Jak na Nový rok, tak po celý rok - Térynka MTB

„Začala sa zima a sňahu ňima.“ Takto by mohla začínať nejedna slovenská rozprávka, no a zároveň aj krutá realita tejto zimnej sezóny. Zatiaľ.
Čo iné nám ostáva ako šliapať po zjazdovke, ničiť pásy a posilovať paže na zľadovatelom výšľape na Skalnaté pleso. Iste to všetci poznáte, nemá zmysel ani písať.

Keďže to má k zábave ďaleko, prestriedali sme si to s bajkom. To už je samozrejme iná, podmienky na bajk - tie sú veľmi dobré, až by mohol človek povedať - vynikajúce! Zopárkrát padne Hrebienok v decembri a tak prišli aj iné nápady. „Zamku dáme (v preklade Zamkovského chata) nosičskou skratkou“, navrhujem. Michal kuká jak puk, že o čo mi ide. Ja som tam nebol prvýkrát a tak sa nad tým zásadne nepozastavujem. Ideme prvýkrát, je parádne. Ideme ďalší, je pomaly ešte lepšie. Do partie pribúda aj Rišo, chlapcom sa dajako zapáčilo. „Dobre“, hovorím si: „aspoň nie som za blbca sám.“ To si o nás pravdepodobne myslí väčšina ľudí, na ktorých hlasno kričíme pri zjazde dole. „S dovolením“, tí slušnejší. Iní len: „Pozoooor!“ No teórie, že bajk sa zle kontroluje na snehu a že ohrozujeme ľudí, som si už párkrát vypočul. Stačí, keď poviem, že s nimi moc nesúhlasím a že kto neskúsi, nevie.
Bajkovanie v zime je veľmi vďačné, veľa naučí, veľa odpustí a samozrejme pomáha prekonať bezsnehové obdobie. A ponúka ešte jednu podstatnú vec: objaviť, zjazdiť to, čo inokedy nie je úplne možné (alebo len ťažko). Ako sa zlepšovali podmienky a naša vyjazdenosť na snehu, tak sme začali premýšľať aj nad inými horizontami. Raz na Zamke si vravíme: „Poďme skúsiť dolinu. Kam zájdeme, tam otočíme.“ I tak bolo, šliapeme, šliapeme. Ešte kúsok, no a zrazu sme už takmer pod Hangom. No na dnes stačilo, ľudí veľa, zjazd krásny, plynulý.
Keby bolo menej ľudí, bolo by parádne, dumám si. No ale je tridsiateho, tak ľudia ešte z príbytkov vylezú a aspoň do dolín pozrú. Ďalší deň striedame s lyžami a ja dostávam nápad na Január, Prvý.
Šetci budú ráno dospávať, niektorí opicu, iní len tak. Tu je šanca užiť si ten zjazd poriadne. Rišo súhlasí hneď, Michal tvrdí, že sa musí žene venovať. Šak okej, hovorím, tiež dobrý plán. Večer sa už Michal ozve, že by aj šiel, no ta dobre...vstávať ráno o 9tej... Január, Prvý. Ktorý hlupák to vymyslel, no rozmýšľam, rozmýšľam, ja. Prčic, mám dakedy nápady.
Noc je dlhá, teda aspoň na mňa, bol som vonku asi do jednej. Čím ďalej, tým horší mi ten nápad pripadá. Že mi niekto nevie na rovinu povedať, kašli na to. Ta čo už, dohoda je dohoda, ráno vstávam rozlámaný.
Šliapeme, teda ostatní, ja umieram. 

Na Hrebienku ani noha. Šliapeme, ja už som asi umrel, na Zamke ani noha. Teda zopár turistov sa vracia z chát, asi tam nocovali.
Šliapeme do doliny, zase nikto. Žeby? Chalani vedia, o čom takmer v kútiku duše premýšľam. Vždy som chcel dať niečo lepšie, zájsť kúsok ďalej. A tak šliapeme ďalej, ja už len tlačím. Výšľap k lúke sme zvládli. „Ta pome pod Hang“, navrhujem. Dooobre, nikto neprotestuje. Žeby boli tiež kúšťok pripití chalani?

