Na bajku z Vrútok do Belej pod Bezdězem

Nevinná stávka v krčme po niekoľkých pivách sa zmenila na realitu. Z Martina-Vrútok do Belej pod Bezdězem za 5 dní na bicykloch. Ten, kto prehrá bude musieť nosiť na hlave klobúk 14 dní, všade okrem práce, kostola, sprchy a postele. Trasa je dlhá necelých 500 km smer Slovensko – Česká republika.

Prípravy neboli veľké, Janko jazdil posledných pár týždňov do práce na biku, čo je zhruba 27 km denne po mierne zvlnenom teréne. Janka odložila horáka a kúpila si treking s veľkými kolesami. Najintenzívnejšia príprava prebiehala na cykloakcii zvanej „Praha- Viedeň“, kde sme dali v priemere cca 70 km denne. Pri Hatích sme sa pridali ku skupine, ktorá vyrážala z Prahy, potulovali sme sa po Morave a bolo fajn. Ale to je iný príbeh.

Plán bol odjazdiť denne minimálne 100 km a obed až po prvých 60 kilákoch. Trasu sme plánovali podľa prevýšenia, medzi najkrízovejšie miesta patrilo prekonanie Malej Fatry medzi Martinom a Žilinou, hraničný prechod a kopce za Mohelnicou. Cesta do Žiliny okolo Strečna sa zdala najschodnejšia, ale po hlavnej to bolo nemožné, po pravom brehu Váhu tiež nie a okolo chaty pod Suchým by to bolo pekné, keby to bolo „bikers friendly“. Nakoniec sme sa rozhodli do Žiliny prejsť okolo sedla Rakytie.

Na našu slovensko-českú expedíciu sme sa vydali v utorok ráno o deviatej. Kus po hlavnej na Strečno a pri Jánošíkove odbočka na žltú turistickú. Lesná cesta s prevýšením asi 250 metrov. Bicykle sme miestami tlačili, nechceli sme sa zničiť hneď na začiatku. Išlo sa nám dobre, výhľady na Váh nám spestrovali cestu. Len to počasie nevyzeralo veľmi vábne. Šedé mračiská nad hlavami dávali tušiť pekný lejak. Našťastie sa stále držali tam hore. Asi po desiatich km v teréne sme sa napojili na cyklo, ktorá pre nás znamenala pekný zjazd až do Strečna. Prvý krízový úsek bol za nami.

Nasledoval Varín, Teplička nad Váhom, Budatín, Bytča a Považská Bystrica. Pod zrúcaninou Považského hradu dávame pauzu na obed. Cesta doposiaľ výborná, biky letia a my na nich. Doletíme až do Púchova, kde nás čaká druhá krízová časť – stúpanie na Hornú Lideč. Prevýšenie okolo 260 metrov na 24 km, celkové stúpanie cca 400 - takže žiadny horor. Trošku sme sa zadýchali, ale aspoň nám nebola zima. V Lysej pod Makytou dávame osviežovaciu pauzu a cez centrum dediny naberáme smer ČR. Od Střelnej viac- menej z kopca až do Vizovice, čo je cieľ nášho prvého dňa. Kempujeme v mini sade pod jabloňami pri potoku, okolo pobehujú kačky. Za sebou máme prvých 130 kilákov a 7 a pol hodiny čistej jazdy. Zaspávame ako v mede.

Nad ránom nás budí mrholenie, našťastie plachta slúži dobre a my iba pozorujeme ako sa na nej naháňajú kvapky. Meteoradar radí vyraziť, v modro- zelenom poli sa objavila diera. Balíme a vyrážame smer Zlín okolo Vizovických prameňov, na cestu nám vykukuje slnce. Industriálne mesto nás moc neoslovilo, zašli sme kúsok do centra, ktoré je celkom pekné, ale potom radšej ďalej smer Otrokovice a Tlumačov. Tam sme sa napojili na perfektnú cyklo popri rieke Morava, ktorá viedla až do Chropyně, kde zastavujeme pri prameni, ktorý nás pekne osvieži. V Záříčí sa napojujeme na cyklo, ktorá vedie cez NPR Zástudánčí, čo je výborná oblasť pre ľahkú turistiku alebo cykloturistiku.

Kilometre pribúdajú, ale sily neubúdajú. Ide sa nám dobre, na tachometri svieti niečo cez 60 km, čo znamená, že je čas na obed. Zastavujeme v Anníne a plníme svoje bruchy. Pozeráme do mapy a plánujeme, keď tu Janko zistí, že sa nachádzame v blízkosti obce Ivaň, čo je rodisko jedného nemenovaného pseudo talianskeho predsedu vlády (prezývka kamaráta). Trošku zachádzka, ale fotka s ceduľou Ivaň za to stojí. Potom už iba po hlavnej okolo Prostějova na Náměsť na Hané, kde sa napájame na cyklo do Choline. Kukáme na meteoradar a ten nás moc neteší. Neskoré popoludnie má byť v znamení dažďa a búrok. Uvidíme...inak nás dosť zaráža, čo všetko môže byť v mape označené za cyklo trasu. Cesty pre traktory, v poli ťažko prechodné pre pešiakov, natožto pre bikerov. Dumáme na základe čoho sú takto označené a či ich niekto predtým ako ich označil do mapy, vôbec prešiel.

