Prvá jarná stovka – žiletkárska

Víkend, počas ktorého fičala prvá ultrabežecká stovka v sezóne u nás (Letecká) bol hriešne suchý a teplotne príjemný, nedalo sa odolať – vytiahnuť cesťák na dlhší výjazd :-) Keď už som sa na Leteckú v nutnom veľkom predstihu neprihlásil s nádejou, že budem ešte lyže drať. A nie, že by som Pino už predtým párkrát nevyvenčil, ale to len okolo domu, tak nadišiel čas aj inde sa pozrieť. A že mám ten týždenník na vlak, odviezol som sa do BB a odtiaľ už po vlastnej osi obzerať kopčeky okolo Hrona na západ od Zvolena. Takže tých prvých a posledných 20 km si netreba všímať, to dôležité je v sľučkách na mape v okolí Budče, Tŕnia, Železnej Breznice, Hronskej Dúbravy, Ostrej Lúky, Brezín, Bacúrova a Dubového. Krajina pekná, aj keď ešte predjarne sivá, ale výhľady cykloturisticky pozitívne a asfalty fajnové, tak som sa ani nedivil, že som tam nebol sám:

Prvú sľučku domáci cestári poznajú, jazdí (jazdila?) sa tu aj regionálna liga. Začiatok v Budči a davaj poza kostol smer Turová, zatiaľ pohodovo dolinou. Za dedinou sa cesta výživne dvíha, ale pribúda lúk. Aj jedna serpentína „alpského typu“ je pod Tŕním.

Z dediny som si dal dva kratšie odbočky po drsnejších, ale stále fajných asfaltoch. Do Kašovej Lehôtky kratšie a strmšie, na druhú stranu do Budičky dlhšie a hojdavejšie. Nech to tam mám komplet obehnuté.

Potom najstrmší strmák - zalamovák, cez Tŕnie – city a za dedinou vrchol stúpania pri božej muke. Rukavice už išli dole, slnko začínalo otravovať. Ale pohoda, ku slovu sa dostal aj prevodník – vyprošťovák, na prvej poriadnejšej jazde niet kam sa náhliť.

Dole do Železnej Breznice opatrne, žiadne drifty do zákrut – zima bola síce takmer zrušená, ale zvyšky posypu sa po krajniciach ešte hojne váľali. A tento smer mám preto rád, lebo pod dedinou dlhoooo dole dolinou a už pár rokov je tam luxusný nový asfalt:

Potom bolo treba dostať sa nazad, takmer ku Budči - popri Hrone a železnici, vykrúžiť to po okraji R1 na druhý breh. A tam, kde ešte minulý rok viedla cesta v hustom, zelenom tuneli, čerstvý biomasaker. Jasné, na ceste, kade prejde tak auto za hodinu, treba vymlátiť všetko živé dookola, aby náhodou nejaká veverica nevbehla pod kolesá. Hnus, velebnosti!

No to už som sa štveral do ostrolúckych serpentín, kde starší biomasaker už stíha dorastať, za plotmi sa pasú ofinaté kravy a otvárajú sa výhľady dozadu do kotliny. Pri jednom takom ohliadnutí som zbadal, že ma dobieha skupinka žiletkárov – skoro som neveril, nik na elektrike :-)  A vraj ich v Detve začalo zo 50, len sa cestou roztratili. Tak tomu sa povie komunitný výjazd!

Adela nebola doma, ktovie, či aj večerala, len beloba kaštieľa bila poriadne v tom slnku do očí, tak som sa moc nezdržoval a nad dedinou som sa vrútil do ďalšej, guľatej a výhľadovej krajiny Pliešovskej kotliny, smer Bacúrov.

Odbočku na Bacúrov som si ale nechal na potom, najskôr som chcel preveriť jazditeľnosť cesty k nádrži Dobrá Niva. Takže rýchly zjazd do Brezín, pod kolesami hladko a v diaľke pre oči príjemno:

Cez Breziny povrch tragický a od dediny k nádrži taký trošku lepší síce, ale viac by sa gravel potešil. Zjazdné to však je, netreba sa nechať odradiť jamami pri posledných domoch.

Nazad hore, k odbočke do Bacúrova a Dubového, tiež jeden výživný kopček, aj tie kone na konci dediny sa mi smiali, ako sa vlečiem. V protismere presvišťala ďalšia partia žiletkárov – vyzerali, že pretekajú aj dole kopcom.

Nejako ma začal čas tlačiť, čo som si skusmo vypočítal do odchodu vlaku, lebo to tam síce poznám, ale až tak to najazdené nemám. Tak Dubové len z povinnosti, rýchla otočka v city a foto len za jazdy, pre dokumentáciu:

Tak som do toho začal aj trochu dupať, aj keď to navonok isto tak nevyzeralo a moja priemerka na Strave je skôr na smiech aj podpriemernému dorastencovi. Tiež som si zapretekal z kopca a ostrolúcke serpentíny som skoro driftoval, keď som zbadal tú diaľku do BB:

Dole som mohol „prepočítavať“ ako som len chcel, jednou z mála možností bola vyše hodinová časovka. Nič lepšie na záver pohodového výjazdu som si ani nemohol naplánovať, ale na stanicu som spenený dorazil pohodových päť minút pred vlakom (ako už neraz), tak vlastne pohoda, aj som na peróne v prievane stihol uschnúť. Ale zase sa mi potvrdilo, že aj na cesťáku sa dá u nás kvalitne, bezpečne a zväčša aj komfortne (teda bez výtlkov) pojazdiť. Len si treba vedieť vybrať.

Rišo Pouš