Z Chebu na Slovensko “Jižní stezkou” – druhá časť

23.02.2022
z-chebu-na-slovensko-“jizni-stezkout-–-druha-cast

Po minuloročnom bikepackingovom dobrodružstve z Aše pozdĺž severnej hranice Českej republiky až domov, absolvovanú vo dvojici s Vladom, tak nejako logicky padla voľba skúsiť to túto dovolenku juhom. Od začiatku roka teda plánujem postup, naklikávam trasy, upravujem ich. Cieľom je hýbať sa čo najbližšie ku hranici po cyklotrasách alebo jednoducho zjazdných cestách pre MTB a zároveň vidieť čo najviac historických pamiatok, prírodných zaujímavostí, výhľadov, malebných zákutí a v neposlednom rade nezanedbať návštevy remeselných pivovarov v danej lokalite. Podarí sa mi prehovoriť na tento zájazd ešte Peťa, ktorý nám dal pred rokom košom, a po servisoch tátošov môžeme vyraziť na týždňovú dovolenku. 

Takže po prvom dieli (TU) pokračujeme tretím a štvrtým dňom. Užite si aspoň virtuálne tie dlhé hodiny pohodovej bajkovačky pozdĺž južnej hranice Českej republiky:

Deň 3

V noci naozaj pršalo, zisťujem to pri pohľade na cestu. Počas spánku sme nemali šancu dážď počuť, pretože nám za hlavami čľapotala voda vtekajúca do chovnej nádrže rýb, patriacej k Rybárskej reštaurácii. Po daždi je relatívne chladno a tak sme aj relatívne rýchlo zbalení, nechávame nejaké drobné koruny v miske na stole ako poďakovanie za ubytovanie a 5:40 štartujeme do druhej polovice šumavského pohoria. Úvod je dosť pohodový a krajinársky veľmi pekný, striedajú sa lúky a lesy, mierne kopčeky, už zase sa kochám. V prístreškoch míňame spiacich hikerov... Fakt sme jediní tuláci, ktorí vyrážajú tak včasne ráno? Prichádzame k železničnej stanici Nové Údolí a tam zdravíme kolegovcov-cyklistov, ktorí na noc obsadili perón, aby sa tiež schovali pred dažďom - a aspoň tí sa už balia a chystajú sa vyraziť. Odtiaľto by sme mali pokračovať k Plešnému jezeru pod vrch Plechý, najvyšší vrchol českej časti Šumavy s nadmorskou výškou 1378 m n. m. Na vrchol bohužiaľ nevedie cyklocesta, a tak je pre nás v tomto momente nedostupný, inak by sme ho určite zaradili do itinerára.  Zastavujú nás však pásky natiahnuté cez cestu a 148 zákazových tabúľ. Kalamitná ťažba... Čo teraz? Študujeme mapu, kúsok nižšie je cesta, ktorá sa na našu plánovanú napojí. Ale kúsok nižšie nás zastavujú taktiež pásky a 145 tabúľ. Hmm, tak teda do Stožca, tam je cyklotrasa, ktorá nás, síce okľukou, ale predsa dovedie na našu plánovanú trasu. Stožec, bác: pásky, tabule. Vzdávam dnes Plešné jezero a posledný možný výjazd nad 1000 m výškových na tejto púti a otváram mapu. Šumavská cyklomagistrála popri Vltave by mohla byť fajn náhradným riešením... Pofičí to, trochu si oddýchneme od kopcov a dovedie nás k Lipnu, kam sme mali pôvodne zbehnúť z hlavného hrebeňa. A je to teda parádna náhrada, prechádzame cez prírodnú pamiatku Vltavský luh a je na čo zo sedla pozerať. Robíme si srandu, keď vidíme tie veľké, nezastavané plochy popri rieke, projektujeme, kde by sa dobre vynímal supermarket, kde obchodné centrum s kolotočmi a kde chemická továreň s obrovským parkoviskom. O pol ôsmej zastavujeme pri brode Černý kříž poraňajkovať nejakú mňamkovú konzervu a rožky stlačené do tvaru placky. Vlastne sa už ani neunúvam udržať ich v pôvodnom stave, po pár návštevách v podsedlovej taške sú z nich vždy placky, a preto ich hneď po kúpe splácam vlastnoručne rovno pred obchodom. Šetrí sa tým miesto na nákup iných potravín. Kríž je naozaj majestátny a jeho úlohou vraj bolo ochraňovať dávny brod cez Studenú Vltavu. Dnes sa mu to podarí, na druhý breh sa naozaj nechystáme, budeme pokračovať po pravom brehu. Nasledujú Nové Chalupy a konečne Lipno. Tu ho ale vidíme iba na pár minút a po chvíli ho zatiaľ opustíme a odbočujeme ku Schwarzenberskému plavebnému kanálu, ktorý nás sprevádza najbližších cirka šesť kilometrov. Má celkovú dĺžku 44 km, splavovalo sa ním drevo až do roku 1962 (takmer 170 rokov) a bol napájaný vodou práve z Plešného jezera, ktoré sa nám nepodarilo uvidieť. Celú cestu popri kanáli dumám, čo za sila to musela byť, aby hnala ťažké drevo takmer po rovine... A neprichádzam na to. Vraciame sa k Lipnu, najväčšej vodnej nádrži v ČR. Zastavujeme na Frýdave pri kompe na jedno orosené. Je pol jedenástej a máme v nohách cez 60 km, zaslúžime si. Hostinský sa síce ospravedlňuje, že ešte nevaria, ale po jedle zatiaľ netúžime. Konečne sa počasie umúdrilo a po chladnejších, zamračených dňoch začína byť letno, presne tak, ako to mám rád. Jasná obloha, kraťasky, tričko dole, pivo v ruke, pot na čele. Peťo presne naopak, smutne spomína na príjemných 20°C bez slnka. Od Přední Výtoně na cyklotrase popri priehrade premávajú húfy rekreantov a už znova sa pomedzi nich prepletáme. Je tu nádherne, deň ako stvorený na pobyt pri vode, ale ja chcem od toho kriku a chaosu vypadnúť čo najrýchlejšie preč. 

