Pod Poľanou na cesťáku 2: rozlúčková jazda

Veľmi príjemný je tento kus Pohronia či Podpoľania medzi Banskou Bystricou a masívom Poľany: mierne kopcovitý, lesnato-lúčnatý, s prevažne dobrými, tichými okreskami. Tentokrát to bolo necelých 90 km so začiatkom aj koncom v BB na stanici, lebo tam som sa doviezol vlakom z domu - v snahe schovať sa za hrebeň Nízkych Tatier pred búrlivým severákom. Zároveň to bol okruh taký kultúrno-historický, lebo týmto krajom história kráčala veľmi často, tu je vždy čo obzerať. A ešte jeden dôvod som mal, ten si ale nechám na záver.

Hneď v BB je samozrejme tradícia SNP stále prítomná, tak som sa vnoril do mesta po uliciach 29. augusta a Partizánskej ceste, ale šmykol som to aj cez Námestie SNP. Von z mesta som sa naopak vynoril popri pôsobisku Mateja Bela a cez Sládkovičovu ulicu, samozrejme popri soche samotného básnika. Nedeľa ráno, tiché cesty, aj tie najviac frekventované. Inak sa po meste od vlani lepšie jazdí, lebo pred EYOFom tu naťahali kilometre nového asfaltu. Na „Sládkovičke“ prikreslili aj pruhy pre cyklistov - až po Kremničku, len je v nich dosť bordelu z cesty, autami navyhadzovaného. Ale aspoň dáky pokrok.

Potom už to odsýpalo rýchlo, s tým vetrom do chrbta: Kremnička a ťažká história vyčíňania fašistov za vojny, Rakytovce a možnosť obabrať to do Vlkanovej po rovinke. Ale išiel som radšej cez kopec do Badína. Lebo tam je pri ďalšom vojnovom pamätníku pekný výhľad nazad na Bystricu, aj do celej kotliny s dominantou Poľany na východe.

Vo Vlkanovej cez Hron, popri pekne zrekonštruovanom kaštieli, dnes hoteli. Hronsek je pamiatkami nabitý, ku vzácnemu artikulárnemu kostolíku naviguje tabuľa s logom UNESCO, oplatí sa pristaviť. Ženil sa tu napríklad aj Sládkovič. Na druhej strane cesty zase zaujmú dva kaštiele. Za dedinou na priecestí radím nepodceňovať červenú – je to tam síce prehľadné, ale policajti tam práve preto často striehnu. A majú pravdu.

Vo Veľkej Lúke začína práve tá pekná krajinka – cesta sa jemne vlní pomedzi pahorky okolo potoka Lukavica. V rovnomennej dedine žila spisovateľka Hana Ponická. Túto cestu mám pod kolesami rád, a ešte viac odvtedy, čo konečne opravili jej povrch.

Pred Mičinou doprava a v podstate prvý dlhší kopec, ale nie prudký, skôr taký „hákový“. Bidón stále plný, tak minerálkou som pohrdol, zato ale aj tu ma potešil nový koberec, potiahnutý až do Čerína. Konečne po sto rokoch cesta už nikoho na obe strany z kopca nevyhrká. Starý, ale pekne udržovaný, biely čerínsky kostolík svietil, ako vždy, do diaľky.

Až do Zolnej ďalšia príjemná dolina: rýchlo sa išlo po prúde Zolnej a s vetrom do chrbta, len tu už by sa nový koberec pýtal tiež. Dominanty Zolnej som spropagoval inokedy, tak som sa im tento raz taký rozbehnutý nevenoval, otočil som to doľava na Očovú a výlet skončil, lebo zaďák severák sa ihneď zmenil na bočák až preďák. Ale nie taký jedovatý a zlostný, ako u nás na severe. Takže pohoda popri letisku, škovránky spievali a na obzore sa čnela Poľana.

V Očovej, v kostole na vŕšku, majú cenný oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče, a hneď vedľa ich najslávnejší rodák Matej Bel sedí a na dedinu pozerá. Ale nejako zachmúrene, možno preto, že vidí, akého primáta si Očovania spravili starostom :-)

Očová je dlhá, ale medzi domami aspoň nefúkalo. Za dedinou asfalt radikálne zdrsnieva, ale tých pár jám sa dá obkľučkovať a netreba sa zľaknúť, ono sa to ďalej postupne zlepšuje. Trocha lúk, pár samôt a cesta sa ponára do lesa v miernom stúpaní a početných zákrutách ponad Hučavu, smerom do Hrochoťskej doliny. Keď sa cez rúbanisko objaví jediný výhľad ku Hrochoti, cesta sa zlomí a rýchlo sklesá ku potoku pri Hrochoťskom mlyne. Mlyn už nemelie, iba ubytúva, ale komu by baterka mlela z posledného, môže si ju tam nabiť.

