MTB po stopách starohorského baníctva: Špania Dolina

Medenorudné baníctvo v Starohorských vrchoch má síce niekoľkotisícročnú históriu, pre nás je ale podstatná tá novšia – vďaka nej je tu hustá sieť lesných ciest a chodníkov medzi jednotlivými banskými dielami. Na bajku možnosť motať sa po nich do mŕtva. Dnes to bude malý, ale pamiatkami nabitý okruh okolo jedného živého banského skanzenu. Kto by nevedel, tak napriek názvu je Špania Dolina dedina s asi 200 obyvateľmi (a ktovie koľkými chalupármi), zaseknutá na hornom konci doliny vo výške asi 750 metrov.

Takže prvá úloha = vyštverať sa hore. Prístupových ciest je viac, najpohodlnejšia je asfaltka z Uľanky. Tabule nedajú zablúdiť ani cezpoľnému. Nejdem ale až hore do dediny, asfalt opúšťam smerom doprava asi v polovici (na druhej prudšej zákrute) a stúpam štrkovou lesnou cestou.

Pár serpentín, z lúk prvé sporé výhľady na dedinu. Sklon sa stráca, „pochrtím si“ dva – tri kiláky takmer po rovine, aby som celú dedinu obišiel, a keď pod cestou začnú v lese presvitať ruiny šachty Ludovika, po chvíli k nim odbočujem prudko dole doľava. Šachta bola v tejto oblasti suverénne najhlbšia (400m).

Ďalej po modrej značke: ešte trochu po lesnej ceste, na horný koniec dediny. Jednoduché. Cestou pomedzi konáre preblesknú dominanty dediny: veža kostola a halda šachty Maximilián, ktorá sa týči nad dedinou a je z nej najlepší výhľad. K nemu mierim. Líznem areálik šachty s banskými vozíkmi a mením modrú za červenú popri vyparádených dreveniciach.

Kúsok strmšej kamenitej cesty a odbočka doprava na chodník ponad haldu. Skoro hneď je tu aj odbočka k vyhliadke: je to to najtypickejšie z pohľadov na Španiu Dolinu. Dole na bajku, pokochám sa výhľadom, nazad na chodník vytlačím. Cestou ďalej míňam ešte jednu odbočku k halde a keď sa chodník stočí dole k dedine, minie štôlňu Mann a začína tá pravá zábava!

Lebo chodník sa tesne nad prvými domami rozdvojí: vľavo do dediny, ale ja točím vpravo popod haldu a uzučkými chodníkmi pomedzi domy. Krása je to, ale opatrne! Vždy sa môže niekto vynoriť oproti a  domáci sa boja o šindle na strechách, nemajú asi bajky moc radi. Ešte úzky tunel krovinami a som na plošinke pri tajchu banského vodovodu.

Mám tri možnosti (zľava doprava): zniesť na „pľac“, vyniesť ku kostolu, vytlačiť pod haldu. Volím vynášku po niekoľkých strmých schodoch ku kostolu, frnknem pomedzi známe kryté drevené schody a kostol, za kostolnou bránou doľava, prudko dolu už po asfalte, a som na „pľaci“. Krátke, výživné, na konci s technickejšou „čerešničkou na torte“, stačí nie? Nabudúce to bude viac po lesoch a zvážniciach pomedzi jednotlivé banské osady.

Rišo Pouš