Všetky brány do Turčianskej záhradky

Keď chceš natočiť nejaké seriózne kilometre, ale nechce sa ti ďaleko z domu chodiť... Ale zas aby si sa nevrtel okolo domu ako osa na cukríku, musí to mať nejakú myšlienku. Tak som sa zamyslel: do Turca sa dá po asfalte dostať zo šiestich smerov. Cez Strečno, Šútovo, Šturec, Kremnické Bane, Vyšehrad a Vrícko. Čo keby som do každej z tých „brán“ len nakukol a vrátil sa? Tak som začal klikať a naklikal som 200 km – ideál! Keď už behať nemôžem, aspoň takéto malé cykloultra si dám – veď čo s voľnou sobotou? A malo to aj iné výhody – nemusel som riešiť spoje, cesty, časové harmonogramy, ani navigáciu. Po rekordných horúčavách sa ochladilo, aj so severáčikom som mohol počítať, že ma do najprudších kopcov na začiatku potlačí. Popoludní sa mal vietor upokojiť, na cestu nazad ako na objednávku. Tak som zarobil hustejšieho jonťáku, napchal dres energiou a o siedmej, za ideálnej štartovacej teploty okolo 16 stupňov som vyrazil. Že ak všetko pôjde, aj záver ôsmej etapy na ženskej Tour stihnem. Vyšlo to takto, 210 km/2500 m:

Strečno a Šútovo som rýchlo vybavil, a aj dobre – lebo ranná premávka ešte neveľká, aj keď v Šútove to už poriadne hučalo. Samozrejme som medzitým využil všetky obchádzky – popri Ontáriu, cez Turany aj Ratkovo. Nejaké tie kopytníky okolo cesty, ako vždy takto zrána – niektoré sa so mnou pretekali, nejaké zmätkovali. Autá si samozrejme nevšímali, ale keď mňa videli, poplach.

Za Ratkovom odbočka do Krpelian a zrazu to ticho! Hlavne ale začiatok dlhého úseku popod Veľkú Fatru, pekne priamo po veeeeľmi cyklopozitívnej Ceste SNP, až pod Šturec. Niečo cez 50 km a na nich dlhá séria výživných kopčekov, takých klasikársky krátkych, ale jedovatých. Na profile tú pílku vidno, 12-percentných značiek je tam poriadna koncentrácia. Na úvod však ešte rozjazd po rovinke popri elektrárni, do Nolčova:

V Nolčove to začalo a skončilo to nad Čremošným. Medzi tým severák tlačil, výhľady do kotliny super ako vždy po fronte, slnko zboku neotravovalo, motory vládali, premávka nulová, viac cyklistov ako áut, v Blatnici nasvietené olejkárske domky  a v Mošovciach révaiovské aleje, no proste krásne jazdenie:

Pred Šturcom som už čosi prehryzol, nech je sila na cestu hore, bohatierske raňajky po troch hodinách prestávali zásobovať motory palivom. Šturec samotný už začína byť na turčianskej strane tragický cestou hore aj dole, poriadne treba striehnuť na výtlky. A ešte ten stroboskop do toho... Cestou dole som dotankoval (oproti tej odbočke na Čremošné), aj jonťák zriedil, a s plnými nádržami som vyrazil smer Kremnické Bane.

Za Štubňou chvíľu mierne z kopca, tak poriadnu energiu do brucha, za jazdy. Vybavená polovica „brán do Turca“ a približne aj polovica času a vzdialenosti. Ďalej to už nie je také kopcovité, no nech ma sila sprevádza! Úsek pred aj za Turčekom nemám moc rád, lebo premávka poriadna a cesta neporiadna – bez krajnice a rozbitá. Nemusel som síce ísť až hore, lebo tabuľa okresov je ešte v stúpaní, ale práve za ňou nový asfalt, tak som si ten asi kilák navyše aj vychutnal. Len nechápem, načo je práve tam tá hrboľatá značka – nemala byť práve do opačného smeru otočená?

Smerom pod Vyšehrad som sa rozhodol risknúť trochu šotoliny, takže žiadne také, že cez Teplice po hlavnej, ale doľava cez Sklené. Po odbočke na úvod neskutočný kontrast – do dediny široká, rovná a samozrejme tichá cesta. Potom tri kiláky exkluzívneho, nového vojenského asfaltu cez Rovnú horu. Nasledujúce cezpoľné asfaltky majú síce starý, ale stále komfortne žiletkársky podklad, ak si teda odmyslím tie dve kratučké šotolinové vložky na Dlžinách a Požehoch, pomedzi domy. Nevadilo absolútne!

Na Dubovom by sa dala hneď pri ceste dočapovať fajná, jemná minerálka, ale nebolo treba, tak som sa v jemnom, len občas nárazovom bočáku prebojoval cez Budiš a Jasenovo pod piatu „bránu“, pod Vyšehradom. Tam je tabuľa okresu pre zmenu až za horizontom, ale iba pár stoviek metrov, tak som si zašiel, nech je fotka.

Nárazy vetra napriek predpovedi okolo obeda neprestali, tak ma to bilo spredu sprava na ceste cez Rudno, Pravno, po bočnej ceste cez Laclavú (ďalší vítaný únik pred hlavnou cestou), Moškovec, až po odbočku na Vrícko. To už som fičal na ďalšej poriadnej energii, tak nevadilo. A hlavne vrecká dresu zas o čosi ľahšie. Vľavo vpredu už vykúkal Zniev, poza ktorý som mal o chvíľu valiť dolinou:

Keď som odbočil, hneď iná jazda – posledný raz s vetrom do chrbta. Pekne ma tlačil hore Kláštorom aj dolinou, až za Vrícko. Síce už ma krk a ramená omínali (Nohy ani nepípli, super!), ale už len táto posledná brána do kotliny a domov daváááj z kopca. V závere krátky a strmý úsek, ale po novom asfalte, hlavne smerom dole je to tam jedna paráda, konečne po dlhých rokoch.

No, ale zas len tak zadarmo som si ten odjazd domov predsa nemohol darovať! Aj aby som sa vyhol protivetru v otvorenej kotline. Takže z Kláštora doľava popred kláštor a po cyklotrase do Slovianskej doliny. Aj tu fajné asfalty (ktoré sa mi inak v lesoch vôbec nepáčia), až na tých vari 100 m makadamu medzi nimi. Ktovie prečo to už neprepojili?

Z Valče ešte posledné brdky, cez Trnovo a Trebostovo, s výhľadmi pre zmenu na východ k Veľkej Fatre, a potom už ozaj len z kopca domov. A paráda: pri vjazde do Martina norma splnená, 200 kilákov a ani som zo záhradky nevyliezol, len párkrát cez plot vykukol. A že aj medzi domami tie nárazy vetra akosi furt besneli, tak už som posledných 10 až domov len tak naľahko vytočil, väčšinou po cyklotrase popri Turci, nech mám pokoj od premávky. Len som musel ešte trochu cez Vrútky nadstavovať, nech sa to dobre počíta, také zaokrúhlené. Stálo to za to, celé, parádna jazda!

Rišo Pouš

P.S. A ešte malá provokácia pre ozajstných fajnšmekrov: naklikal som si aj variant s rovnakým začiatkom (Strečno) aj koncom (Vrícko), kde by som sa nemusel vracať od tých tabúľ. Proste cez jednu bráničku von, cez susednú dnu. A tak to pekne striedať. Hádajte, koľko kilákov by to malo?