Z BB do závepria, na bajku

Podpoliansky kraj – pre bajkera raj. Teda pre takého turistického, nie downhillového. Ale aj taký si tam isto niečo nájde. Zvlášť Bystrická vrchovina je taká poprepletaná cestami, že aj po vyše 30 rokoch tam stále nové miesta objavujem. Aj teraz. Niečo vyšlo, niečo nie, ale celkovo pekný okruh. Aj jazditeľný v podstate na 99%, len niekde bolo treba preniesť cez padnutý strom a asi na dvoch úsekoch sa buď poriadne „kusnúť“, alebo pár metrov potlačiť. Záveprie akože za Veprom v smere od BB, otáčal som to pri vysokej peci na Troch vodách. Cestou tam viac objavovania a improvizovania, cestou nazad viac asfaltovania. Lebo som nestíhal na vlak a na ďalší sa mi dve hodiny čakať nechcelo. Takže improvizácie išli bokom a využíval som všetky mne známe cesty. Ani som sa nesťažoval, že asfaltové. GPX je hore, celé to vyzeralo takto (88 km/2200 v.m.):

Asfaltový rozjazd popri Hrone do Šalkovej ešte ráno a v tieni, trochu ma od zimy vyklepalo, tak som švihal, nech sa zahrejem. No odbočka do Môlče už priamo proti slnku, tak super. Len zas... Chýry sa potvrdili, cesta zavretá, prerábajú tam most. Našťastie rúry už v potoku položené a zeminou prisypané, dalo sa bokom prebehnúť:

Potom za Môlčou strmina stále strmšia, po miestnej modrej značke. Najprv cez autokros, potom hore lesom. Tam práve treba krátko potlačiť, lebo pod lístím leží veľa veľkých a voľných kameňov, uskakujú spod kolies. Na začiatku zjazdu na druhú stranu zas zo tri stromy priamo cez chodník, inak fajná, trávou zarastená cestička až dole na pasienky pred Ponikami. Ako po koberci, komfort.

Pri maštaliach cyklotrasa obchádza malý kopec a mieri doprava, na juh, do polí, ponad dedinu. Drevené smerovky ponických cyklotrás nedajú zablúdiť. Naproti cez dolinu je parádny výhľad na zalesnenú Farskú horu a lúky pod ňou, kade sa o chvíľu budem štverať.

Potom brod pod kameňolomom a už sa štverám ponad Ponickú Hutu po šotolinách do lesa. Plno čerstvých stôp po bajkoch, pred pár minútami tadeto prebehli miestne preteky Ponická rodinná cyklostopa. Prvý ročník, keby čosi.

V lese veľa možností, ako sa dostať nad Povrazník. Beriem cestu, ktorou som ešte nešiel. Alebo si nepamätám :-) Pekný traverz ponad Veľkú dolinu – a bol by ešte krajší, ak by tam všade nerúbali. Bordel jedna vec, na púder rozjazdený povrch druhá. Ale len niekde, našťastie.

Potom jeden z najkrajších úsekov – traverz po jemne praskajúcej šotolinke, jemne dole pomedzi pasienky až na dno Martinovej doliny. Pekne po zelenej cyklotrase. Predbieham asi posledných cyklistov s číslami, obchádzam regulovčíka na križovatke, doberám vodu v studničke a nabieham do najdlhšieho stúpania na trase, smer Bukovina.

Stúpanie klasika: v doline stále strmšie, po serpentínke do svahu na chvíľu zmiernenie a zas strmo hore.  V doline starý asfalt, vo svahoch vynovené eurozvážnice na dva kamióny vedľa seba. Aký – taký bonus v podobe niekoľkých výhľadov na Veľkú Fatru a Nízke Tatry, cez rúbaniská.

Hore viac možností, ale cesty furt nové, tak beriem tú doľava a podchádzam kus modrej hrebeňovky aj s chatou Horalka. Komfortne sa napájam až do (trochu rozbitého) klesania smerom k lúkam Ľubietovskej Bukoviny. Len s jednou výnimkou – v ceste je tam prejazd cez strmý brdok s výhľadom na protiľahlú Poľanu a sedlo Príslopy, z okraja skalnej steny. Tam sa treba druhý raz trochu zaprieť.

Zjazdík pod Krížne pohodlný, ale z lúky hore k smerovníku sa mi nechce driapať. Zato sa mi zachce trochu improvizovať, že ušetrím výškové metre a do sedla Jasenová sa dostanem po vrstevnici. Aspoň to tak vyzerá, lebo na mape tam cesta je. Už som po nej tuším raz aj išiel. No, mohol som si ju odpustiť... Nie moc viditeľná a na mnohých miestach zahádzaná konármi alebo rovno popadanými stromami. Poriadne medveďovo.

Zato modrá značka smer Tri vody – na začiatku jedna paráda, krásny a čistý chodník lesom. No len kým ma nevypľuje na ceste. Čakal som šotolinu a tam nový asfalt, no fuj! Ten po chvíli našťastie končí a až dole na Tri vody sa strieda starý, rozbitý a šotolinou pocukrený. Fičím rýchlo.

Pri vysokej peci dávam prestávočku maličkú – jednak na posilnenie, jednak na pofotenie. Spomínam a obzerám, na ktorej verande sme to pred vyše 15 rokmi bivakovali ( TU ). Veľa sa tu toho odvtedy nezmenilo (len harvestorov pribudlo), aj ten turistický prístrešok je tuším ten istý. Kvalitný, no :-)

A ďalší asfalt, tentokrát hore, smerom na chatu pod Hrbom. Štyri rovné kiláky mierne stúpajú dolinou, potom záver okolo dvoch serpentín strmší a po šotoline, úplne hore po hline. Príjemná cesta, len mi dáko nechutí. Ale to už od rána.

Na lúke nad chatou zisťujem, že železný panák Tichomír z kameňa pri smerovníku kamsi zmizol, to čo? K chate ani nejdem, je tam zložený zájazd elektrocyklistov. Aj tak zisťujem, že by som mal kopnúť do vrtule, lebo vlak. Tak valím dole a cestou plaším turistov.

Zo šotolinových serpentín dole lesom ma to vyhadzuje na prudké slnko lúčnatej krajiny nad Ľubietovou. Po asfalte fičím dole do doliny, aj sa driapem hore na Šajbu. Krásna, strakatá krajina naokolo. Lesíky a lúky sa striedajú, všetko kvitne. Hore pod lesom ešte aj výhľady na Fatry a Tatry. Pod strelníckym ihriskom druhý raz čapujem z prameňa a špekulujem, ako ďalej.

Aspoň tú Šajbu obchádzam ešte zhora cez lúky, nech sa vyhnem asfaltu. Do Povrazníka potom už pre istotu po ceste a švihám. Krásna krajina naokolo ostáva. Aj Povrazníku sa mi darí vyhnúť po poľňačke poza prvé domy a napájam sa na chotárnu cestu po hrebienku pomedzi lúky, smerom do Ľupče. Priamo v ústrety Prašivej na obzore valím, len škoda, že aj tu už po relatívne novom asfalte.

Až druhá polovica cesty dole lúkami a nižšie lesmi je „prírodná“, ale dole kopcom rýchla, pruženie dostáva zabrať. V ústí Driekyne som podľa časových odhadov tiež len tak – tak, neostáva nič iné, len do toho kopať aj popri Hrone. Žiadne fotky, ale tam to každý pozná a niečo je nafotené v ostatných článkoch (odkazy dole). V krátkych stúpaniach stehná pekne pália, aspoň niečo natrénujem. Na perón leziem z podchodu zarovno s príchodom vlaku - ešte, že viem, že tam má päť minút prestoj. No lepšie som to fakt nemohol načasovať :-)

Rišo Pouš