Energiu treba, lebo Hrochoť je zvláštna dedina – z každej strany je to do nej do kopca. Na takej náhornej plošine ju postavili, nie dole pri potoku ako väčšinu dedín. Z mojej strany, od Hučavy, sú to zo tri poctivo strmé serpentínky, také dva kiláčiky. Potom naopak dlhý a len mierne pozakrúcaný zjazd lesom do Čačína, po novom asfalte, takže paráda. Pred jeho koncom som zabrzdil a dotankoval - fajnú, studenú, železitú, na trávenie dobrú, aj keď menej známu oproti tej čerínskej, ktorú viacerí chodia naberať do prístrešku v Čačíne, pri plničke.

Okolo tej spodnej minerálky som ani nešiel, skrátil som to popri požiarnej zbrojnici a už som aj stúpal proti toku Zolnej: nebadateľne síce, ale proti solídnemu vetru – cez Dúbravicu na Poniky. Záplaty všetkých odtieňov sivej a všakovakých tvarov, tu už cesta na opravu dlho a márne čaká. Podobne ako ruiny dúbravického kaštieľa.

Jajže bože hlad veliký, keď som došiel na Poniky – lebo tá minerálka ozaj akosi dobre podporuje trávenie. Tak prestávočka kratučká, priamo v city, pri tabuliach pripomínajúcich slávneho rodáka Štefana Žáryho (inak manžela Hany Ponickej) a najznámejšiu báseň o Ponikách (Turčín Poničan od Sama Chalupku). Vylúskal som skoro celý šúľok hroznového cukru a zajedol raw tyčinkou. Fajný obed, aj mi bolo treba, lebo najparádnejšie tri kopce som si nechal na záver. A hneď prvý ten z Poník do Šalkovej, veď inokade odtiaľto ani sa ujsť nedá, ak som sa nechcel vrátiť. Aj tu je už pár rokov nový povrch (skoro až do Šalkovej), k tomu ako bonus výhľady, pekná cesta je to. Len záver zjazdu hrboľatý, ale zase s nejakými výhľadmi, tentokrát na romantikuš Biotiku a Nízke Tatry v pozadí.

Ďalší kopec na trase je pre zmenu najprudší – ale som sa k nemu musel najskôr dostať od Hrona hore dolinou do Môlče. Roky to bola najrozbitejšia cesta v okolí, ale aj tu je už chvalabohu asfalt ako detská ritka. A stúpanie také mierne, na rozjazd. No z námestia to bez výstrahy začne – popri romanticky sa tváriacich ľudových sýpkach prechádzajúca cesta sa zrazu zúži a poriadne „postaví na zadné“. Už len tá značka na jej začiatku niečo napovedá:

Odmenou po zdolaní série prudkých brdkov je zhupnutie pomedzi lúky do takej malej kotlinky pred Hornou Mičinou, a nasleduje prudký zjazd do dediny, pomedzi domy. Ešte som zatočil takú sľučku okolo miestneho parčíku, či tam náhodou nenájdem známu s malou dcérkou, a potom už som nastúpil stúpanie na posledný kopec, smer Bystrica. Tam sa nový povrch akurát rodí, jazdí sa tam cez semafory, tak aby som nezavadzal, využil som šotolinu v opravovanom pruhu. Našťastie už bola uvalcovaná do hladka. Potom už len rýchly zjazd do „mesta olympijských víťazov“, ako hlási nápis pri ceste.

Dobre bolo, len ten záver bude tentokrát neveselý. Hodinky som symbolicky vypol v centre pred známou Záhradou, lebo tam sme s kamarátom Milanom M. často v tieni pod stromami pri kofole kuli plány, alebo naopak kofolou zalievali úspešné výjazdy práve v okolí Bystrice (niečo z nich je aj tu na Vetromagu). Všetko ale na horských bajkoch. Ešte v zime sme sa tešili, že konečne dáme niečo aj na žiletkách...

...ale svoj nový cesťák si si už nestihol poriadne užiť, kamarát - príliš skoro, nečakane a nemilosrdne rýchlo ťa dostalo to svinstvo zákerné, ktorého sa všetci boja. Tak symbolicky si dnes dám aj za teba, na tvoju pamiatku:

Rišo Pouš