Z Podhája na Podháj

Týždeň po pekelnej MF100 behanie nohám ešte nechutí, ale na bajku už to trochu ide. Chce to niečo ľahké, poteší ochladenie po tých horúčavách a aj mierny západný vietor. Tomu prispôsobujem plánovanie a z vlaku sa vykladám v Predmieri – začnem cez jeho časť Podháj, v martinskej časti Podháj skončím. Medzi tým Súľovské vrchy (poriadne dlho som tu na bajku nebol), prekrižovanie Rajeckej doliny a z Kuneradu preskok cez malofatranský hrebeň v sedle Maríková. Aj gravel by to dal, ale ako furt hovorím – som rád za pohodlie celopéra. V prvej polovici pod kolesami o trochu viac asfaltu, ale nevadí, aj tak som chcel obzrieť jeden perspektívne žiletkársky úsek. Potešil novým kobercom, značím si. Dokopy to takto vyšlo na necelých 70 kilákov a 1800 výškových, návod je tu dole a gpx hore:

Na úvod do Jablonového pekná cesta, neskôr chodník okrajom lesa, aj priamo cez tribúnu miestnej marakany. Vpredu na horizonte pózujú veže Súľovského hradu.

Z Jablonového na juh, do kopca cez lúky. Sú tu dve možnosti, rozbiehajúce sa ešte v dedine, obe s asfaltom žiletkárskej kvality, nad muničákom sa spoja. Stúpanie pokračuje „trávou žiletkárskej kvality“ a na záver hlinačkou v lese až na horizont ku kaplnke.

Od kaplnky výhľad na Maníny a lúčno-hrkotavý zjazd do osady Dolina. Odtiaľ ten nový asfalt, cez kopec až do Kostolca, žiletkársky raj! Ale asfaltujem až do Vrchteplej, ktorú (po nutnej fotopauze pri škole Petra Jilemnického) opúšťam po žltej značke.

Ten žltý prejazd cez sedlá Studená a Marek do Malej Čiernej, to sú typické súľovské cyklocesty – s intenzívne vyhladenou stopou po bajkoch, cez pekné lesy a lúky a s občasnými výhľadmi na tunajšie dominanty:

Ešte jeden podobný, okolím aj sklonom príjemný prejazd lúčneho horizontu, na vrchole nevyhnutná božia muka aj s tieňom, lavičkou a stojanom na bicykle. Potom netechnický zjazd lesom do Jasenového a Súľovským vrchom je koniec.

Kľače: síce až na tretí raz triafam správny výjazd z dediny, no potom už takmer jednoznačný prejazd až do Kuneradu. Najprv po trávach pomedzi ohradené pasienky, potom po bočných asfaltkách cez Kamennú Porubu. Vzadu panoráma Súľovských vrchov, vpredu už samozrejme Malá Fatra s vysielačmi na Martinských holiach:

Z Kuneradu už je to jednoduché: dlhý a plynulý výšľap na hrebeň, predeľujem ho len zachádzkou k zámku. Na hornom konci dediny upravený prameň – neohrdnem, ďakujem. Nemilým prekvapením je ale takmer nový asfalt – od zákruty, kde cesta opúšťa dno doliny, až na Krížnu, kúsok pod hrebeňom. Škoda tej príjemnej šotoliny. Zato kandidát do môjho seriálu žiletkárskych stúpaní.

Len posledný kilák do sedla Maríková stúpa po príjemnej lesnej ceste, potom už na začiatku zjazdu na turčiansku stranu rampa ako proti tankom a tam, kde kedysi bola zarastená cesta, je teraz nová, našťastie šotolinová „eurozvážnica“. Niekde už ozelenená, niekde ešte poriadne surová. Prevažne mierne klesá, ale párkrát ešte treba do kopca, lebo nechcem spadnúť na dno Valčianskej doliny.

Strmší záver zjazdu do ústia Trebostovskej doliny je aktuálne „upravený“, dokonca pásovým traktorom, tak potom vyklepávam ruky pri hojdačke na zákrute tankovej cesty nad Trebostovom. A už len si užiť tankový betón, asfalt aj makadam, ale aj výhľady do Turca, cestou do MT.

Po cyklotrase cez kopec sa mi už nechce, tak letím dole na Bystričku a záver, to je taká „urbex - bajkovačka“. Lebo popri odkaliskách a cez odpadkami zavalené cesty bývalého tankodromu. Trochu sa aj tam motám, lebo mapy.com ma zrádzajú a v tej spleti ciest je tam poriadny zmätok. Ale napokon intuitívne triafam a po dlažbe, za ktorú by sa nehanbilo ani peklo severu Paríž – Roubaix, sa vynáram medzi domy na tom cieľovom Podháji. Vypínam COROSy a už len domov, s malou pauzou na zmrzku pre doplnenie kalórií.

Rišo Pouš