Po hrádzi prechádzame na ľavý breh a po chvíľke príde prekvapenie dňa - single chodníček malebnou dolinkou popod Čertovu stěnu. Vo Vltave a popri brehu je rozhádzané kamenné more, obrovské aj malé balvany, popadané, respektíve pozhadzované samotným Luciferom zo steny nad riekou. Jedným slovom: fantázia. Bicykle nechávame pri trase a schádzame k Vltave, poobzerať si to zblízka.

Smerujeme stále popri rieke a miniatúrnom Lipne II. do Vyššího Brodu, najjužnejšieho mesta ČR. Najskôr si obzrieme tamojší kláštor, založený v 13.storočí, po ňom centrum a potom zakotvíme v mestskom Minipivovare Vyšší Brod, poochutnávať poctivé české ležáky a naobedovať sa. Tu v podstate opúšťame Šumavu a vbehneme do síce rozlohou menších, ale o to zaujímavejších Novohradských hôr. Bývalé osady, divoké lesy, existujúce, ale tiché, vyľudnené osady sa striedajú ako na páse celé poobedie. Po preľudnenej Šumave je to balzam na dušu, nestretávame takmer nikoho. Zadarmo to ale nie je, jazdíme buď do kopčeka alebo z kopčeka, aj keď nie sú svojou dĺžkou nejaké náročné - a takto fičíme skoro 40 kilometrov bez prestávky. Za obcou s názvom Tichá sa zrazu uprostred ničoho zjaví rodinná farma a reštaurácia vo veľkom štýle. Niet o čom sa rozhodovať, dlho sme nepauzovali, aj smäd sa už hlási. Okamžite oproti nám vyštartuje vonku sediaci biker a pýta sa, či nemáme náhodou rýchlospojku na roztrhnutú reťaz. Toto je Vladova parketa, ten vozí so sebou všetky náhradné diely, snáď aj celé koleso by odniekiaľ vytiahol. Hneď sa chytí do práce a chlapík má o chvíľu bicykel pojazdný. Ponúka nám peniaze, ale odmietame, vravím mu, že neskôr možno budeme potrebovať pomoc my a niekto nám to zaňho vráti, tak za nás aspoň zaplatí nápoje. Medzitým prídu jeho parťáci a pýtajú sa, odkiaľ a kam máme namierené. Keď im to objasníme, ďalšia otázka znie, aké porcie km dávame denne, či tak 60-70 km. Pozriem na Stravu a vravím, že sme dnes na 120. km a ešte budeme do zotmenia tak 3-4 hodinky jazdiť. A že sem sme vlastne prišli za rovné tri dni. Nechápu a možno aj neveria, my musíme ďalej, tak sa lúčime. Cesta pokračuje v rovnakom duchu, troška hore, troška dole, v minidedinke Leopoldov žartujeme, že už to máme domov iba kúsok a fotíme tabuľu.

