Livigno MTB - Val delle Mine a smrť krásneho trailu

Taliansko - bezcolná zóna Livigno na hraniciach so Švajčiarskym Graubundenom.

Pri jazdení v Livignu a okolí som túto dolinu využil veľakrát. Poslúžila ako východisko pri náročnom okruhu cez sedlo Valécia, končí v nej singl vedúci až z Motolina ale takou čerešničkou na torte bol vždy ten nádherný singláč vedúci od chaty v závere doliny po opačnej strane potoka smerom dole.

Výbornou alternatívou však bol okruh cez Val delle Mine hlavne v dňoch keď som nemal čas alebo počasie na celodenné jazdenie. Vtedy stačilo zaparkovať dole v údolí niekde na začiatku Livigna v smere od Forcoly, cestného sedla spájajúceho Livigno s Engadinom, vytiahnuť bajk a za 2-3 hoďky na pohodu sa dal absolvovať krásny okruh.

Šotolinovo-štrková cesta vedúca k hospodárstvu v závere doliny poslúži svojimi serpentínami na nabratie výšky v sedle bajku, pozor najľahšiemu prevodu sa nevyhnete! V závere doliny na pocestných čaká milá chata poskytujúca občerstvenie a niečo pod zub. Ukážku jedálneho lístka s cenami nájdete medzi fotkami. A potom prichádza na rad to hlavné: geniálny trail vedúci naspäť do doliny. To čo som si na ňom najviac cenil bol ten zachovaný prírodný charakter - čiže kamene koreňe prekážky ale napriek nim sa tu dalo parádne a plynulo jazdiť.

Tento trail som hodnotil ako najlepší prírodný trail v bezprostrednej blízkosti Livigna. Nebol to ale žiaden tajný tip. Bajkerov som tu stretával vždy dostatok. Od športovo zameraných hardtailistov až po free-peoples ovešaných chráničmi ktorých som stretával tlačiacich svoje ťažké tátoše po štrkovej ceste hore.

Pri práci na článkoch mapujúcich tie najlepšie okruhy v okolí Livigna som tento článoček odsunul nabok a čakal som až do minulého leta ako doplním chýbajúce GPX, mapku a prípadne spravím ešte nejaké fotky. Táto chvíľa prišla minulé leto (2018) keď som po okruhu na Monte Resia ktorý som ukončil na parkovisku pod Motolinom doplnil vodu, znovu zapol hodinky a vyrazil.

Mala to už byť rutina, vyrazil som na hardtaily a tešil som sa na podvečerný pojazd. Búrka ma trošku osviežila ale mal som šťastie, prečkal som ju pod stanom na mieste kde nedávno bolo centrum etapáku Transalp. Po búrke som šlapal ďalej až som prišiel k záveru doliny Mine kde je spomínané hospodárstvo a začína sngláč.

Na hardtaily pôjdem pomaly, pomyslel som si. Hlavne že nahrám GPX, tiež nebolo práve sucho... Už po prvých zatáčkach som ale začal šípiť, že niečo tu nehrá... zjazdoval som tu už viackrát, vždy na celoodpruženom bajku. Chodníček bol známy tým, že napriek množstvu kameňov ktorými bol čiastočne vydláždený sa dala nabrať slušná rýchlosť. Na kamenných odrážkach vody sa dalo pekne skákať...

Naberám rýchlosť na hardtaily a pozorujem čo sa tu stalo... Na chodníku prebehli výrazné úpravy. Všetky kamene sú preč a cestička je vyžehlená jak cesta tesne pred vyasfaltovaním. Pokračujem ďalej, blata je teda viac ako by bolo pred touto úpravou... Prefrčím okolo malého bagrika tak známeho z tejto oblasti. Vchádzam do lesa. Bývali tu miesta s koreňmi, hlavne za mokra už trebalo použiť cit v rukách. Korene sú prisypané vrstvou šotoliny ktorú si bagrik vykopal zo svahu. 

Trailom prefrčím na hardtaily ako nôž nahriatym maslom. nestretnem sa s odporom. Hlavu mám ale plnú rozporov... neubránim sa návalu myšlienok... Nie je to tak dávno čo sme sa ako bajkeri báli, že nebude kde jazdiť, potom sa začali objavovať miesta ako Livigno a my sme si mysleli, že zo sveta sa pomaly ale isto stane raj na zemi. Vývoj bajkov išiel dopredu a my sme s pomocou dokonalých tlmičov a hydraulických bŕzd prekonávali stále ťažšie úseky bez potreby zosadnúť. Pracovali sme na sebe, snažili sme sa zlepšovať techniku aj kondičku a teraz toto... Som v šoku. V obchode kde mám kamarátov sa pýtam čo sa stalo? Odpoveď znie: požičiavame stále viac elektrobajkov a potrebujeme tých ľudí posielať niekde do terénu, na pekné ale nenáročné okruhy po singláčoch hladkých ako detská prdelka...

Ten chaos myšlienok v mojej hlave ustáva len pomaly. Viem, že toto nie je pre mňa a viem aj to, že s tým nič neurobím. Budem sa zase flákať po chodníčkoch ktoré nie sú určené pre bajkerov, plných kameňov, koreňov s úsekmi kde treba nosiť aj tlačiť... ďaleko od tohoto všetkého...

Martin Bartoň