Na bajku k Halčianskemu tajchu

V Štiavnických vrchoch ozaj nie je problém natočiť desiatky kilometrov krásnou krajinou a okolo zaujímavých miest, stačí trocha plánovania. Cesty vhodné pod kolesá sú skoro všade, skôr je niekedy problém správne si vybrať alebo odbočiť. A potom, ako sa tam s bajkom dostať a nemusieť použiť auto. Lebo Štiavnická Anča premáva len zriedka a len od severu, od Hrona. Takže tentokrát bola východiskom zvolenská stanica a na programe boli okrem zvyškov najväčšej našej sopky (presnejšie jej najvýchodnejšieho podcelku Skalka) aj výbežky Javoria a Pliešovskej kotliny, cez ktoré som sa tam musel prepracovať.

V piatok 1.11. začal zároveň jeden z posledných pekných víkendov jesene (navyše dušičkovo predĺžený), to sa nedalo nevyužiť! Síce som skončil bodkovaný ako lienka, ale pri týchto jesenne nízkych teplotách už mláky neschnú ako v lete, to je jasné. Naopak veľa zachránilo lístie, štedro nastlané všade, aj na blate. Ale zas aj maskujúce kadejaké perverznosti, tak aj v zjazdoch bolo treba opatrne. Pretože som chcel svoj nesplnený jarný úmysel „bajkom k tajchom“ aspoň trochu načať, vyšlo z toho asi 75-kilometrové a celkom výživné toto (gpx je hore):

Takže najprv ranný, zahmlený Zvolen, studený ako psí čumák, zahrievačka po lesných cestách poza Pustý hrad, test neprefuk vlastností skvelej bundy SPORTFUL FIANDRE CABRIO (osvedčila sa ako vždy) nazad dole ku Hronu a prvý poriadne výživný výšľap okolo hrádku Peťuša. Toľko Javorie, lebo z lesov som sa vynoril na lúky pred Ostrou Lúkou, a to už je severný výbežok Pliešovskej kotliny. Prd na tom záleží, že? Hlavne ale pohodové cesty a krásne farby naokolo, aj v tieňoch:

Nedalo sa nepristaviť pri kaštieli Ostrolúckych, svietil v ostrom svetle. Za dedinou zas cez lúky, a pretože dole brehom, rýchlo som bol v lese. Stúpanie na „hrebeň“ pomedzi masívy Veľkého brda a Kmotry je po spevnenej ceste mierne a plynulé. Naopak zjazd do doliny Jasenice pod Kozelníkom strmý a poriadne hrboľatý. Šutre všetky pod lístím, no rozkoš. Opačne by som to veru nechcel drieť.

Brod pod viaduktom Štiavnickej Anče sa mi zdal vzhľadom k teplotám tejto ročnej doby príliš hlboký, tak som riskol cyklotrasu popri potoku – našťastie sa pomedzi tie kaluže v koľajách dalo väčšinou stredom prešmyknúť. A druhý brod trochu vyššie už bol použiteľný:

Len kúštik som sa po hlavnej vrátil k motorestu pod Kozelníkom a čakalo ma Radošovo – relatívne nedávno upravená lesná cesta dolinou, takže makadamu a štrkov kadejakých na tony, samozrejme všetko ešte neujazdené. A striedanie krátkych pohodových a dlhších strmých pasáží. Dobré kardio :-) Ale len dva kiláky, po zákrutu doprava, do traverzu, kde sa cesta položila len do jemného sklonu a teraz aj do tepla jesenného slnka a farieb:

Prekrižoval som zelenú značku raz (na lúkach pod Rejchardom), potom druhý raz, medzitým hladké cesty, miestami s novým asfaltom. Miestami zapadané lístím, ale že totálne. Za odmenu dlhý a rýchly zjazd popri potoku Slaná, znovu dole na hlavnú, do belianskej osady Hájovňa.

Päťsto metrov dole po hlavnej, odbočka doprava, našťastie už cez mostík a za rampou a pod ďalším železničným mostom už sa vpredu strmela ďalšia cyklotrasa. A znovu výživné stovky metrov (presne 12 ich bolo), potom za serpentínou už ľudskejší sklon. Na vyššej križovatke modrá cyklotrasa doprava, zelená doľava a obe že sa stretnú v sedle Dubinky. Zelená dlhšia, no s menším sklonom, bral som tú.