Zľava lízneme Žofínsky prales a prídeme na Žofín. Dostavuje sa hlad a pokukujeme po penzióne, ale vyzerá moc exclusive, tak ideme skúšať šťastie ďalej. Aj keď mi je to ľúto, lebo výhľady na Pivonické skály a okolie sú až gýčové.  V Hojnej Vode konečne zastavujeme v neexclusive maringotke pri ceste na vytúženú večeru, keď nás predtým vypoklonkujú z nejakej súkromnej párty, ktorú pokladáme za dvor reštaurácie. Mne sa osvedčil double nakladaný hermelín, tak neváham a pivo pred spaním nie je tiež na zahodenie. Pred odchodom nás oslovia starší manželia, milovníci bikepackingu, vyzvedajú už tradične trasu a obdivujú našu bagáž a tvrdia, že takto minimalisticky by chodiť nedokázali. Tak neviem, mne sa zdá, že mám všetko, dokonca aj jedno náhradné tričko s krátkym rukávom. O kúsok ďalej v Horní Stropnici kupujeme tesne po záverečnej v obchode raňajky. Ako inak, u Vietnamca, hlavne že neprotestuje a nevyháňa nás. Za obcou odbočíme ešte cez neskorogotickú tvrz Cuknštajn do NPP Terčino údolí. Je tam už šero, hoci slnko ešte nezapadlo a má to vďaka tomu zvláštnu atmosféru. Prichádzame k obrovskému vodopádu, ale nejako mi tam nesedí a čudujem sa, kde sa zboku údolia berie toľko vody. Prečítam si informačnú tabuľu a jasné: vodopád je umelo vybudovaný, panstvo sa tu v r.1817 hralo, napriek tomu je tam pekne, až rozprávkovo. Teraz tu nikoho niet, ale počas dňa býva asi plno. 

Kúsok ďalej sú Nové Hrady, tam z hradieb sledujeme západ slnka a urobíme si okružnú jazdu po centre mesta. Pri výjazde z mesta zastavíme ešte pri Buquoyskej hrobke. Stmieva sa, treba začať hľadať miesto na spanie. Asi dva kilometre za mestom pred okrajom lesa si vytipujeme lúky, ktoré sú vlastne pastvinami, preskočíme za elektrický ohradník a zložíme sa za kríkmi, aby sme neboli na očiach. Kravy to tam majú síce pomerne husto označkované, ale ukazuje sa, že sme urobili dobre, aj potme ešte okolo prejde pár psíčkarov, dokonca aj hikerská partia. Zajtra ich niekde po ceste nájdeme vyspávať.  Čo je ale nepríjemnejšie, je teplá noc a pustili sa do nás komáre. Sú len dve možnosti: buď sa necháš doštípať, alebo sa dusíš a potíš vo vnútri spacáku. Ani jeden variant nikomu z nás nie je príjemný, a tak ešte dlho bojujeme, kým pospíme. Dnes sme si ale pekne zajazdili, hoci Novohradské hory neboli úplne ľahké a trochu prevýšenia pridali. 160 km a 2100 m. Dobrú noc (STRAVA) :

