MTB improvizácie v Kysuckej vrchovine

Kysuce, Orava – na bajku tam nechodím často, lebo vďaka tej miestnej flyšovej geológii je tam furt blata nadmieru. Lenže už dávno nikto nič negarantuje, že? A zima bez snehu, suchá jar = viac sa tam teraz práši, ako by to čvachtalo. Aj keď traktormi rozryté lesné cesty s megahlbokými koľajami sú tam tiež furt. Ale takto za sucha sa aspoň dajú poobchádzať - presvedčil som sa týždeň dozadu „na vlastné nohy“ ( TU ). Tak som sa odviezol do Varína osobákom a moc som ani trasu neplánoval, lebo tie osobáky chodia každú hodinu, to je super. Len, že nejaké to základné koliečko obehnem a skúsim nejaké odbočky z neho, lebo ciest je tam toľko, že niekedy je problém vybrať si. Alebo správne odbočiť, ak to tam človek dokonalo nepozná. Aj teraz som viac stál a rozhodoval sa kade, ako súvislo jazdil. V prvej časti to aj vychádzalo, potom ku koncu ma to poriadne dobehlo a „do civilizácie“ som sa vrátil ako prasa. Máš vidieť, že sucho :-))) Ale takto nakoniec:

Začiatok jednoduchý – z Gbelian hore po žltej cyklotrase príjemnou dolinkou. Nad dedinou výdatný prameň, len cesta vyspravená hrubým makadamom, ktorý v strmších miestach nepríjemne odskakoval spod kolies. Poobzeral som sa v prvej zachádzočke na lúkach pod Hradiskom (652 m) smerom na Nedzedzu, no keď sa cesta začala prudšie spúšťať dole, otočil som to nazad. Ale pekné pohľady do kotliny, na Žilinu aj Straník:

Potom trochu po červenej a trochu po neznačených lúčnych cestách som zbehol do Kotrčinej Lúčky a pomedzi novostavby som sa z tej jamy vydriapal do Zástrania. Ciest na výber – podľa hesla „každý má vlastnú“. Také smutno typické, ukazuje to na náš vzťah ku krajine:

Straník som chcel len podísť, ale nejako ma to vcuclo, vychrtil som až hore. Skoro mi prevody nestačili. Cestou dole som naopak poobzeral jeho „obchvat“ v miernom sklone. Potom popri vleku do lesa - je tam pekný singlík, okrem iného označený aj ružovými šípkami cyklomaratónu. Len akurát tam bolo aj zopár čerstvých preliezok.

Naopak cyklotrasa do Snežnice (modrá 2441) čím ďalej, tým viac roztraktorovaná. A rúbaniská okolo nej, estetika nič moc. Potom strmo dole do dediny a strmo hore z nej, ako inak? Aj po legendárnej „cieľovej strminke“ cyklomaratónu. Ale za odmenu čakala najhravejšia časť celého jazdenia – singlík okolo Veľkého Vreteňa. Nádhera, len na začiatku treba mať trochu techniky a na konci aj nohy:

Uzavrel som okruh a prilepil sa znovu k 2441 smerom na východ. V sedle Klin som z nej ale ušiel na neznačené síce, ale aktuálne veľmi nepoužívané lesné cesty (trávička a šotolinka, mňam) smerom dole do Dolného Vadičova. Ten som si naivne myslel, že len preskočím krížom a dostanem sa do traverzu popod Ľadonhoru (zelená turistická). Lenže z konca doliny to stúpanie taký mordor konármi zahádzaný, že sa mi aj tlačiť odnechcelo. Aspoň som dotankoval pri vodojeme. A poasfaltoval hore celým Vadičovom až za vleky, ku Vadičovskému vodopádu:

Potom znovu zvážnice - hore na „hrebeň“ na Zlieň, aby som sa mohol preklopiť na severnú stranu a zviezť sa do Lysice. No a raz to prísť muselo – cesta čerstvo po ťažbe na jednom úseku, našťastie na krátkom a našťastie za sucha. Prehopsal som to nejako, len som netušil, že to „najlepšie“ ešte len príde. Hore už ale dobre a na lúkach pred zjazdom dole po žltej značke krásne výhľady na Krivánsku Fatru:

Prejazd cez lysické lazy bol ešte parádny, v podstate po žltej značke. Strmo dole cez osadu Ďurčovci, aj popod krásnu drevenú zvoničku. Trochu rýchlosti dole dolinou a odbočka doprava, smer Lysica, popri chalupách starých aj nových, s výhľadmi na Krivánsku Fatru, cez lúky a lesíky.

Len záverečný zjazd do Lysice – horor! Strmý, hlboký, a teda aj poriadne hrboľatý žľab, ktorým navyše tečie voda. A jazdia traktory. Vošiel som do dediny obalený blatom ako rezeň trojobalom, tak už mi ani nevadila zachádzka k minerálke „vajcovke“ po ďalšej zablatenej ceste. Nepitná je inak, už podľa zápachu aj výzoru, chuť škoda vôbec spomínať :-) Za Lysicou bajk potom pózoval už nejako menej ochotne, taký fľakatý, aj keď s parádnou kulisou v pozadí:

Záverečný výjazd (stále po žltej) do sedla Žiarce bol už na pohodu sklonom aj podkladom, aj keď na pár miestach blato aj tam, ako kadejaké slabé pramienky na cesty vytekajú. A zhora zo sedla dole do Gbelian rozbitá chotárna asfaltka, po ktorej sa dalo taaaak svišťať, že blato lietalo metre vysoko. Ale aspoň som potom bajk nakladal do vlaku s čistými dezénmi.

Extrémne sucho je – aj preto sa to takmer celé dalo na pohodu. Jazditeľné to tiež bolo celé, ale hlavne v Kysuckej vrchovine je tých ciest toľko, že improvizácii sa medze nekladú a každý si tam to svoje nájde. Každopádne gpx je hore, ale viac povedia fotky tu dole.

Rišo Pouš