Top tvorí cyklotrasa cez centrum roľníckeho družstva Dražkovce popri kafilérnom boxe v garáži, ale o tom niekedy inokedy. Dnešným predbežným cieľom je Litovel. Asi 8 kilákov pred ním začína poprchať. Ale nám to nevadí, zdolávame stý kilometer a sme vysmiati. Dohadujeme sa, že Litovel vzhľadom k predpovedi nedáme, zakotvíme v prvej krčme a potom uvidíme. Uvideli sme taký dážď, aký sme dávno nevideli. Našťastie nás stretla na kraji Cholině pri cyklo trase č. 6033 Cholínská hospoda. Zastavujeme a prehodnocujeme možnosti - vychádza nám buď zostať na mieste alebo v daždi pokračovať ďalej. Zatiaľ zostávame, dávame si pivko a dumáme. Šťastie sa na nás usmialo a dostávame ponuku zostať a prespať. Tak milých a štedrých ľudí som dávno nestretla až sa mi nechce veriť, že to je pravda. Ohník horí v krbe, najlepšia sviečková na svete hreje v žalúdkoch, sme spokojní a šťastní.

Štvrtok ráno sa nám z pelechu nechcelo. Pomaly sme sa povyhrabávali, pobalili, rozlúčili a pobrali sa na našej ceste ďalej. Ráno v znamení príliš utiahnutého ventilku na variči, čím sa varič stal nepoužiteľným, vyfúknutej Jankovej duše na prednom kolese veštilo, že deň nebude úplne pohodovací. Janko fúkal, ale aj tak na konci dediny dušu radšej vymenil. V Lošticiach pre istotu v cyklo servise hneď kúpil ďalšie dve, akoby tušil, že ich ešte bude potrebovať. Janka sa zatiaľ zastavila kúpiť čosi pod zub v podnikovej predajni olomouckých syrčekov. Syrčeky kam sa pozrieš, dokonca v blízkosti „Tvarůžková cukrárna“. Tam sme ale nezavítali, toľko času ani odvahy sme nemali. Stačili nám klasické olomoucké syrčeky, jedno balenie sme hneď zjedli na posilnenie a vydali sa na cestu do Mohelnice. Obe duše podozrivo cestou mäknú, v Mohelnici na námestí preto radšej Janko mení aj zadnú dušu. Janka zatiaľ kupuje mini klieštiky k oprave variča. Dávame si neskoré raňajky, obdivujeme kvetnatú výzdobu na námestí a fičíme ďalej. Je pol dvanástej, za nami slabých 20 kilákov a pred nami tretí kritický úsek.

Na stúpanie do Krchleb nezabudnem, kopec výživný. Celý Mohelnický mikroregión sa niesol v znamení stúpania a klesania – také hupy to boli. Cez Krasíkov a Tatenice pokračujeme ďalej na Lanškroun, kde nám pomaly začínajú dochádzať sily a aj keď máme za sebou iba 57 km, začíname sa obzerať po mieste na obed. Hovädzí vývar a sacharidy vo forme špagiet, domáce zemiakové placky na sladko nám dodávajú energiu na ďalší úsek smer Letohrad. Pár kilákov za Lanškrounem sa k nám pridáva mladý vlčiak, ktorý niekomu utiekol, pretože za sebou na obojku ťahal odtrhnutý dvojmetrový špagát. Janko mu ho radšej odopína, aby sa chudák niekde v lese nezachytil. Vlčiak pokračuje s nami až na Mariánsku horu, kde sa mimochodom nachádza zaujímavá krížová cesta. Psík niekam odbehol a my rýchlo upaľujeme preč, aby sme sa mu stratili, pretože nebolo možné vziať ho zo sebou. Na hlavných cestách by sa asi krajinice nedržal.

Pekná cyklo nás doviedla až do Letohradu. Jankovi sa stále vyfukovali kolesá, po dôkladnej prehliadku zistil, že problém bol v malých oceľových drôtikoch zapichnutých zvnútra plášťa ako predného, tak aj zadného kolesa. Klieštiky našťastie tento problém vyriešili a my fičíme do Žamberku, kde sa na radu turistov obzeráme pomník Járy Cimrmana. Napojujeme sa na peknú cyklo okolo rieky Divokej Orlice, trošku blúdime, ale je pekne, slniečko svieti, takže nám to nevadí. Pri dedinke Záchlumí si dávame pauzu, Janko hubovú polievku z čerstvých hríbov a plánujeme ako ďalej. Na mape vidíme v smere našej cesty dva prístrešky, jeden asi 4 kiláky, druhý o niečo ďalej. Dumáme, pozeráme...a o ďalší kus ďalej pri Kostelci nad Orlicí kemp. Je to asi 18 km, tak si hovoríme, že by sme to mohli stihnúť než bude úplná tma a dážď.

