Traja ultráši a huspeninový pes okolo Nitrianskeho Pravna

11.12.2020
traja-ultrasi-a-huspeninovy-pes-okolo-nitrianskeho-pravna

Akurát som špekuloval, kam ísť v sobotu telo vyvenčiť, keď došla správa od Maja: „Ideme s Jožom pobehať, asi 50, pridáš sa nech ho sám nebrzdím?“. Došla aj mapka – pekné kolečko. Také logické tvary, to ja rád. Aj keď... Trochu som zaváhal, lebo ukazovala skoro 60 a Majo potom ešte čosi poslal, akože Jožo je dáky premotivovaný a už nakreslil aj druhé kolečko, 70-kilometrové. Ale to už psí rozum nebral, len sa tešil, že ho dobre vyvenčia. Počasie hlásili ideálne na pobeh – psa by von nevyhnal, ale ultráša pokojne.

Takže dohoda padla, nové boty som prebudil zo zimného spánku a v sobotu o šiestej už som šliapal na výpadovke. Nik nezastavoval, tak si ma hádam nemýlili. Len mierny zmätok, lebo nesmrteľná N3310 zaštrajkovala a s Majom sme sa dáko minuli, prišiel po mňa z opačnej strany. Nahodil som psie oči, že soráč, moja vina. Ešte sme nabrali aj Mira a nakoniec Joža, tak super, budeme štyria. A pred siedmou sme zakempovali vo Vríckom sedle. Hneď som sa dozvedel, že ideme opačne ako som si myslel, ale to bolo vlastne jedno, kopec na rozbeh jedným aj druhým smerom.

Takže na úvod smer Fačkovské sedlo: pokec vo štvorici rýchlo utíchol, lebo strmák pod Baran je výživná rozcvička. Jožo zmizol vpredu v tme, ale o chvíľu už nám čupel naproti a svietil mobilom, žeby nás v tom videu vraj bolo vidno. Íha, ten je dnes faaaakt premotivovaný - pomyslel som si. Ale síl ešte bolo aj na odbiehanie do strán - ako správny pes, aj keď len kvôli fotkám. Síce tempo sa mi zdalo ostré, ale to som si zase skúsene pomyslel, že to je len zimou, veď sa chlapci zohrejú a skrotnú. No, zohriali sa o chvíľu, ale nekrotli, tak som sa snažil „uvisieť“. Chrumkavý sneh, medvedie stopy, blato okolo napájadiel, pohoda. O hodinku Fačkovské sedlo, tam som im prvý raz zmizol zo závesu, lebo príroda neodolateľne zavolala.

Nasledovala „mierne naklonená“ rovinka po zjazdovke, vylepšená slizkými zvyškami snehu. Sme si dobre zaspomínali na druhú MF100 a o chvíľu sme sa už vytešovali z rovnako slizoidného zostupu na druhú stranu. Tam okrem snehu aj so zvyškami jesenného lístia a s kilami blata. To všetko položené na poriadne zamrznutom podklade a k tomu keď sa pridal ešte jemne do strany naklonený, úzky chodník, to bola radosť potkýnavá! Ale na Javorine už slušné lúky, aj široko a trávnato pod nohami popri ovčej elektrike. A z hmiel sa vpredu vynorila pre zmenu Javorinka – tá s vlekmi, nad Čičmanmi.

V sedle pri smerovníku taký fukot, až Majo ukazoval, ako mu plápolajú palice. Jožo bol faaakt premotivovaný, lebo palice mal tiež, ale vraj sa mu ich ešte nechcelo ťahať z batoha. Keby čosi - ostali tam až do konca. Potom sme mali od víchrice už pokoj, len v stromoch besno hučala. Tak sme mohli cestou na Lazový vrch škodoradostne čúrať aj proti vetru, to jest smerom do lesa. Ale vietor si to tiež škodoradostne vynahradil vháňaním sopľa do nosa a sĺz do očí presne v najlepšej chvíli – pri strmom a kamenistom zostupe do Čičermanského sedla. Ale žiadny obraz = žiadne problémy.