 

Deň 4

Komáre prestali so svojimi náletmi až po polnoci, ale aj tak sa budím ešte pred zaznením veselej skladby “Cabron” od Red Hot Chilli Peppers, ktorú mám nastavenú ako budík a ktorú si moji parťáci počas troch ranných šokových terapií o piatej ráno stihli obľúbiť. Asi kilometer vzdialené kravy zborovo bučia už od prvého svitania, asi potrebujú podojiť, alebo sa im nepáči, že im vyspávame na fleku. Do toho sa spustí Cabron a chalani si v spacákoch niečo radostne mrmlú a posielajú pieseň tam, kam nechodí slnko, ale chodí lekár-gynekológ. O 5:45 sme zbalení a vyrážame, ale nikomu sa  nechce zúrivo šliapať do pedálov. Neviem, či za to môžu komáre a nevyspatosť, alebo skoro 500 už absolvovaných kilometrov. Vidím to dnes na flákací deň. Cez Tetřeví les prichádzame do Českých Veleníc a snažíme sa nájsť nejaký zdroj vody, keďže sa nám všetkým zásoby z večera takmer minuli. Nachádzame otvorený veľký obchod s potravinami, napriek tomu, že je sviatok. Urobíme nákupy, sedíme na lavičkách v miniparčíku pred obchodom, hrejeme sa na rannom slnku a nikomu sa nechce pokračovať. Pozorujem budiace sa mesto, ľudí venčiacich psov, ľudí nakupujúcich. Väčšina na nás podozrievavo pozerá, ako a prečo sme sa tam, takí špinaví, vyskytli. Po trištvrte hodine sa predsa len odhodláme a ťaháme ďalej cez pohraničné lesy. Žiadne veľké kopce sa tu nekonajú, ťaháme len tak ledabolo z pedála na pedál, ťažká pohoda. Hľadáme dôvod na oddych a… Výborne, raňajky. A nakoľko nie sme žiadni hulváti, čakáme kedy sa nám do cesty postaví niečo vhodné na stolovanie. Ako na potvoru, nič také popri ceste nevidíme, až konečne po 30 km opäť stojíme v prístrešku niekde na úrovni Veľkého Londýna a raňajkujeme konzervu a placaté rohlíky. Zaujímavá situácia, po ľavej ruke Česko, po pravej Rakúsko a medzitým Londýn, sme skrátka svetáci. 0 10:00 prichádzame do Chlumu u Třeboně s obrovským rybníkom Hejtman. Oba fakty naznačujú, že sme sa prevalili do CHKO Třeboňsko. Ideme obzrieť zámok a okolie, potom sa vrátime späť na trasu.

Začína byť poriadne horúco, a tak volíme ďalšiu polhodinovú, tentokrát pivnú pauzu. Potom prechádzame cez asi 96 rôznych kempov v okolí rybníkov. Následne sa ponoríme do Javořickej vrchoviny a pri Novomlýnskom rybníku sa na pár metrov priblížime k najsevernejšiemu bodu Rakúska. Konečne dnes jazdíme strmšie kopce, zoskakujem z bicykla a tlačím s obligátnou vetou, ktorú používam už od začiatku: “Môžem kašľať, mám dovolenku!” Namiesto výrazu “kašľať” používam menej gentlemanské slovíčko, ktoré sa vykonáva obyčajne vo dvojici a v súkromí.  Okolo ďalšieho rybníka Blanko prídeme až do Nové Bystřice. Tam je povinná zastávka, nachádza sa tam totiž rovnomenný pivovar. A pivá majú naozaj vynikajúce, zatiaľ víťaz južnej trasy. Pri ochutnávke IPY sa dovalí asi pätnásťčlenná partia motorkárov a bavia sa počas posedenia tým, že chodia k strojom a predvádzajú sa, čia motorka robí väčší rachot. Posilnený pivom ich chcem sám všetkých vyfliaskať, ale chalani mi to vyhovárajú. Dopijeme a pretože tam nevaria, obed si dáme na námestí. Nakoniec zisťujeme, že sme tu strávili dlhé dve hodiny. Vravím, flákací deň. Za Novou Bystřicí začína Přírodní park Česká Kanada a našim cieľom je jeho dominanta, hrad Landštejn. Ja som sa tu už na bicykli kedysi vozil, ale chalani ešte nie, tak ho nemôžeme obísť. Cestu si ešte spestríme výšľapom na Kamenný vrch, aby sme vypotili pivká.

