Gipfelstürmer alebo 10 X 3000
12.05.2009Sulden 22. apríl 2009
Vychádzam z preplnenej lanovky. Práve tu prebieha kurz učiteľov lyžovania. Prvý pohľad hádžem hore. Je pekne, nad vrcholkami hôr sa však už prevaľujú prvé chumáče mrakov. Myslieť si, že to vydrží do popoludnia, by bolo naivné. Skúsenosť nepustí. Koľkokrát som už túto zimu takto vystúpil ráno z lanovky a koľkokrát mi to vyšlo? Ani raz. Koľkokrát som sa však vracal vo fujavici a hmle so žalúdkom v krku, to nespočítam.
Aj tak sa teším z pekného začiatku dňa. Po predošlých škaredých dňoch si vychutnám aspoň nejaký ten prach. Vodca Ernst predvčerom vravel: „ Počítaj miestami aj s pol metrom nového snehu!“ Naliepam pásy a začínam pomaly šliapať smer Suldenspitze. V prvej lanovke, ktorá vozí zamestnancov, bolo určite pár "šliapačov". Stopa je už prešliapaná.
Predbieham pár skialpinistov, ktorí boli so mnou v lanovke. Mrak nad hrebeňom sa zväčšuje. Premýšľam, čo s tým. Ísť do hmly nemám vôbec chuť. Prechádzam cez sedlo vľavo pod Suldenspitze a vnáram sa do mraku. Rozhodujem sa, či ísť ďalej smerom na Cevedale, alebo využiť modrú oblohu a vychutnať si slniečko smerom na Eissespitze.
Pomedzi prevaľujúce sa mraky zbadám vrchol Cevedale. Túto zimu som ešte hore nebol, tak skúsim šťastie. Pokračujem vyšliapanou stopou popri chate Casati, mraky sa trhajú, nálada stúpa. Vynáram sa z mraku, ktorý sa prilepil k vrcholu Suldenspitze. Modrá obloha široko-ďaleko. Vyzerá to dobre.
Na ľadovci vidieť niekoľko skupiniek ľudí. Vyrazili z chaty, niektorí idú dokonca naviazaní na lane – však sú na ľadovci. V robote sa ma hostia často pýtajú: „To chodíte do hôr sám?!“
„Byť sám v horách je oveľa krajšie ako byť sám medzi ľuďmi...“
...pomyslím si často pri tejto otázke. Hosťom to však radšej nehovorím.
Hore na ľadovcovom plate fúka vietor. Nie je to nič strašné, ale po chvíli vyťahujem nohavice. Moje kĺby už potrebujem mať v teple. Na pravom bedre ma hrejú náplaste, ráno som si dal preventívne Flugalin. Kĺby už cítim čoraz častejšie.
Prichádzam pod Cevedale na ktoré sa už driape masa ľudí. Vyrazili z chát Casati a Pizzini a preto majú náskok. Ja si zase vychutnávam tvrdú stopu. Rozhodujem sa: najskôr idem doprava na Monte Pasquale. Je to krásny kopček a jeden z mála v okolí, na ktorých som ešte nebol.
Sneh je super, čistý prach a tak bez problému zídem pod Pasquale na pásoch. Okradol som sa sice o pár oblúčikov v prachu, ale o tie mi dnes až tak nejde. Kdesi v podvedomí mi koluje myšlienka
„Čo keby to predsa len vyšlo?!“
Čo by akože malo vyjsť? Nie, to nahlas nepoviem. A snažím sa na to ani nemyslieť. Pozriem hore na Pasquale a teším sa. „Tak konečne, dnes mi už neujdeš!“ Raz som sa už v týchto miestach obracal. Napájam sa na stopu a šliapem hore. Dnes som už dva kratšie zjazdy prekonal na pásoch. Ušetrilo mi to čas aj kopec síl, a tých veru nemám na rozdávanie.
Vrchol Pasquale. Vychutnávam si výhľady. Od Königu až po celý hrebeň na druhej strane. Na fotogenickom vrcholovom hrebeni sa bojím vytiahnuť statív. Silný vietor by ho odfúkol aj s foťákom do doliny.
Pri lyžovaní dole natraverzujem nad severovýchodnú stenu. Určite by sa to dalo zlyžovať, ale nestabilný sneh a fakt, že zhora nevidím do steny, ma odvracajú od tejto možnosti a vraciam sa dole ľahkou normálkou. Nebudem riskovať, keď nemusím. Začínam cítiť, že dnešný deň tak skoro neskončí.