Ďalší úsek bol taký nedefinovateľný, samé hore-dole lesom, ani fotky stade žiadne nemám, akosi nebolo o čom. Len chuť odbiehať, nadbiehať a predbiehať ma dáko prechádzala, lebo dobiehanie po fotení sa dáko predlžovalo. Aj tú jedinú spredu fotenú som sprasil, tak je z nej „umelecky zakamuflovaná“ titulka. Ale to už bolo na pohodlnej ceste pred sedlom Obšiar, kde bola vyhlásená prvá občerstvovačka. Lebo čakala nás Magura, poriadne prudko dohora. Pauza len blesková, lebo v sedlách (ako vieme) fučí vždy viac ako inde.

Chalani od rána mleli čosi o popadaných stromoch, čo zažili niekde inde, ale tu doteraz nič. Až pod Magurou pekne na husto a práve v najstrmšom. Do toho tam značka ide po zvážnici, poriadne vymletej po traktoroch, no radosť sa trápiť. Lebo pes sa vybehal a začalo mu dochádzať. Jazyk stále dlhší vyplazený. Zbehy snáď ešte horšie. Až v Prievidzi sa museli okná zatriasť, ako zahrešil, keď už ktovie koľkým konárom dostal ranu po pazúroch. Do toho tie sprosté štucne, ktoré nedržia a sprosté sieťky na topánkach, na ktorých nedržia dupľom ani so zicherkami, to sú mi za inovácie... Proste keď sa darí, tak sa darí. Našťastie cez Maguru bol už chodník ľudskejší a po dobytí najvyššieho štítu na trase chalani vyhlásili obed, tak som stihol ponaprávať pošramotenú povesť výstroja. Nie Jožo, to stepovanie nebolo kvôli nohám primŕzajúcim k podkladu :-)

Do Kanianky dlhokánsky zbeh, cestou nám niekto aj ohník nechal horieť na jednom z odpočívadiel. Žeby sme sa ohriali, lebo hore bola aj dosť kosa. Hádajte, kto jediný sa aj na hojdačke vybúril? Pes už aj dole kopcom ledva nohami prepletal, navyše zbehy nikdy nemusel. Tak aspoň výhovorky na nové topánky, že tlačia do prstov práve pri zbiehaní z kopca. Inak pekná krajinka listnato-lesná, so šušťavým chodníkom zahádzaným lístím, aj s občasnými výhľadmi do kotliny, nižšie s lúčkami a chatami. Len tú krajinomaľbu už zahmlený mozog nejako nebral. Keď som sa dopajdal dole do dediny, chalani už posedávali a vyzerali, že sa prezúvajú do cestných maratóniek (ale to len vytriasali bordel, asi). Čakal nás prebeh krížom cez kotlinu, do Nedožier, po cestách priam okresného významu.

Tááák a išlo sa na to. Just tesne po poludní, obchody zavreté. Psovi ani nevadilo, ale chalani sa rozhodli zakrčmiť a o chvíľu aj našli - v Lazanoch a hneď pri ceste, no ideál!  Na tabuli oznam: „Huspenina aj so sebou“. Nie, ďakujem, huspeninu vlečiem so sebou od štartu. V nohách. Ale slniečko ohrievalo, aj na múriku pred krčmou bolo fajn. Aj miestny Muro sa prišiel poobtierať a čosi požobrať, aj huspeninový pes stihol skŕmiť to, čo nestihol hore na Magure... A išlo sa ďalej. Len s ťažkými nohami a plnými bruchami, ešte že furt asfalt. Pekne v rade ako husi, ale rýchlo sme sa roztratili, tak len šoféri nechápali, čo za šialenci sa tu šmatlajú po neexistujúcej krajnici.

V Nedožeroch (alebo v Brezanoch?) na výber: zelená doprava, modrá doľava. Jožo plánoval zelenú, lebo to vraj bude krajšie, okrúhlejšie kolečko. Majo tieto estetizujúce drísty ale rezolútne zarazil: ja mám kľúče od auta, podľa mňa sa ide, po modrej, lebo je to kratšie! Miro sa zdržal hlasovanie, lebo vraj on je len delegácia a kilometrický osobák si spraví tak či tak. Zato pes od samej radosti zavrtel chvostom, prestal zisťovať najbližší autobus do MT a dobre že Majovi neoblízal nohy.