Pod Hangom si spomínam na jeden z mojich obľúbených filmov: „A keď už som dobehol na koniec okresu, prečo nebežať do ďalšieho okresu?“ A tak ideme ďalej, že kam to vydá. Prejdeme traverz popod zimný vodopád. Na chodníku nad nami dvaja ľudia, kukajú jak kamzíky na turistov. A ja ďalej spomínam: „Keď už som zabehol do ďalšieho okresu, prečo neísť do ďalšieho štátu?“ Jedna serpentína za nami: „A keď už som prebehol cez ďalší štát, prečo nebežať k oceánu?“ Zrazu sme už nad Hangom. Pozriem na Riša, na Michala, vyzerajú ešte celkom sviežo. Michal síce chce otočiť, asi si spomenul na ženu a ako mu chýba. Okrem toho jej sľúbil, že na obed dôjde domov, čo bolo tak pred pol hoďkou. Plán teraz už nereálny, dumám si.

A ja spomínam ďalej, tentoraz ale na Vetroplacha. Na článoček o "hobbitskom" putovaní z Brnčalky na Kriváň, niekde strašne ďaleko, možno v stave vyčerpania. Ako sa Martin pýta Mikiho: „Počuj, kedy budeme mať šancu vyliezť na Kriváň z Brnčalky?“ Moja odpoveď by bola z fleku: „Nikdy!“ Ale Terynka je o dosť bližšie ako Kriváň. A tak som predostrel otázku váhajúcemu Michalovi: „Počuj, kedy budeme znova s bajkami nad Hangom a podmienky takéto?“ Odpoveď prišla taká, akú som čakal. Žiadna, iba dačo hlavou pokyvkal a tlačil ďalej. Posledné metre už sa len smejeme, čo povieme hore turistom.
„Przepraszam, tutaj jest szlak do Zakopanego?“ Chalani sa smejú, ja to myslím vážne. Hore naozaj stretávame tých dvoch, jediných turistov. A ja im veselo vykladám, že ideme do Poľska na trhy, haha. Že vraj už krowky došli. Jasneee, myslia si svoje. My tiež.

Hore ešte prekrížime kolesá akože víťazstvo a tak, nič lepšie nás nenapadlo. A už sa ponáhľame za Michalovou ženuškou, teda iba Michal. Zjazd je skvelý, zosadáme fakt len v strmom. Dnes je ten deň, keď sa dlhoročné sny stávajú realitou. Koľkokrát som rozmýšľal, aké by to bolo zísť tie pekné kľukaté chodníčky z chaty. „No takéto“, hovorím si: „presne takéto som si to predstavoval.“ Úsmev od ucha k uchu, keby som nemal uši, smejem sa dookola. Pozriem na chalanov, vyzerajú rovnako. Aj zjazd Hangu je preč za chvíľu, bola to výzva. Kolesá moc brzdiť nechceli a pri stlačenej brzde ani moc zatáčať... :D

Ale zvládame všetci v pohode. Prichádza dolina, chytáme flow (v preklade: darí sa nám rýchlo jazdiť, málo brzdiť, držať sa na bajku a užívať si). Alebo si to aspoň myslíme. Bez ľudí na chodníku to bolo ešte lepšie ako minule. Každá zákruta je niečo navyše.
Za chvíľku sme dole na Zamke a už brázdime nosičskú skratku. Dnes je tu síce ľadovo, ale o to horšie. Ide sa podľa hesla nechaj ísť bajk kam chce, riadiť na tom ľade sa stejnak dá len minimálne.
Ale predsa len to nejak ide, užívame si ďalej. Zišli sme celú cestičku až na krátky úsek pod cvičnou stenou. Šecko parádne, tu to už máme najazdené. Pri Rainerke stáčame na Studenovodské vodopády a na Lomnicu.
To už je len taká čerešnička na torte, dnešný deň sa naozaj podaril.

Text: Matúš
Foto: Mišo G., Rišo B.
Video: Mišo G.

Video zjazd Téryho chata - Zamka:

 Video zjazd spod Hangu - Zamka - nosičská skratka - Rainerka - Studenovodské vodopády - Lomnica: