Parádne žiletkárske stúpania: Skalka

Tá nad Kremnicou, až ku známemu vysielaču, ktorý je vidieť na hrebeni Kremnických vrchov zďaleka. Okolo Kremnice je zopár pekných a výživných stúpaní, napríklad na Krahule alebo do Nevoľného, no aj na samotné Kremnické Bane po hlavnej, cez víkendy, keď nie je veľká premávka. Ale Skalka je samozrejme top. Takmer okrúhlych 10 kilákov, skoro 700 m prevýšenia z 550 do 1200 m. n. m., ľudský, rovnomerný a plynulý sklon, ktorý sa len výnimočne a na krátko dvíha nad 9%. Iba úplný záver, pár stoviek metrov ku bráne vysielača, je takou „čerešničkou na torte“ do 12%. Bonusom je široká cesta s dobrým asfaltom, okolo nej plno zaujímavých miest, veď ako okolo bývalého banského mesta. V prípade letných horúčav sú medzi nimi aj dva pramene a na väčšine trasy lesný tieň, lebo cesta vedie v dolnej časti pekne dolinou, na východ, a ešte aj popri potoku. Takéto ukázala Strava:

Hore na Kremnických Baniach ukazuje tabuľa odbočku na Skalku cez Krahule, 22 km. Ale netreba sa nechať oblbnúť, treba zliezť pekne do centra Kremnice a tam to začína naozaj. Parádnou vytriasačkou po zubatej dlažbe popred hradby a bránu na námestie. Paríž – Roubaix je šuviks, ale je to len krátky úsek:

Potom úzka cesta von z mesta, ako v typickom bývalom banskom meste – pomedzi kadejaké domy. Nové, staré, využité aj opustené, ale samozrejme prevažne pekné a niektoré aj pamiatkovo chránené:

Vstup do doliny je aj vstupom do tieňa. Okolo cesty sa dajú obzerať kadejaké zaujímavé artefakty, ak niekomu už teraz nevisí jazyk. Netrvá to dlho, na pravej strane, hneď pri ceste, je pod chránenou Bujačou lúkou v prístrešku výdatný prameň:

Cesta sa postupne rozširuje a prechádza popri reštaurácii Toliar aj s terasou, takže bike friendly. Len je tá terasa priamo pri ceste. Hneď za zákrutou pre zmenu najužšie miesto na trase, ako cesta prechádza tunelom popod železnicu. Tam je aj najhorší asfalt na trase, tých pár metrov je navyše v poriadnej tme:

Potom dlhší čas Partizánskou dolinou rovno, tesne nad tunelom popri redšom lese, ktorý pred pár rokmi vyváľala víchrica. Inak je tieň komfortný. Asfalt stále trošku drsnejší, ale tiež komfortný.

Za odbočkou na Krahule sa cesta ešte rozšíri a spestrujú ju miestne tabule, poriadne výrazné, upozorňujúce vodičov, cyklistov a bežkárov na seba navzájom. Povrch už hladký ako detská ritka.

Na siedmom kiláku cesta serpentínou doľava opúšťa dolinu a mieri viac na sever, traverzom. Ubúda tieňa, ale už je to vyššie, aj v lete sa to dá vydržať, slnko suší mokrý chrbát. A hneď na zákrute je pre zúfalcov ďalší prameň – jeden z tých početných „filandovských“.

V tom záverečnom traverze je sklon mierne menší, spoza jednej zákruty vykukne vysielač, už príjemne blízko a nie vysoko.

Tabuľou „Skalka“ stúpanie nekončí, je to len oznam, že sa ide do finále, ešte necelý kilometer. Znovu sa to začína dvíhať, les sa rozostúpi a cesta prechádza cez parkoviská.

Potom zákruta doprava a pomedzi chaty už je vpredu vidieť cieľovú strminku – necelých 500 m trochu rozbitejšej cesty, ktorá sa ale parádne postaví na zadné, až do nejakých 15%. A končí pri bráne do areálu vysielača. Len treba počítať s tým, že ak je pekne, šprint do kopca „na Pogiho“ nehrozí, moce sa tam vždy dosť ľudí a oplôtky ako na Tour nikde.

Tak – vybavené, ide sa dole, v ústrety niečomu vzdialenému, oblému, v Strážovských vrchoch – asi Magure. Ale treba sa skôr pod kolesá dívať, nielen skoro na jar sa na ceste ešte váľa dosť posypu a premávka je tu furt dosť hustá. Nielen motorová. Skalku pozná isto každý, ale pre istotu je hore gpx. Treba vyskúšať, je to príjemný kopec a keby si niekto aj tak netrúfal, dole v meste mu požičajú električku ;-)

Rišo Pouš