Bolo zhruba niečo pred pol deviatou. Trielime cez Litice a legendárny Litický oblúk popri Orlici lesom, výborný horský terén priamo vedľa koryta. Akurát sa už troška stmievalo, čo nám sťažovalo situáciu, pretože v lese nebolo moc vidieť. Bicykle sme preto radšej viedli medzi koreňmi, čo nám zase pridávalo čas. Z lesa sme sa vytmolili v obci Brná a potom už po asfalte cez Potštejn, Zámel, Doudleby nad Orlicí tam sme sa napojili na cyklo popri trati, kde bol druhý prístrešok, ktorý na prespanie nebol vôbec vhodný, akurát na núdzové schovanie sa pred dažďom. Cyklo nás doviedla do Kostelce na Starý zámok, odkiaľ to už bol kúsok do kempu. Prišli sme už za tmy niečo pred pol desiatou, akurát sme stihli provizórne natiahnuť plachtu a začalo výdatne liať. Našťastie sme mali špagát od vlčiaka, ktorým sme mohli prístrešok poupraviť k dokonalosti. Zaspávali sme za doprovodu gitár, huslí a spevu. Kemp je kemp. Za nami v ten deň 104 km.

Ráno svietilo slniečko, čo veštilo pekný deň. Smer bol jasný: Hradec Králové cez Častalovice, Týniště nad Orlicí, Běleč nad Orlicí. Tam sa začína terén trošku vlniť, cyklo pretína PP Bělečský písník a PP Orlice - príjemné bez áut, v lese po spevnenej ceste. Hradec Králové nás prekvapil svojou majestátnosťou, prešli sme sa po námestí a vytvorili pár fotiek. Sem sa snáď ešte niekedy vrátime. Napájame sa na nekonečnú cyklo na Jičín, je príjemná, ale strašne monotónna – pole, pole, dedinka, pole...Bříza, Všestary, Suchá (kde nás prekvapil mini dážď). Janko pozerá na meteoradar a zijsťuje, že sa k nám blížia dve búrky. Ale vraj prejdeme v kľude medzi nimi. Obed sme plánovali v Jičíne, výnimočne po 89 kilákoch. Okolo Ostroměře však už prichádza hlad, a tak hľadáme miesto, kde by sme potešili naše žalúdky. Krčiem po ceste málo, búrky na obzore, nad Jičínom šedo a blýska sa. Janka v dedinke Tuř odmieta ísť ďalej do dažďa. Podľa meteoradaru by sme v kľude prejsť medzi nimi nemohli. A búrka v lese alebo na poli, prázdny žalúdok - to nie sú dobré vyhliadky pohodového cestovania.

Kotvíme v záhrade zámočku v dedine Tuř, v malom altánku. Janka ide na prieskum a zisťuje, že je v zámku reštika, otvárajú síce až o piatej, ale sú štyri, tak nám pivko načapujú a niečo dobré uvaria. Prečkávame prvý nával dažďa a za chvíľu pokračujeme ďalej. Okolo Jičína sme preleteli ani neviem ako, naberáme smer Sobotka. V Ostružne hlási radar príchod druhej búrky v priebehu 5-10tich minút. V centre sa hlási odbočka na rekreačný areál Sklář – 1,5 km. Váhame veľmi krátko. Len tak tak sme stihli prísť pod dáždnik reštiky v kempe, keď sa spustil riadny lejak. Za pár minút je po ňom a my vyrážame po cyklo ďalej. Trošku blúdime, lebo mapa nesedí s realitou, ale nakoniec chytáme dobrý smer na Ohařice a trielime po hlavnej do Sobotky. Cestou sa nám už vynára pekný výhľad na Trosky a po miernom stupáku nás už čaká samé klesanie do Sobotky, Oseku, Horního Bousova a Kněžmostu. Trocha zvlnený terén na Boseň a potom už tradá do Mnichova Hradiště na Vostrov, kde majú známi svatbu. Stíhame to úplne v kľude pred pol deviatou ešte za svetla. Radujeme, veselíme sa s nimi, spanie celkom netradičné pod trampolínou. Je piatočná noc a my sme spokojní, pretože do cieľa je to cca 20 kilákov a máme na to celý deň.

Ráno mi zdreveneli nohy a nie a nie sa rozhýbať – poriadne začali poslúchať až po desiatom kiláku, asi pochopili, že im v tomto zvlnenom teréne nič iné nezostáva. Cesta ubiehala fajn, posledná výzva výšľap kopcem zvaný Zámečák, váhame váhame, či nezvoliť radšej nejakú skratku, ale nakoniec sa hecneme a dávame posledné, krátke, ale výživné prevýšenie.

Na konci cesty nám na tachometri svieti 493,2 kilákov, celkový čas v sedle 29,43 hodiny od utorka do soboty rána, výhra je na našej strane :)

Jana Rusnáková