ale keď sú brány dokorán, tak čo? Tam som to triafal kadejako intuitívne, potom za Bystričkou už to bolo jednoznačnejšie.

Na Bystričke jednoducho krížom pomedzi domy a ponad ihrisko prvá pravá cezpoľná cykloturistika. Do Petra ešte po hline, potom pod Trebostovom čiastočne len okrajom poľa, v stopách po poľovníckych autách. Jedine tam je to neprepojené, inak na celej trase normálne poľno-lúčne cesty. Zlákala ma aj odbočka dole do nivy Turca, ale som sa rýchlo otočil, keď sa stratila v kroví. Tak aj prevod vyprošťovák prišiel k slovu, na krátku chvíľu.

Potom už popod Trnovo rýchla šotolina pomedzi polia, dole krížom cez asfaltku do Valče, pri cintoríne mostík cez Valčiansky potok a už som bol v Beniciach a menil som smer na západ. Pod horu som smeroval okolo južného okraja Valče. Spoza horizontu ako smerovka trčí vrcholec Znieva:

Tam v úvaline za dedinou, pri starom napájadle na Šiatrikovskej, doprava – so zámerom obísť ten veľký ostrov lesa a vrátiť sa zľava. Príjemne sklonené stúpanie, hore aj zvyšky snehového poprašku na ceste, v lese samozrejme ničovaté nič.

Povinná fotka bicykla pri megabicykli a cestou dole lúkami do Kláštora ešte jedna pri fotoráme, nech mám aj Zniev v zábere. Dole pred dedinou odbočka doľava, zase som využil kúsok asfaltovej cyklotrasy. Ale na mieste, kde vlieza do lesa, pekne doprava na šotolinu a popod horu do Slovian, obchádzať ten „ostrov lesa“ z juhu.

V Slovanoch sa úplne poza domy nezadarilo, tak som zas trochu poasfaltoval, ku kaplnke za dedinou. Od nej cesta jasná, priamo hore, do lesa. Ale tam rampa a megatabuľa so všemožnými zákazmi vstupu, aj pre bajky.

Nevadilo, ďalej popod Les, ponad Ležiachov, tiež pekné, jazditeľné prostredie, a s výhľadmi na Veľkú aj Krivánsku Fatru. A konečne som sa otáčal na sever, čiže slnko v chrbte. Vietor tiež, no ten som ocenil až neskôr.

Ale ďalšia rampa a tam žiadny zákaz, len že poľovný revír, fotopasce a nepúšťať psa – no nebolo mi viac treba :-) No pekné to tam je – príjemné šotoliny aj sklony, pekné, pestré lesy. Akurát všade samé posedy, krmivo a krmelce – tam si musia kopytníky mľaskať blahom, kým ich nepicnú. Tiež som si a nepicol ma nik.

Z lesa som vykukol na kopčeku priamo nad tým napájadlom za Valčou – pekný výhľad tentokrát na Krivánsku Fatru priamo vpredu. O chvíľu už som bol dole pri válove a uzavrel okruh.

Potom nazad až na Bystričku skoro rovnaká trasa, s pár malými improvizáciami, či nenájdem niečo lepšie pod kolesá, alebo aspoň iné. Ale najmä v tej cestami neprepojenej časti pod Trebostovom (Medziháje) to bol len iný druh jemne hrboľatého poľa s nejakými stopami po autách. Takto za sucha samozrejme v pohode.

Tankodrom som pri návrate vzal zhora, oslovila ma cesta do lesa, sľubujúca obchádzku jedného neslušne strmého úseku. Ale bola neslušne rozjazdená traktormi, koľaje vyplnené ľadom, a jej záver ani neexistuje – zarástol spolu s rúbaniskom. Tak som sa strmine popri strelnici nevyhol. Ale krátka bola.

Nasledoval krátky zjazd po rovnej šotoline v ústrety vilovej štvrti na Podstráňach, výhľad vpred cez rúbanisko. V diaľke na horizonte biele ostrovy vrcholov Krivánskej Fatry nad zúfalo sivými lesmi, radšej nepozerať.

A znovu krátke premotávanie pomedzi domy. Tam už presne viem, kam zabočiť, aby som sa s čo najmenším podielom asfaltu dostal na moje domáce bežecké šotolinové ihrisko - na veľmi príjemnú lesnú cestu do Jedľovín. A čo tam bolo ľudí!

Von z lesa naposledy, popri upadajúcej chate Storočnica. Ktovie, či ešte vstane z mŕtvych? A už len asfalt dole do Vrútok, nech sú dezény pekne čisté, na zaparkovanie doma v izbe. Aj keď vlastne čisté boli celý čas, nebolo čím ich zaniesť. Proste polovica februára a vrchol zimy, na aký si asi budeme musieť zvykať. Inak to bolo celkom fajné pojazdenie.

Rišo Pouš