Naliepam pásy a šliapem späť pod Cevedale. Medzitým už tadiaľto lyžovali prvé skupinky s vodcami a stopu úplne zničili. „Ako stádo mamutov!“ pomyslím si, vidiac tie charakteristické modro-oranžové farby. Šliapem stopu, lyže podšmykujú a ja premýšľam, kam sa takto dostanem. No na Cevedale určite, upokojujem sa. V strmom hangu pod kopcom sa mi jazyk plantá pomedzi kolená, srdce bije ako splašené a ja viem že:
„Forma vyzerá ináč!“
Napriek tomu predbieham ľudí, ktorí ešte stále v nepravidelných intervaloch vystupujú na vrchol. Spoznávam chlapíka, s ktorým som bol v lanovke. Pozdravím, uvoľňuje mi stopu. „Danke“ a plancem sa ďalej. Na vrchole Cevedale cítim, že by som už mal aj niečo zjesť. Zapíjam tyčinku, keď začujem: „Hoj Martin!“ Obzriem sa a zbadám vodcu Toniho. Obďaleč postáva klient a cvaká foťákom na všetky strany. „Kam ešte ideš?“ pýta sa, keď mu poviem, že som prišiel z Pasquale. "Najskôr Zufallspitze a potom sa uvidí!"
„Takýto pekný deň sa musí využiť naplno!“
Odpovedám a už si pripínam lyže na nohy. Pásy neodlepujem, pod Zufallspitze sa dostanem aj na pásoch. Po krátkom výšlape som pod vrcholom. Je to tu tiež ako na Václaváku. Prevažujú Taliani, ktorí vyšliapali z Martelltalu. Na malom vrchole je tlačenica, spravím nejaké fotky Talošom, opačnú možnosť nevyužívam a vraciam sa k lyžiam.
Z vrcholu som si pozrel traverz, ktorý bude treba prekonať k malému Zufallspitze a nebol som nadšený. Už na lyžiach prichádzam k preveju a chcem sa pozrieť, či by som sa odtiaľ nedostal do steny. Z vrcholu na mňa začnú kričať, aby som nešiel na prevej. Púšťam sa preto na lyžiach trochu nižšie, odtiaľto sa dostanem do traverzu ľahšie.
Nebolo mi v ňom všetko jedno, keď som však chcel stáť aj na ďalšom vrchole, lepšia možnosť tu nebola.
„V prípade, že sa to urve, musím ujsť na lyžiach do strany!“
Hovorím si. Ako by to vyzeralo v praxi je však otázne. Kleine Zufallspitze - ďalší vrchol ma nestál veľa fyzických síl. Po asi 15 výškových metroch brodenia v snehu stojím na vrchole. Po tých predošlých je to trochu iný pocit. Dnes som tu sám, a aj napriek masám ľudí v okolí sem dnes asi nikto nepríde.
Lyžujem dole v prachu vyše kolien, na plošine sa zastavím, spravím fotku a už si to valím smer Casati. Je čas obeda. Počasie zatiaľ drží a ja už viem že:
„Čo ďalej s načatým dňom!“
Chata je takmer prázdna len skupinka Francúzov posedáva nad knižkami. V takomto počasí: „Hriešni ľudia!“ pomyslím si a objednávam si u chatára polievku a kopec pitia. Dávame sa do reči. Pozná ma ešte od minulej zastávky. Neponáhľam sa. Do večera je času dosť a ja viem, že keď chcem vydržať, tak sa ani ponáhľať nemôžem. Pred chatou sa ešte dám do reči s jedným Slovákom, tiež čašníkom zo Suldenu. To už ale naliepam pásy a lúčim sa s ním. Pre neho už pekná túra na Cevedale končí zjazdom do Suldenu, pre mňa začína druhá polovica dňa.
Oddýchnutý vyrážam od chaty na Suldenspitze a po chvíli už stojím na vrchole. Počasie sa má zajtra zhoršiť, vydrží do večera? Na vrchol prichádza skupinka chlapíkov naviazaná na lane. Prvý aj posledný raz využívam ponuku, aby ma niekto cvakol. Až neskôr si uvedomujem, že to bolo zároveň posledný raz, čo som v ten deň niekoho stretol.
"Zjazduješ do Suldenu?" – pýtajú sa ma. „Nie, idem na Schrotterhorn!“
„Heute ist ein Gipfeltag!“
Odpovedám a už zjazdujem na pásoch do sedla. Miesto, ktoré býva vždy ľadové a vyfúkané, je pokryté čerstvým snehom a tak nemusím ničiť pásy.
„Všetko zlé je na niečo dobré!“
Napadá ma keď si predstavím ako mi nedávne sneženie pokazilo plány. Ešte chvíľu po hrebeni a už traverzujem prvý predvrchol. „Žuuuuuuuch!“ ozve sa spodo mňa. Srdce mi podskočí do hrdla, napne sa mi celé telo, nič sa však nehýbe. „Však som nebol až v takom strmom svahu!“ upokojujem sa a pokračujem ďalej. Pred druhým predvrcholom odopínam lyže a vyťahujem mačky. „Odtiaľto sa pôjde peši!“ vravím si. Bol som tu pred nejakým časom, ale na vrchol som nevyšiel. Z predvrchola mi je jasné prečo: nevyzerá to o nič lepšie ako vtedy.
Ostrý hrebeň na jednej strane zakončený prevejmi a na druhej strane strmou stenou končiacou kdesi v doline. Pri prechode exponovanými hrebeňmi si akosi podvedome vždy plánujem, na ktorú stranu spadnúť nesmiem a ktorá strana je „menej zlá“. V tomto prípade tá menej zlá neexistuje…
Idem ďalej, pomaly našľapujúc a hľadajúc mačkou tvrdší podklad. Keby sa vrstva čerstvého snehu náhodou dala do pohybu, chcem stáť na tvrdšej spodnej vrstve.