Akurát som o križovatku vyššie obzeral naleštený harvestor, tak som prehliadol odbočku a trochu som si zašiel (za výhľadom na Veľkú Fatru). Po návrate a odbočení som rýchlo zistil, že mi ani „vyprošťovák 22x46“ nestačí. Dvakrát som aj potlačil v tej strmine a na voľných kameňoch, nechcelo sa mi už toľko drieť. Ale krátko, len serpentínku, a potom už zas pohoda, až hore k „salašu“ v sedle Dubinky. Ani to na fotke nevyzerá také strmé, že? Tu:

Pripojil som sa ku žltým značkám – turistickej aj cykloturistickej a po hojdavom úvode začalo dlhánske svišťanie dole ku Halčianskemu tajchu, teda ku hlavnému a aj najvzdialenejšiemu cieľu celej jazdy. Nech mám v sezóne aspoň ten jeden bajkový tajch teda odškrtnutý:

Od tajchu hlbokým tieňom doliny, ale po hladkom asfalte, plynulo a mierne do kopca. Potom naľavo, ešte na slnku, dáka obora, muflóny sa predvádzali. Dolina točí doľava a za zákrutou ďalšia strmina, presun na „vyššie poschodie“. Našťastie stále po asfalte, až nad saleziánskou chatou cez lúky hrboľatosť. A aj ceduľky „Zákaz vstupu bez povolenia!“ – no ale fuuuha, inokade cesty niet, riskol som. Z lúk nad chatou aspoň pekné výhľady ponad dolinu pod kopec Strela:

Vyššie poschodie, to je Barborská cesta (dnes nie prvý raz) - ešte mierne stúpanie do sedla Caniar, potom pár hupáčikov, a následne dlhý zjazd do ústia Nemeckej doliny. Na jeho začiatku, pod opusteným lomom, rovný asfalt a hrubý koberec medovo hnedého lístia na ňom, neskutočná paráda a estetika. Naplno som to ale nemal odvahu pustiť dole.

Pri ďalšej obore s krásnymi, starými, solitérnymi dubmi nenápadná odbočka doľava a hore – dole bajkovačka po ceste okrajom lesa. Z lesa a závejov lístia von, definitívne preč zo Štiavnických vrchov znovu na lúky Pliešovskej kotliny a vpredu už Dubové. Dochádzala mi voda, tak reku možno niekde dotankujem. Ale nikde nič, len v „city“ stará pumpa na ukážku.

Cez kopček do Brezín mi to pripadalo menej asfaltové ako do Bacúrova, tak užívačka cezpoľná suburbánnej výstavby novej, rozhľadov ďalekých a ciest väčšinou hlinených. A zjazdík do dediny priamo oproti zvyškom známeho hradu v Podzámčoku. Oddychový úsek, kde konečne nebolo treba striehnuť na zákernosti, ukryté pod lístím.

Do Bacúrova potom síce bolo treba vydupať pár stoviek metrov po asfaltke, ale tam hore vpravo vbok a zas do polí a lúk. Trochu ďalej, už v lese, hádam jediný úsek normálneho, úzkeho turistického chodníka, a nie cesty. Príjemné, hravé, kľukaté, až po napojenie na cyklotrasu z Ostrej Lúky.

Posledná etapa (po modrej turistickej, nech je zmena oproti začiatku) cez sedlá Vráta a Veľký vrch, to sú lesné cesty široké, s podkladom kadejakým, zväčša dobrým a teraz suchým. Pohodovo hore – dole, ku koncu na chvíľu zapózoval v lúčoch nízkeho slnka aj Pustý hrad. Len záverečný zjazd - na pár miestach trochu nepríjemne rozerodovaná cesta, inak pohoda aj dole kopcom. To už vpredu hučal Zvolen, a pretože mi nejako dochádzala energia, tešil som sa na námestie, na nejaký streetfood. Aj som si to potom nad kebabom zbilancoval, na poslednej lavičke, na ktorú ešte svietilo slnko, že som to fajne trafil, lebo na tej dĺžke to bolo v podstate všetko na 100% jazditeľné. Super!

Rišo Pouš