Spomienka...

Pred pár dňami preletela Vetroplachom smutná správa o odchode skialpinistu Mira Bíreša. Nebol to len skialpinista, ale v prvom rade perfektný otec, manžel a samozrejme kamarát. Nie hocijaký, ale taký ten „Do dažďa“. Osudnou sa mu stala práca v hore....

Keďže je Vetroplach žánrovo vyhradený, dovolím si pár spomienok naviac na Mira ako Skialpinistu. Veľké „S“ je na mieste, tak ako málokedy.

Boli sme partia zo zadných lavíc zvolenského gympľa. Každý iný a všetci rovnakí. Klasická socialistická mládež. Miro na učenie nebol, minimálne na memorovanie, bez ktorého to na gympli v tej dobe veľmi nešlo. Prirodzená bystrosť mu však rozhodne nechýbala. Ani kopec iných dobrých vlastností, pre ktoré sa tešil všeobecnej obľube. Namiesto memorovania robil veci, na ktoré sa v mestách postupne zabúdalo. Choval sliepky, barance, zajace a staval s Kaďom, druhým sliačanom v triede, niekde v chotári zrub. Dnes by sme to nazvali čierna stavba. Polesný však životu rozumel a privrel oko.

V nejakom ročníku sme boli na lyžiarskom na Žiarskej chate. Tej vyhoretej. Miro stál na lyžiach prvý krát. Jeden z učiteľov bol niečo ako Marťan. Mal skialpovú výstroj. Kadečo zaujímavé nám po večeroch rozprával a púšťal hororové videokazety. Napr. smrťák skialpinistu v Kubovom žľabe. Prd sme vedeli, kde to je a netušili sme, čo tým sleduje. Azda len Miro... Posledný deň zobral Marťan prvé družstvo na túru do Žiarskeho sedla. Prvé družstvo a samozrejme Mira, ktorého nemohol odmietnuť. S lyžami na pleciach (tí, čo mali v triede frajerky, tak s dvoma pármi), miestami po kraslice. Všetci to poznáte. Marťan vychechtaný na pásoch. Cestou dole sme padali ako hrušky. Pamätám si prvý kontakt s kosodrevinou (Hádajte, s ktorou časťou tela?) a následného pštrosa. Sranda ako víno, ktoré nám Marťan prvý večer vylial do záchoda.

Láska sa začala...

Po gympli šli memorovači do škôl. Miro do hory. Nič iné nepripadalo v úvahu. Len osudná hora. Pár rokov sme sa vídali len po chatách, keďže partia z gympla zostala dodnes nad všetkými ostatnými. Niekedy v týchto rokoch Mirova láska rozvinula naplno. Na svahoch Brestovej a neskôr vtedy ešte fungujúcej Krížnej. Neraz len za svoje až do neskorej jari. Vleky boli odvždy pridrahé. Zrazu sme to boli my, z prvého družstva, ktorí sme sa ho pýtali, akoto že mu to ide aj v hlbokom mokrom aj kôrovom snehu. Vysvetľoval nám to rád a ochotne.

O svojou Lásku sa delil rád...

Prešlo pár ďalších rokov. Memorovači vyšli zo škôl a začali sa kariérne uplatňovať, rodinne zazobávať a realizovať kadejaké tie spoločensky očakávané aktivity. Miro dookola z hory na kopce. Kde tu nejaká frajerka, ale hlavne Zimná Láska. S času na čas ho stretnem so spáleným xichtom, alebo ako si pred pol nocou (ja z hospúdky) vykračuje mestom v lyžiarkach na polnočák smer Čertovica.  Až neskôr, po pár rokoch tvrdej poštúdijnej reality si trochu vydýchnem a začnem poškuľovať po Mirovej frajerke. Tej Zimnej.

Nakazil ňou aj nás...

Bol som jeho učeň. Jeden z viacerých. Kadejako sme sa pri ňom striedali, raz ten, inokedy onen, niekedy traja inokedy aj siedmi naraz. Nebolo lepšieho učiteľa. Nemal pípak, ani airback. Lopatu len keď sa očakával bivak. Vedel, čo potreboval vedieť a na čo sa dnes v pýche doby zabúda. Začína sa prvým snehom na lúkach vo Fatre, ideálne na Krížnej. Do NT sa chodí až keď koska definitívne zmizne pod snehom. A vo VT nemáš čo hľadať v januárovom doskovom snehu, ale až v marci-apríli, keď sú snehy stabilnejšie. Zároveň sa v predĺžených jarných večeroch (po osemhodinovke s pílou v ruke) vymätajú posledné žily v NT. Dole sa ide na čelovke, neraz traja na jednej. Posledný zjazd sezóny sa koná v dňoch, kedy sa už na Štiavnických tajchoch hordy kúpu. Aj také bolo. Dokonca v jeden deň.

S Láskou jednal skúsene a s prirodzeným citom...

Miro búšil prvú ligu. Stíhal mu málokto. Z času načas odhodil príťaž a šiel si udrieť svoju devinu za tri dni, alebo niečo podobné. Napríklad behom na Krížnu, či bicyklom pod Kriváň, hore naň a nazad. Oboje so štartom z rodného Sliača samozrejme. Nebolo to v dobe atraktivity ultraktivít, robil to len tak, sám pre seba. Alebo zopakovať Beránkovu Korunu Liptova, či nejakú šialenú žľabovú vymetačku Fatry. Pritom to nebol žiadny 62 kilový šľachovitý chrúst, ktorého do výšin vánok vynesie, ale seriózny chlap s gravitáciou svalmi a zdravou vrstvou pasívnej hmoty. Sladkosti aj slaninku mal rád 😐.

Vzťah to bol nadmieru intenzívny...

Je úžasné, že som sa pri ňom ako príťaž nikdy necítil, hoci som ňou neraz bol. Vlastne skoro vždy 😐. Prvá Krížna, prvá nízkotatranská hrebeňovka, prvé zapínanie mačiek v tatranskom žľabe, prvý zjazd Kriváňa, prvé Alpy, ľadovec a prvá tatranská a neskôr aj tá alpská „Hot-rút“ zo Šamorína do Cermatu. Časť z menovaného bolo prvé aj pre Mira. Bolo mi cťou.

Potom sa zjavila Saša. Ani neviem, cez koho, ale zrazu bola v partii. Hrebeňovka Roháčov a Gerlach, na ktorý veľmi chcela ísť. Na Glockner sme ju už museli trochu prehovárať. Prvý pre všetkých troch, tak ako Sašina ruka v tej Mirovej počas zostupu. Radosť byť pri takých veciach.

Nie len skialpom je človek živý...

Nepamätám si jeho jediný úraz na lyžiach a to lámal diamiry a driapal techy z lyží. Zato tie pracovné ho neobchádzali. Ach tá nešťastná rutina.... V horách nikdy nič nepreskakoval. Pre rutinu nebol priestor. Latku obtiažnosti svojho podnikania si dvíhal primerane s nárastom vlastných empirických skúseností, nie tých sprostredkovaných, na ktoré sa dnes nejeden spolieha. Poznám ľudí (asi foloverov), čo idú do vážnej línie len na základe referencie neznámeho z FB, ale aj takých, čo vo svojej prvej skialpovej sezóne zvrtli alpskú Haute Route. K čomu je to dobré? My sme sa to pár sezón len vyslovovať učili. A snívali. Veľa snívali..., že možno raz..., keď budeme veľkí...

Na niektoré veci však nedospejeme nikdy. Odchod Mira - Skialpinistu je jednou z nich...

MR