Najkrajšie asfaltové stúpania medzi Spišom a Gemerom

Názov pre niekoho možno trochu nadsadený, no už dlhšie som rozmýšľal, ako nejako logicky poprepájať ozaj veľmi pekné a pre Stredoslováka trochu vzdialenejšie stúpania, ku ktorým sa často nedostanem a niektoré som ešte ani nešiel. Samozrejme, chcel som to zokruhovať „od vlaku ku vlaku“, a zároveň tak, aby sa mi oplatilo vypadnúť na celý deň, ale sa aj domov vrátiť nie moc rozmontovaný. Tak mi vyšla táto osmička so štartom a cieľom v SnV, asi 180 km a 2500 v. m. V poradí Gretľa, Grajnár, Súľová, Úhorná, Grajnár druhý raz z Nálepkova, Dobšinský kopec od nádrže a Kopanec „na koňec“. Na ten som sa aj najviac tešil. Naschvál v tomto smere, lebo Úhornú už som išiel od Smolníka ( vlani ) a Dobšinský kopec zo Stratenej dávnejšie ( TU ), ostatné ešte nikdy. Takto to dopadlo:

Stúpanie na Gretľu začína v podstate už v meste, potešilo na ranné zahriatie a nedeľná premávka bola takmer nulová. Od Ferčekoviec potešil aj takmer nový asfalt, celú cestu hore príjemný sklon a hustý tieň pod korunami stromov.

Horný koniec Hnilčíka: po malom zjazdíku z Gretle veľká križovatka, kam som sa potom neskôr zdola od Nálepkova vrátil, a začalo stúpanie na Grajnár. Takisto pohodové povrchom, okolím, tieňom aj sklonom. Pristavil som sa pri Obroch v raji, ktorí sa ešte len prebúdzali, no zafixoval som si, že čapujú kofolu :-) Zhora potom rýchly zjazd do Hnilca, pri ktorom som sa tešil, že som nemusel moc striehnuť na diery ukryté v tieňoch – povrch stále luxusný.

Stúpanie na Súľovú začína z Hnilca drsnejšie – strmšie a po trošku horšej ceste, ale to sa nad posledným domom upraví a ako odškodné je tam hneď pekný spätný výhľad do doliny. Potom zopár krásnych serpentín a vrcholová lúka.

Klesanie do Gemerskej Polomy je potom poriadne dlhé, miestami už treba viac dávať pozor na štrbinky v asfalte. Na začiatku je poriadne zatočené, na konci narovnané po dne doliny ako pravítko. Kúsok pod vrcholom som ocenil výdatný prameň, lebo po bohatých raňajkách a dvoch hodinách vo vlaku už mi dochádzal prvý bidón.

Potom bolo treba rýchlo zutekať z Rožňavskej kotliny, kým nezačnú zhora príliš prikurovať. Takže v Betliari som sa len krátko pristavil, cez Rožňavu intuitívne prekľučkoval a ku stále zavretej Krásnej Hôrke len občas dvihol zraky. Našťastie za posledným domom Krásnohorského Podhradia vstupuje cesta zas do lesných tieňov. Teplomer na odbočke ku hradu síce ukazoval 29, ale isto bolo menej, dalo sa. Alebo už som si po tom šialenom lete zvykol?

Pačanský kopec AKA Úhornianske sedlo = dvaja žiletkári, asi 20 áut, ale milión motorkárov. Krásnych takmer 10 km, už strmších ako predošlé, tak muchy stíhali otravovať. Na pár miestach je vidieť Krásnu Hôrku a asi na dvoch Kráľovu hoľu. Zhruba v polovici cesty potešil upravený prameň. No a asfalt už dva roky exkluzívny ako vieme, tieňa dosť, metrov na šírku tiež, len tá značka dole je taká nejaká netypická. Ale možno zhruba zodpovedá priemernému sklonu:

18% na značke na druhej strane je zas nejako moc, sklony poriadne len v serpentínach, inak ľudské. Viacerí sme si tie zákruty užívali, a predtým aj výhľad zhora ponad Smolnícku dolinu až niekam ku Kojšovskej holi.

Potom dlhokánsky zjazd až do Mníška, urýchľovaný poriadnym južným vetrom do chrbta. Pred pár rokmi položený asfalt už začína mať prvé chybičky krásy, ale stále je to rozkošššš... Len tieňa akosi ubudlo, okolie cesty je tam poriadne vyholené.

V Mníšku, ako som to otočil na západ, hneď vietor spredu, našťastie nie stále. Točil sa v tej Hnileckej doline a občas aj potlačil. A začal som jemne stúpať, tak hlavne, že fúkal, lebo kúrili už poriadne. Za Nálepkovom sa sklon znateľne dvíha a v Hnilčíku (ktorý je poriadne rozťahaný hore celou dolinou) som to niekde pri cintoríne vzdal a zhodil na malú pílu.

Taaakže pomaly sa schyľovalo ku druhému Grajnáru. Taaakže tá spomínaná veľká križovatka, na nej doľava, ale po chvíľke stúpania brzda a krátka pauza pri tých obroch, či dobré koláče napiekli. Fajne ma potom hore na kopec tie cukrové kalórie vyhnali, aj s tou obrovskou kofolou :-)

V zjazde na druhú stranu trochu pozavadzal linkový autobus a za odbočkou aj semafory – nejako sa tam krajnice prepadajú. Ale rýchlo a miestami až zbesilo som bol pod priehradným múrom Palcmanskej Maše. Dobre nasolený už som trochu aj pozávidel kúpajúcim sa, ktorých som obzeral zo stúpania hore na Dobšinský kopec. Tam na môj vkus akási príliš hustá premávka, chytro preč stade!

Takže ďalší zbesilo rýchly zjazd úzkou dolinou, opatrný prejazd cez turistami preplnenú Stratenú, prestiedaný pomalým užívaním obchádzky tunela cez Stratenský kaňon, a keď značka ukázala odbočku doprava a 22 km do Hrabušíc, vedel som, že som sa dočkal.

Kopanec z juhu, to je nádherný podklad aj okolie, mierny sklon a áut asi nikdy nie veľa. Kopanecké lúky hore okolo sedla ako čerešnička na torte. Len tá druhá strana! Nečakal som až takú tragédiu: záplata cez záplatu a všetky ešte hrboľatejšie ako zvyšky starého asfaltu. Až dole po Blajzloch. No, ruky na brzdách a oči na stopkách, aj tak som utriasol šróbiky a kosti dokonalo. Škoda no...

Na koniec švihom cez Hrabušice, zas ma tlačil vietor. A paráda na záver: cyklochodník cez Tomášovce, skoro nový a asfaltový, aj keď cez polia. Až do Smižian, jedna rozkoš nemusieť sa obzerať a uhýbať na hlavnej. Niekde v strede bufet, ale to už som nestál, akurát som to stíhal s akurátnou rezervou k tomu vlaku. A dokonca aj miestenka sa ešte našla, takto v nedeľu podvečer skoro zázrak. Pekné pojazdenie to bolo, odporúčam. Len možno v opačnom smere, kvôli tomu Kopancu.

Rišo Pouš