Paríž – Roubaix po slovensky

02.06.2022
pariz-–-roubaix-po-slovensky

Prečo takýto názov? Lebo kilometricky to malo byť zhruba rovnaké ako najslávnejšia jarná klasika a tie najhoršie cesty mali byť tiež najmä v druhej polovici. Aj počasie zvykne túto klasiku komplikovať. Tým ale podobnosť končí a začína symbolika - mal to byť skôr výlet ako preteky. Ale radšej som si trochu zapretekal sám so sebou už od začiatku, aby som došiel za vidna a pred ohlasovaným podvečerným dažďom. Ukázalo sa to ako dobrá voľba, aj vďaka hlúposti organizátorov Rallye Tatry. Ale o tom neskôr.

Vrútky – BB – BR – Telgárt – Dedinky – Nálepkovo – Smolník – Jasov. Prečo? To je práve tá symbolika: moja stará mama sa narodila a mladosť prežila vo Vrútkach, po škole ako začínajúca učiteľka dostala „umiestnenku“ a väčšinu života prežila v Jasove. V nedeľu 29.5. by mala 100 rokov.

Takže som znovu nafúkal tvrdšie, namazal hustejším REXom , vzal väčší bidón, nabalil viac "ťažkých chemických zbraní", v sobotu som sa namotivoval rozhodujúcou etapou Gira, v nedeľu ešte za tmy som zhltol poriadne drevorubačské raňajky a s prvým svetlom som vyrazil - o pol piatej. Od babkinho rodného domu. Predtým som samozrejme pár dní hypnotizoval predpovede. Našťastie sa rozhodlo nezapršať (až večer po šiestej), ale po studenom fronte, keď sa v noci vyjasnilo a utíšil sa vietor, hneď tu bola výstraha pred mrazom. Ten vietor v sobotu inak fúkal od SZ (najbežnejší smer u nás), super by mi vyhovoval, pekne do chrbta. Naopak JV vietor je u nás takmer rarita – no môžete hádať, odkiaľ fúkalo v nedeľu celý deň :-) Ale aspoň som si párkrát „poležal“ na triatlonovom nástavci.

Symbolický_štart_v_staršej_časti_Vrútok._Pol_piatej_ráno,_trochu_mrzne_:-)

Zásadná otázka znela: ako ráno nezamrznúť a cez deň sa neuvariť? Na vrch voľba jasná: stará dierkovaná moira a na ňu len Cabrio . Neskutočný matroš! Ráno ohrial a cez deň dýchal, ale neprefúkol. A jeho farba mi poslúžila v rannom príšerí ako náhrada svetla. Nohy znesú, tak iba zateplené trojštvrťáky, len som mal trochu dilemu, či na taký dlhý švih vziať gate, ktoré mám len druhý raz na sebe. No, nejaké odreninky sa na konci našli, ale inak super - zásadná bola nová, nevysedená vložka. Ešte čapica pod prilbu a dlhé rukavice - s tým, že si v BB zájdem na intrák a nechám ich tam. Nakoniec som nezašiel a dobre som spravil - v tom vetre som čiapku celý deň nezložil a rukavice v zjazdoch sem - tam aj natiahol.

Slnko ma prvý raz začalo oblizovať niekde za Martinom, keď po piatej vyliezlo spoza Veľkej Fatry. Nešiel som cez Moškovec a Jazernicu popri Turci, ale po inokedy frekventovanej hlavnej – lenže takto v nedeľu ráno ma až po Teplice predbehlo jedine zopár taxikov. Cesta je ale hlavne trochu vyššie v pahorkatine a bolo tam hádam o pár stupňov viac. Aj tak cestné teplomery ukazovali nulu.

V_prvých_lúčoch_niekde_za_Príbovcami.

Šturec som vybavil takým akurátnym tempom, žeby som zahrial motory a v zjazde nezamrzol. V Bystrici, keď som sa po siedmej preštveral cez ospalú Sásovú a zatočil na východ, oprel sa do mňa spredu ten jedovatý JV fičák a hneď som bol rád, že mám na hlave aj niečo iné okrem prilby. Nasledovala poslušná obchádzka cez Ľupču a Lučatín (lebo po hlavnej „route 66“ tam bicykle nesmú), potom pri Medzibrode už sa vpredu otvorili ďaleké panorámy Horehronia, zakalené protislnkom, ale s jasne narysovaným nízkotatranským hrebeňom po ľavej ruke:

Naľavo_začína_prehliadka_kopčekov_nízkotatranského_hrebeňa...

Až do Telgártu nie je veľmi o čom, proste priama linka po hlavnej, medzi Závadkou a Heľpou rovinka priam ikonická. Premávka takmer nula, len v Brezne trochu, veď ako v nedeľu dopoludnia - také pokojné, cykloturistické jazdenie. Z juhu zákal blížiacej sa tlakovej níže, na severe prehliadka nízkotatranských vrcholov a sediel. Spod Bacúcha prvý raz výhľad ku Kráľovej holi, pri známej Chamkovej stodole za Červenou Skalou sa nedalo nezastať kvôli fotke. Všetky dva sójové rezy som cestou požul, ale aj tak mi pred Telgártom začalo nejako dochádzať. No už som potiahol, chcel som symbolicky zapauzovať v „stíhačkovom basecampe“, čiže v pizzérii – lebo ktovie, či sa tam tento rok dostaneme. Ale just na dverách oznam, že otvárajú až 1.júna.

Chamkova_stodola_pod_Kráľovou_hoľou,_pred_Telgártom.

Tak som to oprel na 20 minút o kúsok ďalej, nad dedinou, pri známom vagóne. Tešil som sa na kofolu a nejaký koláč, ale nič z toho nemali a tyčinky vraj iba ku káve. WTF??? Aspoň poslednú mliečnu Milku pre mňa niekde vykopali a fľašu coly, no aj z tej mi tretinu vyliala rozklepaná, zaúčajúca sa slečna priamo do rozkroku. Utrel som si to radšej sám :-) Pri vagóne som aj zastavil hodinky, aby som záznam rozdelil na dve časti, nech to Relive zoberie. Takže zhruba prvá polovica výletu takto nejako:

Potom konečne začala tá druhá, zaujímavejšia časť cesty. Už stúpanie na sedlo Besník je parádne, s výhľadmi aj Chmarošským viaduktom pod horou. Chcel som dotankovať (akože zase tá symbolika) z prameňa Hrona, ale tooooľko ľudí sa tam motalo... Nevadí, veď vody všade dosť. Priemerku som si pekne zdvihol dole krásnou Stratenskou dolinou, aj tunel som samozrejme poslušne obišiel roklinou. Po výplaze na Dobšinský kopec vľavo pohľad na priehradu a na križovatke o kúsok ďalej aj na akúsi tabuľu, že do SNV sa cez Dedinky nedostanem, uzávera kvôli rallye. A čo, veď nejdem do Spišskej...

Palcmanská_Maša_takmer_z_vrcholu_Dobšinského_kopca.

Dedinky, Mlynky: krásna cesta dolinou Hnilca pokračovala – v Rakovci síce značka zahlásila 12%, ale to len na začiatok, inak plynulá, parádna cesta lesom ponad dolinu. Akurát som začínal mierne špekulovať, do ktorého smeru sa vrhnem smerom na Nálepkovo z blížiacej sa križovatky – či na sever cez Hnilčík, či na juh cez Hnilec. Lebo z Hnilca ma lákala Delava – cesta a známa cyklotrasa popri železnici a rieke. Bol som ochotný pár kilákov zniesť aj vytriasanie po storočnom asfalte alebo šotoline. Lenže tesne pred križovatkou zrazu stojaca kolóna, reflexné vesty a dobrovoľník mi oznamuje, že do SNV cez Novoveskú Hutu neprejdem, že rýchlostná skúška. Hovorím mu: „nejdem do SNV, ale do Hnilca“. A on že nie, že až po Hnilec sa preháňajú autiaky. Tak to už ma vážne naštvalo! Pýtam sa, kde bol skôr na ceste o tom nejaký oznam o obchádzke a prečo nie aj o inom smere, ako do SNV??? Samozrejme chalan bezradný, nemohol za to. Kým sa autá otáčali, zavolal som na políciu - tí sa samozrejme vyhovorili na organizátorov. Organizátor, keď som mu potom písal, sa vyhovoril na policajtov. Taká typická slovenská tuposť...

Pred_križovatkou_za_Rakovcom_uzávera:_musím_sa_vrátiť,_minimálne_4_km.

Takže neostalo mi iné (ak som do Smolníka nechcel obchádzať desiatky kilákov cez Rožňavu) ako vrátiť sa dole do Rakovca a prejsť si tú Delavu z Hnilca do Nálepkova. Lenže najskôr aj s prídavkom z Rakovca do Hnilca, s ktorým som už predtým vôbec nerátal, lebo ten úsek aj mapa ukazuje ako lesnú cestu. No v skratke: bola to sranda, tých asi 12 km medzi Sykavkou a Tretím Hámrom po makadame, tráve, blate, kameňoch a biednych zvyškoch asfaltu. Aj som do kopca peši potlačil, aj cez jarky a kaluže preniesol párkrát... Ale dotankoval som čistú vodu priamo z prameňa, videl kus peknej doliny a prežil to bez defektu, hurá!

Potom našťastie od Tretieho Hámra parádne, miestami nové asfalty, v podstate až do Štósu. Úplne niečo iné, ako mi ukazovalo street view. Aj smolnícky kopec na záver mi poriadne chutil, len tie obrovské rómske osady popri dedinách nie. To je poriadna tragédia tohto kraja, už tak dosť chudobného. Ozaj ako nejaký iný vesmír. A najhoršie je, že tunajší ľudia sa z toho marazmu sami nemajú šancu dostať. Nedivím sa, že tu populizmus prekvitá, ako som tam videl popísané po múroch... Dolina Hnilca ale stojí za to, pekná krajina! V Mníšku potom skončila sranda dole kopcom, nasledovalo stúpanie do Smolníka. Nový asfalt, pekné lesy, užšia dolina a teda konečne menej protivetra, pribúdajúce artefakty baníckej histórie naokolo a na záver kľučkovanie historickým Smolníkom a serpentínami hore do sedla – no krásne jazdenie!

Zjazd_do_Nálepkova_je_už_totál_komfort,_po_novom_koberci.

Zhora od kostola už len finále: asi 20 km zjazdu zo Štóskeho sedla dolinou Bodvy, alebo Bodvatalom - ako hovorili kedysi v tomto kraji Mantákov. To nie je nadávka, keby niekto nevedel, ale pomenovanie nemeckých baníkov, hutníkov či hámorníkov z dávnej minulosti. Ešte tu nejakí dodnes sú. Asfalt na tejto strane kopca hneď odhora zdrsnel, aj keď stále ostával dostatočne komfortný. Po pár serpentínkach sa otvorili pohľady do doliny so Štósom hlboko pod nohami a so Slovenským krasom oproti. V Medzeve som sa nemohol nepristaviť pri muzeálnom hámri (ten jediný tunajší funkčný je o ulicu vedľa) a pred Jasovom pri tabuli s názvom miestnej časti, nech majú srandu aj tí, čo to tu nepoznajú:

Do_zbierky_miestopisných_kuriozít_:-)

Potom už vjazd do Jasova, ktorý je z tohto smeru pre človeka, nepoznajúceho miestnu realitu, trochu šokujúci. No keď vezmem do úvahy to ostatné, čím dedina oplýva (TU) , starým rodičom sa vôbec nedivím, že si z ponúkaných možností na prácu a život vybrali práve toto miesto. Takže symbolicky som vypol hodinky pod starou školou (kde bývali) - a symbolická jazda vybavená. Ostávalo mi vyriešiť už iba „maličkosť“ – ako sa dostať domov. Samozrejme akcia to bola vopred premyslená a s miestnym príbuzenstvom dohodnutá, aj počasie spolupracovalo, takže všetko klaplo ako malo, ďakujem za servis! Zabralo mi to celé asi 270 km a necelých 12 hodín, ale o čísla tu vôbec nejde. Skôr o tú rodinnú symboliku a fakt, že aj zo sedla cestného bicykla sa dajú pekné kusy našej krajiny poobzerať. Tu je druhá časť výletu v animácii:

Rišo Pouš

Fotky Paríž – Roubaix po slovensky

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri