Ukrajina - Polonina Bukovska MTB

V Malom Bereznom odbočujeme doľava a vo Veľkom Bereznom sa stále neviem načudovať, že plynovodné trubky vedú tri metre nad zemou. Touto cestou je to z Uble na Užocky pereval 58km. Trvá nám to aj s prestávkami na kávu, prechodom hranice a raňajkami 4 hodiny. Tu je orientačne rozhodujúce miesto celej túry. Cesta cez Užocký pereval vedie len pár metrov od poľskej hranice. Je tu zároveň hranica medzi Ľvovskou a Zakarpatskou oblasťou, ktorá pokračuje na juh práve hrebeňom Poloniny Bukovskej. Hraničná polícia Vám tu skontroluje pas. Za zmienku stojí aj železnica, ktorá tadiaľ vedie a prekonáva značné prevýšenie, keďže pereval je vo výške vyše 800 m.n.m. Vlak sa teda dá jednoducho použiť aj na priblíženie sa k nástupu na hrebeň, keďže sa naň dá nasadnúť hneď za hranicou, už v Malom Bereznom.

Keď prejdeme spomínanú hranicu, treba pokračovať ešte asi 1,5km po hlavnej ceste. Presne na kolmej ľavotočivej zákrute odbočíme doprava a opúšťame asfalt. Asfaltová cesta sa teda stáča doľava a my pokračujeme rovno. Po ľavici míňame drevený dom. Zľava sa na našu cestu pripája panelovka. Pokračujeme stále rovno po lesnej traktorovej ceste ešte asi 3-4 km až na výrazný Y, na ktorom treba odbočiť doprava do kopca. Asi 500-metrovým výšvihom sa vyhupneme akoby na hrebeň. Tu sme mali pocit, že sme už hore a že treba pokračovať vľavo. Bola to však chyba. Je to len rázsocha, vedúca do údolia. Odbočte teda vpravo tak, ako vás povedie vaša cesta. Človek tu má pocit, že ide nesprávne a ešte aj klesá, avšak cesta sa okolo prameňa rieky Uh stáča naspäť doľava a opäť začína stúpať. Treba sa teda držať najvýraznejšej poľňačky a dostanete sa na prvý hôľny kopec hrebeňa. Tu sme stretli prvú 3-člennú skupinu poľských motorkárov. Zo SZ sa pripája žltá značka, vedúca sem z dedinky Užok. To je tiež možnosť, ako vyjsť na hrebeň. Ďalšia možnosť prístupu je ešte z dediny Sianky z východu, tiež po žltej. Podľa info od kamarátov je pre bajkerov najlepší práve prístup, ktorý sme použili my.

Tu na prvom hôľnatom kopci, ktorý je riadne rozložitý, sme sa hneď vybrali nesprávnym smerom k dedine Syhlovate, kam padá chodník veľmi mierne, pekne vypasenou lúkou, a ten nás zlákal. Hrebeň tu tvorí také L a my sme si ho skrátili po prepone. Na značkovanie sa nespoliehajte a držte sa radšej intuitívne hrebeňa. Značky sú nie tam, kde by boli potrebné, ale tam, kde ich bolo na čo nakresliť. Spadli sme teda z hrebeňa do dediny, čo bolo napokon príjemným oživením. Nikde v dedine nie je asfalt. Len poľňačky krížom-krážom, zdupané a zbombardované kravami. Neviem si to tu predstaviť na jar alebo po dažďoch. To musí byť všade po členky blata. Hrebeň však máme stále pred očami a darí sa nám naň akosi intuitívne cestou-necestou opäť vrátiť. Motorkári zablúdili rovnako. Vynechali sme práve úsek hrebeňa, vedúci lesom, pred nami je už len krásna polonina a v diaľke jej najvyšší bod Pikuj.

Celou poloninou sú vyjazdené koľaje od offroadov. Táto cesta vedie hrebeňom a len kde-tu nejaký vrchol traverzne. Pre bajkerov je jednoznačne vhodnejšia než červený chodník, ktorý síce väčšinu času vedie po spomínanej ceste, avšak poctivo spája všetky najvyššie body. Kde však červená nie je na ceste, je to len uzučký chodníček, nepretočíte kľuky.

Prevýšenia na hrebeni sú minimálne, avšak slnko praží a napokon je toho dosť. Celý hrebeň je trávnatý. Výhľady sú parádne. Poľské Bieščady, Vihorlat, Poloniny, Ostrá hora, Polonina Runa, na východ už len mierne pahorky, Boržava, Svidovec. Všade sú hory – Karpaty. Na hrebeni sa dá nájsť voda, avšak nedokážem popísať, kde presne. Janko videl výrazný žľab, vytušil ju tam a našiel ju. Na posledný vrchol Pikuj (1408m), ktorý máme celý deň pred očami, sme prišli po 10 hodinách z Uble. Asi 5 minút po motorkároch, ktorých sme stretli na začiatku hrebeňa. Ostali 100m pod vrcholom, lebo sem to už na motorkách nešlo a pešo sa im asi nechcelo. Tento vrchol je hádam aj najkrajším miestom celého hrebeňa. Ja už mám asi aj mierny úpal. Treba sa preto poriadne posilniť. Máme sa tu ako králi. Je tu super. Ďalej sa hrebeň stráca v lese a hoci je ešte rozpoznateľný, podľa skúseností kamarátov je nepriechodný kvôli hustému porastu. Z Pikuja sa teda máte možnosť spustiť na západ, alebo ako my zo sedielka pod vrcholom na východ do Ščerbovca po žltej značke. A toto je úžasný zjazd. 900 v.m. z vrcholu hoľou, potom lesným chodníkom a neskôr poľňačkou až do dediny. Perfektný zjazd. Celý v sedle, spodok trocha rozbitý, technický singletrack – zážitok, eufória.

V Ščerbovci nie je asfalt. Ten začína až v ďalšej dedine. Opäť si dáme kávu za 25 centov a ideme ešte cca 30 km do Volovca. Sem prichádzame so západom slnka a ideme spať do hotela. Sprcha aj záchod na izbe, 8€ osoba/noc. Ďalší deň ideme na Boržavu. Dnes to bolo 127 km a 2209 v.m. Od šiestej rána do ôsmej do večera.

Marián Surničin