Z Blata do Kaluže 1

Každý ŠIESTY človek na svete vraj žije so zdravotným znevýhodnením. Mnohých nevidíme, mnohí z nich sa boria so svojimi problémami doslova tak, ako keby kráčali „z blata do kaluže“. A štát na riešenie ich problémov často nestačí, alebo priamo zlyháva. Toto sa aspoň trochu snaží zmierniť partia aktívnych ľudí z Košíc okolo poriadne aktívneho Bela Špišáka. Toho poznáme tu na Vetromagu najmä ako organizátora ultrabehov, ale čo všetko okrem toho má „na svedomí“, to by sem nevošlo. Takže teraz aj toto: vymysleli spolu platformu, ktorá má za cieľ prepojiť tých, ktorí pomoc potrebujú, s tými, ktorí ju môžu poskytnúť. Dali jej tento symbolický názov a je samozrejmé, že ju bolo treba dostať medzi ľudí. Isteže: web , Instagram , Facebook , novinári , nálepky... Lenže Belo zistil, že jedna z hriňovských osád sa volá Blato. Dedina Kaluža pri Zemplínskej Šírave je známy pojem, medzi nimi je asi 300 km, a teda námet na propagáciu krásnej myšlienky dvojdňovou cyklojazdou bol jasný. Tu je teda prvý diel, gpx je hore, ak by to niekto chcel skúsiť.

Dostal som sa k tomu ozaj náhodou, keď si Belo všimol, že som sa mu po plánovanej trase vlani motal ( TU ). Takže ma oslovil ako „znalca trate“ a tiež fanúšika „celodenných výletov“. Pridali sa ďalšie pozitíva, vďaka ktorým som bol označený za ideálneho domestika, slovo dalo slovo a v piatok 28.8. o tretej ráno sme sa v KE naložili aj s Miškou, Viki a Radom do Belovej „podozrivej tmavej dodávky“ na cestu smer Hriňová. V ústrety čiastočnému zatmeniu Mesiaca inak – to je tá rozmazaná svietiaca škvrna na ešte rozmazanejšej fotke z auta:

Po úvodných „pr aktivitkách“ a po povinných tančekoch okolo tabule na otočke autobusu v osade Blato sme s brieždením o šiestej rannej opatrne odštartovali. Za potlesku podporného tímu, neveriacich pohľadov miestnych srniek a flegmetického brechania chlpatých alarmov. A drkotavo, lebo kosa a asfalty nie ktovieaké dole kopcom. Belov gravel to znášal lepšie, Pino trochu cvakalo zubami.

Po prejazde Hriňovou čakalo najdlhšie stúpanie dňa. Dobre padla tá zahrievačka, len často proti vychádzajúcemu slnku, tak sme sa aj dosť obzerali, či nás predbiehajúci vodiči vidia. Ale viac bolo tých, ktorí z „náhornej plošiny“ zbiehali oproti. Do práce. Dlhý zjazd do Kokavy už taký chladný nebol, aj keď prevažne v tieni. Na námestí stretko so suporťákmi a tí potom už len kukali, kam to mierime a prečo sa po chvíli vraciame nazad. No, geniálne slovenské dopravné značenie a nie dokonalá znalosť miestnych ciest... Ešte, že to trochu poznáme z Kokava trailu, po pár metroch nám doplo, že smerujeme na Utekáč :-)

Aj stúpanie do sedla Chorepa padlo vhod, pri pozvoľnom tempe sme sa zohrievali pomaly. Ale slnko už kúrilo lepšie, Belo začal z bezodných brašní vyťahovať rožky, pred vrcholom už aj nejaké tie veselé výhľady boli a hore nastalo vyzliekanie, slávnostné lepenie nálepky, buchtovanie a fotenie.

Dole v Klenovci sme boli rýchlo, a že smerom do Hnúšte je to rovina a premávka neveľká, prišiel k slovu aj Belov nový dron. Cez Hnúšťu sme to už trafili na prvý šup a nasledovali „tri zuby“, ako ich Belo nazval. Zistil som, že tak celkovo sa na kopce moc netešil, ja naopak na monotónne roviny. Ale zatiaľ nám to išlo, optimizmus ani sily nechýbali. Ďalšia „buchtová“ pauza nastala symbolicky pri známej, starej vysokej peci v Sirku. Pomník bývalej slávy Gemera, ktorý ako znevýhodnený región tiež dnes potrebuje poriadnu pomoc.

Pred Rákošom sme ušli z kopcov doprava, južnejšie, v ústrety tým rovinám, a pretože tade som sa vlani už nemotal, hneď sa to prejavilo. Akurát sme si pred Držkovcami chrochtali blahom, že ani auto, keď zrazu telefón: prečo sme vraj odbočili z trasy? Vtedy som si uvedomil, že Belo nemá zapnutú navigáciu, že ideme len tak podľa toho, ako sme to mali predtým napozerané z máp. Tak nazad do Kamenian a správnym smerom na Šivetice. Aspoň sranda bola, že takto to dnes bude určite cez 200. Inak naokolo krásny kraj, ale vidno všade tú biedu.

V Šiveticiach si jeden dal sľub, že bude dávať konečne pozor na cestu, druhý si namasíroval tuhnúci krk pištoľou, obaja dostali po buchte a vyrazili cez Licince a Gemerskú Hôrku do Plešivca, v ústrety pôžitkom poriadnejšej obednej pauzy. Suporťáci utekali nájsť vhodnú reštiku. Predtým ale prišlo ešte to, pred čím som Bela ako megacykloznalec varoval: tie stúpania v horách sú síce dlhšie, ale s menšími sklonmi. Tu dole na juhu v tých pahorkatinách sú to často také jedovaté, krátke a strmé brdky. A ešte aj vietor sme mali celý deň oproti a v otvorenej krajine sme ho začali cítiť viac. No, ale aspoň ochladzoval, zhora už kúrili.

Reštika s terasou v Plešivec-city parádna, jedlo výborné, aj bajky pod dohľadom, no čo viac chcieť? Kofola len tak zasyčala dole hrdlom. No po takej odmene a kalorickej bombe som si uvedomoval, že odteraz si musím začať poctivo plniť úlohu domestika – rozrážača vzduchu. Prvý poriadny nácvik smerom do Gombaseku, lebo tým kaňonom pomedzi planiny dobre prefukovalo. Rýchlo som zistil, že neviem držať tempo a Belo hákovať, ale nejako sme sa skoordinovali. No, dvaja cyklosamotári...

A prišiel posledný seriózny horekopec – na Silicu. Celkom ľudský sklon a príjemný tieň, len hore na planine zas ten protivietor. Dron sa s nami chvíľu hral na skrývačku, chvíľu poslúchal, ale niečo použiteľné vraj nafilmoval, tak sme sa pohli ďalej. Trochu šotoliny cez Farárovu jamu, trochu hrboľatej cesty popri hranici, potom dlhý, hladký, lesný zjazd do Jablonova. Ale potom to prišlo!

Lebo ako sme sa vyštverali na hlavnú, nastala dlháááá (asi 40 km), nudná, protiveterná rovina až do Šace, navyše samozrejme s poriadnou premávkou. Našťastie aj so širokou krajnicou. A výhoda, že so slnkom presne odzadu, tak som sa nemusel furt obzerať, či Belo visí - kontroloval som ho podľa tieňa.

Blížil sa koniec prvého dňa, ale aj západ slnka a kríza! Pridal jej asi trochu aj fakt, že Belo vygúglil zákaz vjazdu pre bicykle zo Šace do mesta, takže sme to museli obísť cez Malú Idu a Bašku. Inak to som dosť nepochopil: ako sa majú ľudia bez auta dostať do mesta??? No nedalo sa nič robiť, tých 10 km takmer neprestajného stúpania ku kaplnke nad Bukovcom, s poriadnou stenou na záver, to bol ozaj bonus dňa.

Ale zadarilo sa, a potom už bolo sveta žiť dole kopcami, aj keď z Bašky dole skoro za tmy a dojazd na Mier za výdatnej pomoci pouličných lámp. Ešte, že aspoň Belo mal nejaké blikačky, tak som zas pre zmenu ja visel čo to dalo a modlil sa, aby som neprehliadol nejaký výtlk. Zadarilo sa aj to a nejaké dve hodinky po optimistickom rozpise sme to zapichli symbolicky pri košickej CYKLOKUCHYNI , keď už sme teda nestihli pravidelnú cyklojazdu Critical Mass. Poslední sa z nej akurát rozchádzali domov. Takže sme sa rýchlo aj my a najviac sme boli zvedaví, akí polámaní a požutí sa stretneme ráno, aby sme jazdu dokončili. Už len pohodových 100 km do Kaluže – takže čakajte druhý diel!

Rišo Pouš