Cez Strečno konečne na cesťáku

Tak na toto som sa strááášne dlho tešil, doslova roky nekonečné! Že si raz dám Strečniansku úžinu na cesťáku, na pohodu. Jasné, že som párkrát tade prebehol, ale vždy núdzovo a rýchlo, v čase mimo špičky, a aj tak to bolo šialené. Hlavne v tých trojpruhoch bez krajnice. Ale keď už po tých 27 rokoch výstavby (!!!) otvorili tunel a zatiaľ ho kvôli nejakej sfušovanej blbosti znovu nezavreli... Čo nie je, môže byť, takže kam inam mohol smerovať prvý jarný výjazd, keď asfalty obschli? Tam a nazad, plus kolečko okolo vodného diela žilinského. A symbolicky prvého marca, čiže hneď na začiatok meteorologickej jari. Na tú astronomickú si ešte počkáme do rovnodennosti a na tú skutočnú ktovie dokedy, ale nevadí. Slnečno, bezveterno a ešte holé stromy neskrývali pohľady na Váh a geologicko-pltnícke atrakcie jeho prielomu cez Malú Fatru. Vyleštil som Pino , nahodil Cabrio , nech som viditeľný, a išlo sa. A nebol som sám taký. Už úvod von z Vrútok bol na pohľad veľmi netypický, ako sa jedna z najrušnejších našich ciest zmenila na tichú okresku:

Špinavá krajnica (hádam len dočasne), vrúbkovaná biela čiara a odrazky v asfalte (furt) síce nepridávajú na komforte jazdy a na možnostiach prípadného uhýbania, ale aj tak miesta dosť, autá ani nemusia smerovkami blikať, obídu cyklistu vo svojom pruhu. Samozrejme, že jeden trúbiaci bezmozog sa našiel, ale na to už som zvyknutý.

Hneď za niekoľkými prvými zákrutami sa na pravom, opačnom brehu začínajú ukazovať bralá rezervácie Krivé, ktoré padajú až pod hladinu. To najznámejšie bralo odstrelili koncom 19. storočia, keď už takmer žiadnym pltníkom nehrozilo rozbiť sa na ňom. Besná skala je prvá z dvojice, známej aj z miestnej legendy o žiarlivej vdove a jej krásnej chovankyni. Práve od Besnej začína Váh obtáčať prvý, menší meander – Krivé. Inak priamo oproti skale je na ľavom brehu príjemná piesková pláž, keby niekto chcel:

Na konci prvého meandra, len kúsok pod miestom, kde sa do protiľahlého Domašína vnárajú dva tunely, je nenápadné, no veľmi zaujímavé miesto. Na zvyškoch druhého legendárneho brala Margita stojí pod zvodidlami malý betónový obelisk. Je to základný nivelačný bod z tretieho vojenského mapovania z konca 19. storočia. Len sedem ich bolo v celom Rakúsku – Uhorsku a tento je jediný na Slovensku.

Nie je to jeho pôvodné miesto, bol sem premiestnený (už druhý raz) v máji 1942, ako to hlási nápis na podstavci. Starší, latinský nápis hovorí: „Hlavný pevný bod presnej nivelácie vykonanej v Rakúsku -Uhorsku v súvislosti s európskym stupňovým poludníkovým a rovnobežkovým meraním. Zriadený v roku 1888.“

Margita bola vraj skôr sústava bralných „zubov“, ktoré sa tiahli naprieč korytom Váhu. Aj tie boli odstrelené a materiál vraj použitý pri stavbe tunelov. Aj škoda, pltníci by mali dnes srandu, s turistami na palube. Lebo len kúsok nad Besnou je na ľavom brehu začiatok splavu plťami – Bariérová. Tiež s pekným bralkom na protiľahlom brehu, aha:

Pod Margitou začína „obchvat“ Domašína a za tiahlou zákrutou už do očí udrie starší z miestnych hradov – Starhrad alebo Varín. Je z prvej polovice 13. storočia, na hornom Považí je najstarší, no jeho ruiny sú národnou kultúrnou pamiatkou až od r. 2017. A sú čoraz krajšie, lebo ostatných asi osem rokov ich opravujú dobrovoľníci ( www.starhrad.sk ).

No a samozrejme, Starhrad ani nestihne zmiznúť vzadu a vpredu už sa na brale nad cestou vyníma navštevovanejší a zachovalejší hrad Strečno alebo nový hrad. Aj keď má len o pár desiatok rokov menej ako starý. Cesta k nemu je poriadne „osieťovaná“ a pod (dúfajme) dostatočne zabezpečeným bralom je koniec strečnianskeho prielomu – točím cez parkovisko do podjazdu, idem si dať ten okruh okolo vodného diela.

Dôvod mám aj ten, že len nedávno spojazdnili nový úsek cyklotrasy z Nezbudskej Lúčky do Varína, takže vodné dielo sa dá obísť komplet po cyklotrasách, idem vyskúšať. Takže najprv vynovený mostík cez Váh. Od neho cyklochodník po pravom brehu fasa, len slovenská technomaniacka klasika, absolútne necitlivá ku prírode – padlo niekoľko stoviek metrov brehových porastov. Namiesto nich šutrami spevnený breh. Sme proste nepoučiteľne hlúpi.

Potom už nekonečné roviny popri vode, s rastúcimi továrenskými komínmi v diaľke. A hustnúca premávka – všeeeetci sú tam, lebo je konečne príjemne teplo a ešte aj nedeľa. V lete budú na opačnej strane, lebo tam je viac tieňa. Niekde v polovici je možnosť skrátiť si okruh mostíkom na druhý breh, ale samozrejme valím až pod elektráreň.

Nazad je to (aj vďaka tým tieňom) po slizkejšom a aj popukanejšom asfalte, zato v ústrety zasneženej Krivánskej Fatre. Naľavo sa na hladine zrkadlí Straník, nik nad ním ešte nelieta. Cestou veľa chát a zopár pekných zákutí, na konci sa samozrejme vpredu otvorí pohľad do pažeráka Strečnianskeho prielomu, ale to až ponad strechy domov Strečna.

Taaak, okruh uzavretý a popod betónový pilier, vrazený do hradného brala, davaj nazad domov. Aj popri poctivo opravovaných sieťach a popod zaujímavé poďakovanie (Len komu asi?) na panelovej stene proti kotúľajúcim sa kameňom.

Ešte pohľad na Starhrad z opačnej perspektívy, podobne aj na bralá Krivého. A ako sa otvorí Turčianska kotlina, zisťujem, že by to chcelo pekne zaokrúhliť, tak výlet trochu naťahujem aj po cyklotrase popri Turci smerom do Martina. A už len teda dúfam, že sa obe kotliny podarí čím skôr prepojiť cyklotrasou, ale najmä nech je to robené citlivo voči prírode na brehoch rieky.

Rišo Pouš