Modrá – kus po hnusne rušnej hlavnej, odbočka medzi domy a až na „hrebeň“ príjemná, suchá, široká cesta, vraj historická Magna via. Rýchlejšia dvojica rýchlo zmizla v diaľaváááách, Majo so psom v družnej debate svojím tempom, vhodne pomalým. Za jednou zo zákrut kríž, pod ním lavička a tam tí dvaja rýchlici sedeli a sa tvárili, že čakajú autobus. Ale tade chodia len traktory, tak čakali skôr na Maja, ťahajúceho za sebou toho chromého psa. A potom zas zmizli dopredu. No, začínali mať poriadne dlhé prestoje, pes sa začínal hanbiť, že ich takto brzdí, snažil sa čo to dalo, ale sa nedalo. Už ani do kopca. A čakal Vyšehrad. Krátky, ale strmý.

Keď pes dopajdal hore, v hradnej hodovacej sieni práve končili lukulské hody. Tak si len vzdychol a márne sa snažil uvisieť na konci pelotónu aspoň z kopca. Že ho pri tom márnom pokuse predbiehali rozjarené batoľatá z rodinného výletu, ktorý sa tu vyskytol, to už bolo jedno... Ale tak zas no - už ostávalo len posledných zo desať kilákov. Partia sa dole pri ceste, na „tradičnej esenpáckej občerstvovačke“ síce chvíľu tvárila, že chce niečo stopnúť, ale potom si to rozmyslela a už mizla v lesoch smerom k Hadvige a poslednému vážnejšiemu kopcu na trase, k Závozom. Špinavému a oslintanému psovi by už dupľom nik nezastal, tak najkratšia cesta domov viedla tiež tade.

Ten záverečný úsek je furt pekný, aj takto so západom slnka za chrbtom a temnejúcimi chodníčkami pod nohami. Aj keď ešte ani štyri hodiny neboli. Tento december!!! Už nech je letný čas aj v zime! Posledné tankovanie prebehlo už za svitu čeloviek v napájadle pod Gaštanom, ale ešte predtým musel byť (furt) premotivovaný Jožo skrotený, lebo sa vybral dole kopcom do Hadvigy hľadať vodu. Že zajtra všetci na infekčnom? Ale kdeeee, toto je (aj Korunou Turca) overený válov. A keď miestne kravky môžu...

Posledná hodinka zbehla rýchlo, aj keď ako v tuneli. Už len cez Gaštan pod Závozy, superprudko hore lesom na cestu a malá oslava na poslednom vrchole, aj keď cestou dole ešte zo tri malé brdky čakali. Dole do sedla, len či aj dole k autu, že? Ale to už bolo nič a auto tam našťastie čakalo. Traja spokojní ako po dobrom výlete, jeden z nich aj s kilometrickým osobákom. Pes vyvenčený do čiastočného zruinovania, tak mu treba, keď dlho nič dlhé nebehal. Ale vďaka chalani, hádam ma aj nabudúce vezmite, sľubujem že dotrénujem! Možno :-)

Tu je ešte odkaz na VIDEO , ktoré Jožo stihol spáchať z tejto podarenej akcie, a nižšie je odkaz na Stravu. Možno niekoho aj inšpiruje... Do zbehania, šialenci!

HP (Huspeninový Pes)

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Traja ultráši a huspeninový pes okolo Nitrianskeho Pravna
sherpa 11.12.2020
super citanie, hlasky ako z filmu. a aj to kreslenie ti ide Riso, mozno by si zvladol aj dake pokracovanie Rexa {toten polski animak pre dzieci z Biesko-Biala Studia filmow rysunkowych}. cim menej vladzes, tym lepsie umelecky fotis, vsade treba hladat pozitiva {teda okrem AG/PCR testov :-)}

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri