Prieskum zvážnic medzi Belianskou a Necpalskou dolinou

Veľká Fatra z turčianskej strany, lesné masívy medzi dvoma dlhými, známymi dolinami, pod Fiškálovou (1043 m) a Hradišťom (891 m). Hej, je to národný park, mimo turistických značiek ani na krok, že? Ale obrovské rúbaniská, vynovené lesné cesty, posed na každej čistinke a traktor za každou zákrutou, to je v pohode. Takže výčitky žiadne, namotal som si tam pár pekných okruhov a rovno hovorím, že v tomto smere jazdy je to lepšie, lebo opačne by boli niektoré stúpania dosť nepríjemné. Takto bolo v podstate trochu strmšie len jedno, aj to krátke. Inak všetko ľudské sklony a väčšinou aj pohodlné povrchy – dominovala jemná šotolina. Akurát na rozľahlých rúbaniach niekde tráva vyše hlavy. Po stope od traktora sa ale vždy dalo nejako preraziť. Takže takto:

Rozjazd som dal hore Belianskou (po predošlom hodinovom, cezpoľnom rozjazde z domu) a na úvod som si dal malé kolečko ešte do opačnej strany, do svahov priamo pod vrcholom Lysca. To je ten prvý brdok na profile. Nahor krátko a strmo, tak „prírodnejšie“ po lúkach popri senníku a potoku, vyhodilo ma to na novo rozšírenú zvážnicu, ktorou som zbehol zas dole do Belianskej, len povyše. Odtiaľ nazad dole k tej odbočke a odbočil som zas, ale na opačnú stranu.

Nasledoval dlhší výšľap po pohodlnej šotoline až na lúku s posedom. Z nej ten jeden spomínaný strmší úsek, asi 700 m. Ale cesta dobrá, hlinená, no pevná a hladká, pomedzi riedke stromy ma spoza chrbta Lysec kontroloval. Až na to, že o týždeň po nej stromy ťahali, tak už bola potom parádne rozrýpaná. Teraz ale takáto:

Keď to strmé skončilo, prudká otočka doprava, ako keby do krovia, ale hneď sa ukázala parádna, klesavá cestička, ktorá ma po chvíli vypľula na hornom konci lúky Slatina. Plánoval som vrátiť sa sem, teraz som ale zliezol rovno dole lúkou na križovatku v serpentíne ďalšej lesnej diaľnice:

Hej vzal som to doľava, ale je to okruh, tak aby som sa vrátil, mohol som využiť všetky tri ponuky. Akurát zjazd strednou skratkou (na fotke tá tmavá diera medzi cestami), priamo popri potoku Lubovnou dolinou, by možno nebol moc pohodlný. Takto som si užil rúbaniskové výhľady, najmä na sever, kade som sa o chvíľu vracal, a na západ, ponad kotlinu až k Malej Fatre a Žiaru:

Zo spodku Lubovnej doliny som v jemnom stúpaní obišiel Chlm (728 m), znovu s nejakými tými výhľadmi, tento raz na sever, ponad Belú, ako ukazuje nasledujúca fotka. Traverzom v južných svahoch Hradišľa a Fiškálovej som sa vrátil nazad pod lúku. Všetko kvalitné, spevnené šotky, v tomto smere je stúpanie miernejšie.

Hore lúkou to bolo trochu strmšie, potom odbočka doľava, do lesa. Ani ju poriadne v tráve nevidno, len zarastené koľaje. Ale hneď v lese jasná hlinačka, ktorá stúpa ešte kúsok strmo, potom sa tým spomínaným traverzom popod Fiškálovú a Hradište vracia, len na „vyššom poschodí“, ako tá predošlá, spevnená cesta. Ale najmä sa pod Fiškálovou na pár stovkách metrov mení na krásny chodník. Aj keď niekde strmý a zahádzaný konármi. No hore by som tade nechcel ísť.

Pred Hradišťom, kde je už z chodníka znovu cesta, zas tri možnosti – strednú cez vrchol som hneď vylúčil, vzal som dlhšiu - obchvat zo severu, lebo vyzerala byť používanejšia. Ale ako sa ukázalo, križuje rúbaniská, tak okrem výhľadov aj burina vyše človeka. Všetky tri cesty sa ale spájajú na veľkých lúkach, strmo dole do Belej sklonených:

Akurát som si o chíľu na spodku tých lúk hovoril, že ani tade by som sa nechcel hore driapať, aké je to tam strmé a kamenisté, keď som zistil, že zle idem :-) Našťastie nazad, na cestu ponad hojdačky, ktoré tam visia, som to mal len pár metrov výškových aj dĺžkových. Potom už pohodlný zjazd na dno Belianskej doliny (kúsok nad vodnú nádrž), len v závere zas kus zarastený. Ale to je dobrý znak toho, že cesta nie je aktuálne veľmi používaná.

Takže ešte posledných 1700 m hore dolinou a posledná odbočka doprava, cez brod. A zas som mal šťastie: na jemnú šotolinu, mierny sklon a aj čistý potok hneď v druhej serpentíne, lebo už som súrne potreboval dotankovať. Hlavný potok v doline beznádejne vyschnutý (!!!), takže oba brody suchými kolesami. Cestou medzi nimi početné výhľady na vrchol protiľahlého Lysca:

Potom už len rýchly švihot dole dolinou. Noooo, síce ešte jedna lesná „diaľnica“ je tam k dispozícii, len tú som si nechal na inokedy. Inak všetko také jazdenie pre tých, ktorí sa chcú v pokoji a netechnicky povoziť a stačia im občasné, zato ale neopozerané výhľady. Toto všetko by sa s trochou trpezlivosti, aj keď možno nie pohodlne, dalo aj na graveli. Záleží od rozmeru pneumatík.

Rišo Pouš