Z Blata do Kaluže 2

Neskoré sobotné ráno v Košiciach na Mieri: tam, kde sme včera skončili prvú časť cesty „z Blata“, dnes sa chystáme rozbehnúť a dokolesovať to teda do Kaluže. Slabých 100 km a hlavne Belo sa teší, že v ceste nám stojí len jeden poriadny kopec, nad Herľanmi. Potom už sa budeme vraj len viezť. Hlavný aktér vyzerá, že dobre zregeneroval, VKV zatiaľ nefúka a ani počas dňa nemá moc otravovať, navyše sa pridávajú (okrem včerajších podporovateľov) dvaja noví domestici. Jeden odvezie auto do cieľa a príde nám kus naproti, druhý nás odprevadí po Rozhanovce. Včerajší hlavný domestik sa tým pádom mení na pohlavného a chrochtá blahom, že sa nemusí až tak sústreďovať, ale po skúsenostiach si radšej dnešnú trasu naklikal a do hodín stiahol – aby ju mohol rovno zahodiť, lebo miestni borci samozrejme mesto poznajú a na svojich tlstejších gumách to hneď od začiatku ťahajú po kadejakých tajných chodníčkoch, aby sa vyhli premávke. Takže Pino zas trochu hrká, ale s prehľadom zvláda. Vyrážame o desiatej a  TU je len pripomenutie, čo chce Belo touto jazdou spropagovať:

Takže najskôr hore na Furču. Po cyklochodníkoch poza zvodidlá rušných výpadoviek, potom dochádza aj na schody a mierne cyklokrosový terén aj s jedným nosením, ako štrikujeme pomedzi paneláky. Len tie hlinené chodníky sú často hladšie ako cesty, veď vieme...

V lesoparku nad Furčou len chvíľu po „hlavnom“ chodníku, potom prudko doprava a valíme po hlinenom „flow traile“, kde Pino nemá problém, len musí byť opatrnejšie na priečnych koreňoch. Nasleduje nová asfaltka dole do Hrašovíka, čerstvo spestrená spadnutým stromom. Pár metrov makadamu pri prvých domoch sa neráta, takže pri Toryse za dedinou sme vlastne v jame, kde začína dlhé, ale krátkymi zjazdíkmi v pahorkatine prerušované stúpanie až do Herlian.

V Rozhanovciach neplánovaná pauza, lebo prichádza už druhé hlásenie, že štrajkuje tracker a nevidno nás. Pokus o reštart chvíľu trvá, ale darí sa. Potom už krásne a tiché okresky, vlnia sa hore a dole cez polia, miestami cez lesy. Len jednu chybu majú, najmä okolo Keceroviec – haldy odpadkov všade naokolo, ako miestni osadníci robia výpady do susedných dedín. Otrasný je aj pohľad na zdevastované domy, nahé deti a pobehujúce psy. Na ceste dva či tri zrazené potkany.

To sme ale po ďalšom telefonáte zas na správnej ceste, lebo aj v Kecerovciach zaúradovalo geniálne dopravné značenie a poslalo nás doprava na Boliarov, namiesto doľava na Herľany. Hej, doprava bolo treba, ale že hneď potom aj doľava, to už tam nie je. A tá cesta popri osade teda moc neláka. Ale nakoniec si ju teda „vychutnávame“. Deti mávajú a psiská moc neotravujú, odpadkov cestou ubúda a onedlho brzdíme v Herľanoch, kde symbolicky pod gejzírom čaká „podozrivá tmavá dodávka“ a nový domestik.

Krmelec dobre padne, čakajú serpentíny do Herlianskeho sedla. Krásne stúpanie a po novom asfalte! Naopak pri dlhom zjazde cez Banské treba byť poriadne opatrný, tam to chce nový koberec už veľmi akútne, najmä v hornej časti. Čím nižšie, tým lepšie, a tak brzdíme až vo Vranove na námestí, kde akurát fičia folklórne slávnosti a stánok s kofolou je hneď poruke. Samozrejme na zahustenie nesmie chýbať rohlík:

Až do cieľa to budú už len roviny, občas nejaká tá vlnka pármetrová, napríklad pred Strážskym alebo tesne pred cieľom na brehoch Šíravy. Vietor sa len tak pohráva v korunách, líder má domestika rozrážača aj domestika zametača, normálne sa to tu profesionalizuje. Objavuje sa aj auto „športovej riaditeľky“ zo včera, ďalší domestik sa rúti oproti a pridáva sa v Starom, už sme skoro pelotón. Médiá tiež vyslali auto s kameramankou, vo vzduchu počuť aj nejaký vrtuľník a cítiť predcieľovú eufóriu.

Ešte posledná zastávka pri príjemnej vodnej nádržke Baňa, priamo medzi domami v Michalovciach – kvôli občerstveniu, ale najmä kvôli dohode o mieste cieľového stretnutia. A potom už známa michalovská štvorprúdovka pobrežím zemplínskeho mora, valíme v ústrety rekreačnému svetu chát a hotelov. Len je tam nejako poloprázdno, zdá sa nám...

Ale to už je jedno, misia splnená – takmer. Lebo konfety a šampanské síce v Kaluži pri kostole, ale nedá nám to, máme 99 aj niečo, musíme predsa dať slávnostný okruh cez dedinu, okrem iného aj pozdraviť davy nadšených divákov (no dobre, hlavne, že sme to zaokrúhlili na 100 aj niečo).

A to je všetko. Posedelo sa ešte pri dobrom obede, pokecalo, ale práca na tomto projekte v tomto cieli pre niektorých vlastne ešte len začína – zháňaním sponzorov, donorov, informovaním o myšlienke na všetky strany... Uvidíme. Držme palce, nech sa dielo darí. Osobne ďakujem za možnosť zúčastniť sa. A keby sa z tejto jazdy stala tradícia, to by bolo ozaj super!

Rišo Pouš