Zázrivá – Žilina: pohodová, nebehavá päťdesiatka

Zachcelo sa deve potrpieť si, potrénovať dlhé trate. No nie v davoch organizovanej akcie, radšej vraj osamote. Takmer. Lebo rozhodila siete a ukecala ďalších dvoch spolutrpiteľov. Bulvárny reportér sa potešil, že aj jeho oslovila - bulvár dostane nažrať, isto budú ku koncu slzy a krv. Naklikala totiž deva v mape peknú päťdesiatku – v krajine, ktorou sa dobre behá, ale že nie, ona je turistka, že behať ani za nič. Že rýchlou chôdzou to vychádza na poctivú „poldennú túru“, čiže 12 hodín, čiže takto v polovici apríla na pohodu bez čeloviek. Nakoniec to aj tak vyšlo a keby na rozhľadni na Dubni hnusne nefúkalo, užili by sme si možno západ slnka práve odtiaľ. Najprv však bolo treba prepešovať guľaté, flyšové hrebene Kysuckej vrchoviny, ktoré sa síce zdajú mierne, ale zopár výživných „stojok“ sa tam nájde. Prvá hneď na začiatku, z jamy zázrivskej hore do sedla Javorinka, Potom prevažne klesavý profil, viac metrov sme naklesali ako nastúpali:

Zázrivá sa ráno okolo siedmej kúpala v poriadne mrazivej inverzii. Našťastie z „ústredia“ sa ide strmo do kopca, zahriali sa telá rýchlo. A za chrbtom už liezol spoza horizontu ohrievač. Známe panorámy Krivánskej Fatry s obielenými severmi boli ako vždy veľkolepé:

Veľkolepý bol aj hnus na hrebeni, po ťažbe - predierali sme sa buď dreveným bordelom, alebo rozjazdenými zvážnicami, kde akoby prebiehala súťaž o najhlbšiu koľaj po traktore. Len trochu ten mordor spočiatku zjemňovala vrstva primrznutého snehu.

Prvé vydýchnutie pri novej útulni Jezofčie, aj voda sa tam dá dobrať. Akurát otvorené nie je, treba telefonovať, číslo je na stene. Nám nebolo treba - hlavne, že sme pokračovali konečne krajšou krajinou s väčším podielom lúk.

Takže sa to celkom príjemne striedalo až pod Mravečník, akurát v lesoch pokračovala tá súťaž, na lúkach je to tam všade lepšie. A občas aj výhľady boli – stále doľava na zasneženú Fatru a neskôr aj do jamy na domčeky Terchovej. Popri chodníku zas kadejaké artefakty, ako božie muky, hojdačky, chaty a tak... Len tie značky cyklotrás pôsobili niekedy trochu bizarne, v kombinácii so stavom ciest.

Od Káčerovcov na Mravečník direttissima mladým lesom – priamo a prudko hore, lebo k novej rozhľadni na vrchole. Je tam od jesene 2025. Zhora potom panorámy úžasné, sčasti aj vďaka vyholeným lesom naokolo.

Dole do sedla Lutiška sme sa samozrejme nevracali, ale pekne sme kopec obišli po cyklotrase z juhu, nech je zmena. A dalo by sa asi aj skratkou, priamo po hrebeni smerom na západ. Cyklotrasa ale na komfortnej šotoline, neobvyklo suchej a bez blata. Na pomery tohto kraja skoro až zázrak. Zo serpentíny potom výhľad dole na Kubíkovú:

Od sedla Lutiška až pod Zlieň tradične príjemná prechádzka, zväčša po lúkach, zakončená dlhšou pauzou pri zvoničke. Výhľady na juh a na sever, Fatra na juhu a Beskydy na severe pózovali ako divé, kosačky za plotom bľačali tiež ako divé. Ktovie prečo.

V lesoch naokolo tiež tradičný koľajový mordor. Vyvrcholil pri zostupe spod Magury na západ, kde som si pamätal príjemný lesný chodník s dvoma serpentínkami. No – akurát tam ťažia, si viete predstaviť. Aspoň, že sucho bolo.

Ako sme ale vyšli na lúky, v podstate až do Zástrania by sa to dalo pohodlne aj na bajku – suché a nerozbité cesty aj v lesoch, minimum nepohodlne strmých stúpaní. Výhľady ostali a v severnej časti „obchvatu“ Kotrčinej Lúčky dokonca dve studničky. Okrem studne pri tej útulni Jezofčie na začiatku (neskúšali sme) jediná voda na trase.

Nasledovalo Zástranie, jediná dedina na trase – moje provokácie so zachádzkou na Straník boli zamietnuté, ale aj jemná obchádzka dediny po lúkach, lebo že sa ide do krčmy. Lenže tam uzavretá spoločnosť, tak asfaltovačka pomedzi domy s odôvodnením, že sme sem predsa prišli trpieť!

Oči potom ešte trochu potrpeli aj po odchode z asfaltu, lebo si ešte pamätali, že tam bol kedysi les. Teraz niečo ako savana, len s konármi pod nohami. Až vo finálnom výšvihu smerom na Dubeň zas les. No to už silnel aj hukot mesta zdola. Znak, že sme išli ozaj do finále.

Aj tiene sa predlžovali okolo šiestej podvečernej, ako nízke protislnko prebleskovalo pomedzi stále holé stromy, aj teplota klesala, ako sa nepríjemný vetrík dvíhal. Hore na rozhľadni dul taký jedovatý, že sa nám ozaj nechcelo vyčkávať na západ slnka a zmizli sme ošetrovať boľačky a dojedať zásoby dole do závetria.

Potom už len strmý zostup do Budatína, tam sme si vychutnali tú zapadajúcu žeravú guľu, tesne vedľa zámockej veže. A presun na stanicu, našťastie v sobotu večer vlaky idú každú chvíľu, tak sme sa ozaj aj o chvíľu viezli. Len potom mali niektorí trochu problém sa z tých sedadiel postaviť, žeeee? Ale inak fajne bolo, dobrý výmysel to bol!

Rišo Pouš