Pod hradom sa znova usadíme v reštaurácii, pivo nám už nechutí, tak si dávame limonády a žartujeme, že je to omnoho lepší nápoj ako pivo a odteraz navštívime všetky limonádovary namiesto pivovarov. Z Landštejnu pokračujeme terénom okolo viacerých betónových bunkrov, ktorých je na okolí neúrekom. Niekde v týchto miestach slávnostne prekročíme historickú hranicu Čiech a Moravy a zbiehame do mestskej pamiatkovej rezervácie, do Slavoníc s jej nádherne zdobenými renesančnými domčekmi na námestí. Je horúco, potíme aj vianočné medovníky spolu s veľkonočnými údenými šunkami, preto opäť zastavujeme doplniť tekutiny. Limonádu nemajú, na prebratie bodne aj kofola. Tu sa všetci traja zhodneme, že sme už dosť špinaví, smradľaví a nevyspatí na to, aby sme si pohľadali nejaký penzión a dali sa do poriadku. Okrem toho máme už vybité všetky powerbanky aj telefóny. Náš Mc Gyver, Vlado síce so sebou vláči aj rozkladací solárny panel a podozrievam ho, že by z batožiny vylovil aj udicu alebo teleskopickú brokovnicu, keby bolo najhoršie, ale pre troch ten panel na dobíjanie nestačí. Voľba padá na Uherčice, sú na trase a do večera by sme sa tam mali v pohode dopraviť. Bookujeme penzión a pokračujeme v spanilej jazde. Pri plánovaní sa hlavným ťahom vyhýbam ako čertovi, tu nám však nie je dopriate ísť terénom. Všetko je to zarastené, zažihľavené a po nepríjemnom chvíľkovom predieraní sa a dúfaní v zlepšenie to vzdávame a vraciame sa na hlavnú cestu. Až v Starom Hobzí z nej zídeme, a potom sa už prepletáme medzi dedinkami až do Uherčic. Niekde za Županovicami na nás vytrubuje a máva šofér protiidúceho kamiónu so slovenskou ŠPZ. Kto to bol a koho spoznal, dodnes netušíme, slovenské vlajočky so sebou nenosíme. Prichádzame na miesto ubytovania, do Uherčíc, dnes končíme nezvykle skoro, už po devätnástej. V penzióne sme sami a je dosť veľký, tak využívame situáciu a rozvešiame spacáky a všetky navlhnuté veci po zábradlí a kade - tade po chodbách. A konečne sprchaaaaa! Po nej si odskočíme na večeru, pifčo a obzrieť miestny kaštieľ. A už sa tešíme do mäkkých postelí. Zaujímavé, ako si hľadáme cestičky, ako uniknúť pred civilizáciou, jej stresmi a zhonom, ale jej výdobytky nám po čase a aj po krátkom pobyte v diskomfortnej zóne začnú chýbať. Flákací deň vyšiel na 126 km a 1400 výškových metrov.(STRAVA) :

Nabudúce budeme pokračovať zážitkami z piateho a posledného, šiesteho dňa. Flákaním do finále - príde čas napríklad na Podyjí a samozrejme na slovensko-moravské pohraničie.

Johnny Pristach

Fotky Z Chebu na Slovensko “Jižní stezkou” – druhá časť

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Z Chebu na Slovensko “Jižní stezkou” – druhá časť
23.02.2022
Zhltol som to ako namydlený blesk, škoda že to tak rýchlo ubehlo. Toto sa vždy deje pri dobrej knihe... Chalani klobúk dolu, naozaj obdivuhodné. Dík s pozdravom Leoš.

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri