Veľká Fatra mtb: preskoky z doliny do doliny

Veľkofatranské doliny na turčianskej strane sú poriadne dlhé, dostatočne známe a vedú nimi aj frekventované cyklotrasy. Teraz ma však zaujímalo, ktoré sa dajú poprepájať tak, aby som nemusel schádzať až dole do podhoria. Online Mapy.com pomohli, aj tie lesnícke a Heatmaps na Strave Vychádzalo mi to tak, že z Necpalskej doliny na juhu sa traverzami prepracujem cez Beliansku, Jasenskú, Sklabinskú a Kantorskú do Podhradia na severe. Lesných ciest niekde aj na výber, niekde to naopak nevyšlo ako som plánoval, no nakoniec som s malými úpravami pôvodného plánu „prerazil“ – a všetko po spevnených lesných diaľniciach, žiadne prebíjanie sa pralesmi. Hore je gpx, tu nižšie návod, ak by niekto potreboval virtuálneho sprievodcu po niektorých úsekoch. Jazdenie je to bez nejakých bombastických scenérií, zato ale zväčša po pekných lesoch, len stav ciest dosť závisí od aktuálnych lesohospodárskych aktivít. Ale väčšinou sú to tie pevné, kade drevo len odvážajú, neťahajú.

Už „cezpoľný“ úvod z Košút do Necpál bol príjemný, po chodníkoch a poľňačkách v tej pahorkatine sa dobre za sucha jazdí a možností je tam viac. Len za osadou Dolina ma do odbočky nesprávne zlákala širšia cesta namiesto susedného užšieho chodníka okrajom poľa a na začiatku Belej som to pri príliš hlbokom brode radšej otočil cez dedinu. Do Necpál to bolo asi 20 kilákov, asfaltu minimum.

Do Necpalskej doliny vjazd popri najviac zruinovanom zo štyroch miestnych kaštieľov a asfaltovanie rýchlo skončilo, lebo asi 1,5 km za posledným domom výrazná odbočka doprava - a už som to valil ponad dolinu, po komfortných šotolinách v severných svahoch Kozej skaly a Dedošovej, až kým ma to po 11 kilometroch nevypľulo nazad na dno doliny. Veľmi pekný úsek!

Rýchly zošup dolinou (klasický rozbitý asfalt), oproti už tiahli cykloturisti. Tesne nad tou prvou odbočkou som odbočil zas a zas doprava samozrejme, cez most a hore Lubovnou dolinou. Tak začal prvý „preskok“, z Necpalskej do Belianskej doliny. Najprv miernejšie popri potoku, potom dve dlhé a pomerne strmé serpentíny. Cez rúbaniská sú hore aj nejaké tie výhľady do okolia. Zvážnica široká, rovná, surovo nová. Najstrmší, ale jazditeľný, je potom záver hore lúkou Slatina. Bol som tam aj nedávno, viac je TU .

Nad lúkou trochu hojdania po peknom chodníku, vyjazdenom po inak mierne zarastenej ceste. Úvod zjazdu do Belianskej je potom strmší, po takej nespevnenej hlinačke. A tam práve bolo vidieť, čo dokážu traktory. Pred týždňom som tade išiel hore, teraz už by som musel tlačiť a ani dole to nebolo ktovie čo. Ešte, že bolo sucho – cesta rozrytá, ako po nej ťahali celé stromy. Našťastie nie dlhý úsek a od lúky, kde tie stromy naukladali, vedú na dno doliny už spevnené cesty.

Tou doľava som išiel nedávno, tak som sa vrhol skúsiť to doprava. Tá síce je už dlhšie nepoužívaná, takže na začiatku vyššia tráva a aj párročné bučky už miestami zavadzajú pod kolesami, ale chodníček je aj tu prejazdený a čím nižšie, tým lepšie. Na dne doliny som sa vynoril takmer presne oproti miestu, kde som ho zas chcel opustiť.

Aj som dno doliny hneď podľa plánu opustil – po ďalšej novo rozšírenej, ešte surovo pôsobiacej ceste. Len tomu buldozéru ako keby radlica poskakovala, taký nepríjemne vlnivý je tam povrch. Na zákrute povyše som dotankoval z upraveného prameňa a tešil som sa na dlhokánsky traverz, podobný tomu v Necpalskej. No márne - cesta sa najprv poriadne opustila (burina, konáre, bahná) a potom sa stratila v rúbanisku. Tu teda mapy.com sklamali. No, mal som si to poriadne overiť, ten neexistujúci úsek je nakreslený dosť strmo po spádnici a na leteckej snímke ho nevidieť. Vracať sa mi ale veľmi ďaleko vôbec nechcelo, tak som to riskol po spádnici k chatám na Vokolišti. Ufff no... Neodporúčam. Boj s vysokou trávou a nástrahami pod ňou v starej stope po traktore, ale nejako som to ustál, hehe...

Potom našťastie druhý pokus opustiť dno Belianskej doliny už vyšiel a dlhý, pohodlný traverz ma bez pochýb doviedol do hornej časti Slávkovej doliny, na spodok rozľahlých lúk. Tie našťastie už pokosené, tak som sa dlhou serpentínou (cesta tam nie je) vyhrabal hore nad zjazdovky na Kašovej štýlom „radšej dlhšie ako strmšie“. A smerom dole na dno Jasenskej doliny som zneužil jeden z miestnych flowtrailov. Bol som zhruba v polovici, tak nasledovala kalorická odmena. Len som bol prekvapený, ako pusto je tam na to, že sobota. Asi až popoludní začínajú ľudia chodiť.

Preskok do Sklabinskej doliny bol už bezproblémový: dlhší výjazd dolinou, okolo lesníckej chaty otočka do protismeru, na mierne stúpajúcu zvážnicu. Tá je síce uvalcovaná, ale podkladom je stavebný odpad, tak treba dávať pozor - kadejaké ostré železá z neho trčia. Potom rýchly zjazd na okraj lúk na Mažiarkach, cestou ako bonus výhľady doľava na Lysec. Od smerovníka zas do protismeru, krátko a prudko po hline hore a už len pohodlná šotolina dole na dno Sklabinskej.

Úplne iné je to zo Sklabinskej do Kantorskej doliny – od smerovníka „Na jame“ najstrmší, asi kilometrový stupák na trase, čiastočne po žltej značke (začína po paneloch). Dúfal som, že kofola pomôže a asi sa aj snažila, ale aj tak som bez hanby pod Uhrovským krátko potlačil – už to podklzovalo. Neva, aspoň som aj iné svaly rozhýbal. Po druhom opustení turistickej značky zjazd do Kantorskej naopak dlhý a mierny, lesná cesta kvalitná.

Na dne Kantora energiu do brucha, lebo čakal dlhý výšľap až na najvyšší bod dňa. Potreboval som sa prebiť pod Prieložnicu, ponad záver Kľackej doliny. V podstate sú tam dve možnosti – cesty na dvoch „poschodiach“. Bral som tú vyššiu, kratšiu a mierne „prírodnejšiu“. Pekné jazdenie, lebo nižšie sú svahy viac vyholené.

Noooo a z konca cesty na hrebienku pod Prieložnicou malo prísť prekvapko, lebo som nevedel, či ešte existuje chodník na lúky nad Hlavnou dolinou (mal som asi 200 m znášať), alebo ma to pustí len dole do Hradskej doliny. Po tej som vôbec netúžil, jej dno poznám, ale pretože ma to pustilo len tam, nedalo sa nič robiť. Úvod ale aj keď strmší, prekvapivo zjazdný, len potom to prišlo – najprv bordel po ťažbe pod kolesami, potom stále rozrytejší povrch, na záver exkluzívne traktorové blatko. Našťastie najhoršiemu sa tam dole dá vyhnúť po paralelnej ceste.

A to bolo z „dolinových preskokov“ všetko, už ostávalo len popod horu sa dohrabať do Košút a uzavrieť okruh. Aj toto bez problémov, pekné lúčne cesty sú tam. Len sranda na záver: celý čas som sa motal v poriadnom medveďove, a nikde ani chlp. A 20 minút pred mestom, na lúke pod Bukovinou, zrazu proti mne po ceste beží maco – a taký statný! Domáci ho poznajú, je miestny, dlho je tam. Ale o tretej, v najväčšom hice - čo nedrichme niekde v tieni? Neodpovedal, len z krovia, kam zahol, rachot ako od buldozéra. Hádam sa moc neprehrial v tom kožuchu, ja už som začínal byť fajne uvarený. Ešte, že bolo pod mrakom a fučalo. A domov blízko. Dobré to bolo celé – na to, aké hice hlásili, v lesoch bolo znesiteľne. Len ovadov miestami priveľa :-)

Rišo Pouš