Sella Ronda Hero Bikemarathon

Dolomity, leto 2011

Keďže včera sme prezentáciu nestihli, dnes musíme vstať už pred šiestou a ísť sa zaprezentovať. Spíme na parkovisku pri rieke, dám si kávu, rýchle raňajky a o 8.00 už som v tom 1500-člennom dave na štarte. Štartuje sa v blokoch a ten môj sa pohýna až o 8.15. Nekonečný had herobikerov sa ťahá až niekam hore do Passo Gardena. Ide sa pekne strmo hore zjazdovkou. Zo sedla začína zjazdík singlom do Corvary a v prvom ťažšom mieste sa hneď tvorí riadna zápcha, v ktorej sa nedá ani pohnúť. Nasledujú krásne úzke serpentíny lesom a je škoda, že si to ľudia nevedia užiť v sedle. Predbehol som aspoň 100 ľudí, hádam aj 150 a na širokej šotoline predbiehanie pokračuje. Predbiehal som v ľavotočivej zákrute po pravej strane v rýchlosti okolo 40km/h, zrazu parádny šmyk na obe kolesá. Nádherné vykrytie šmyku spôsobilo prílev adrenalínu a mierne pohrozilo. Zjazd skončil v Corvare a začalo stúpanie na Pralongiu. Tu zas predbiehajú mňa, no ešte to nie je také tragické.

Trasa maratónu nás previedla ďalej cez Passo Valparolla a Pordoi do Canazei. Tu kamoš Jožko, čo šiel za mnou, neodbočil správne do Val Duron, ale cez Passo Sella sa vrátil do Selvy. Vraví, že ho človek na križovatke nesprávne navigoval a bol teda diskvalifikovaný. Škoda. Stúpanie na Passo Duron bolo miestom, kde sa naplno prejavila únava z predošlého dňa a z nedostatku spánku. Napokon som sa tam hore akosi doteperil, hoc ma predbehol kopec ľudí. Zjazd bol taký slabší priemer a na záver nás ešte dorazilo zopár menších stúpaní na severných svahoch Sassolunga. V cieli bol môj čas 9:35 (82km, 4200v.m). Našťastie ešte nebolo po všetkej paráde, hoc ceny pre najlepších boli dávno rozdané a tí najväčší herovia, čo to šli 4 a pol hodiny, na to už azda aj zabudli.

Maratónik je to každopádne pekný, v prostredí jedinečnom, výšľapy sú klasicky po strmých šotolinách a podľa mňa tlačiť bajk treba vo výjazdoch pre ich strmosť až priveľa. Zjazdy som netlačil žiadne, mnohí však áno. Singletrailov som si predstavoval že bude viac, no nevadí. Najväčším problémom boli podľa mňa občerstvovačky. To sa aj chalani sťažovali. Bolo tam výrobkov od Enervitu do zbláznenia, na pitie len čistá studená voda (tí vpredu vraj mali aj jonťák) a na jedenie kaiserky so šunkou a banány. To bolo všetko. Ja by som veľmi ocenil niečo teplé do hrdla: kávu, čaj alebo bujón – to by mi veľmi pomohlo, lebo v sedlách bolo len okolo 5 stupňov, hoc bolo pekne jasno.

Ďalší kamoš však v poslednom sedle (Passo Duron) už nestihol navigátora a mohol ísť tak akurát stále dole, až sa objavil v St. Catherine, kam som poňho šiel autom. Celkovo je celý maratón zameraný na špičku a tí bojovníci desaťhodinoví už pomaly nedostanú ani najesť. Ja som však spokojný a nabudúce vyskúšam opäť nejaký ďalší alpský bikemaratón – najlepšie Ironbike.

Video z preteku:
http://vimeo.com/27473234

Marian Surničin