„Ak z niečoho nemáš dobrý pocit, radšej sa vráť!“
Hovorieva Hans, s ktorým sme v zime už niečo polyžovali. Ja dnes pokračujem, ďalej opatrne kladiem nohu za nohou. Som pripravený na všetko. Nie, nemôžem povedať, že by ten pocit bol až taký zlý. Ale nie je ani dobrý. Žuuuuuuuuuch - ozýva sa znova a ja odskakujem od preveja vľavo, vzápätí sa zarazím. Vľavo je priepasť a na sneh už hodnú chvíľu pečie slnko.
Bol to planý poplach. „To len doštička zapadla do medzierky!“ upokojujem sa a pokračujem ďalej. Vychádzam na vrchol, na Suldenspitze pozorujem skupinku, s ktorou som sa tam pred chvíľou rozlúčil. Nemajú naponáhlo. Idú spať na Cassati. Zajtra sa zrejme pokúsia o Cevedale, ak im vyjde počasie.
Vraciam sa späť ku lyžiam, ťažké mačky odkladám späť do batohu. Aspoň som ich použil, keď ich už celý deň musím vláčiť. Traverzujem popod Suldenspitze do sedla, kadiaľ som išiel ráno. Nemci sú stále na vrchole a vychutnávajú super deň. Aj ja vychutnávam: zjazd na pásoch v čerstvom prašane.
Nasleduje oddychová pasáž. Traverzujem pod Eissespitze a vo vyšliapanej stope stúpam na vrchol. Mám čo robiť, aby som sa ubránil eufórii. V duchu sa už vidím, ako som to celé prešiel. Skúsenosti ma však vracajú do reality.
„Sústreď sa na to, čo práve robíš!“
Hovorím si a pomaly sa blížim k vrcholu Eissespitze. Viem, že teraz príde ďalší nepríjemný úsek a som trochu nervózny. Ideálne by bolo pokračovať traverzom, kde je úsek so sklonom okolo 50 stupňov, ale to v týchto podmienkach asi nebude možné. Druhý variant vedie bez lyží exponovaným hrebeňom.
Pred vrcholom zbadám stopy vedúce do traverzu a zároveň stopu, ako niekto na lyžiach šliapal naspäť hore. Zvedavý prichádzam na vrchol, odopínam lyže a nakláňam sa zo skaly, aby som videl, čo sa tam stalo. Vzápätí zbadám lavínu v doline a v druhom momente vidím dlhý odtrh.
Čítam stopy ako indián a snažím sa odhadnúť, čo sa vlastne stalo. Bolo to určite dnes, to je jasné. Stopa vchádzajúca do odtrhu sa na druhej strane neobjavuje, je jasné, že zhučal dole s lavínou a ten druhý vyšlapal na lyžiach naspäť.
Pozorujem okraje lavíny a nevidím žiadne stopy, vtom zbadám stopu ako niekto šlapal smerom od lavíny hore k vrcholu. Je to už v tieni, preto som to hneď nevidel. Stopa vedie na hrebeň a po ňom až na vrchol. Takže sa mu nič nestalo, uzatváram čítanie stôp a rozhodujem sa čo ďalej. Chvíľu sa zahrávam myšlienkou na traverz.
„Veď čo už spadlo nespadne znova!“
pomyslím si. Keď ale zbadám, že ešte tam stále má čo spadnúť, rozhodujem sa pre hrebeň. Týmto úsekom som už dva razy išiel, ale toľko snehu tu ešte nebolo. S lyžami v rukách a bez mačiek pomaly zostupujem. V tomto prípade je tá zlá strana jasná: „V žiadnom prípade nesmiem spadnúť naľavo!“
Na miernejšom úseku pripínam lyže. Odfotím odtrh a pomaly traverzujem. Predošlá skúsenosť ma núti byť opatrný a snažím sa vyhýbať strmším úsekom ako sa len dá. Aj preto schádzam viac do doliny ako som plánoval. Nalepujem pásy a pripájam sa na stopu. Aj na Butzenspitze už dnes niekto bol. Teraz tam šlapem aj ja…
Pri stúpaní na dnešnú trojtisícovku číslo 8 si fotím Madritschspitze č.9 a Hintere Schöntauf č.10. „Podarí sa to?“ pýtam sa sám seba.
„Môj cieľ je už jasný, ale zďaleka nie istý…“
mám pred sebou ešte jedno klúčové miesto. Tým je zjazd z Butzenspitze smerom do Martelltalu. Toto miesto sa nedá nijako obísť ľahším úsekom, iba ťažším… Ešte nikdy som tadiaľ nelyžoval, aj keď som sa na to miesto už pozeral zhora aj zdola.
Prichádzam na vrchol a vyťahujem foťák. Je to vášeň. Až po fotografickej chvíľke vyťahujem vodu a kus tyčinky. Môj vzťah ku horám by sa dal tiež nazvať ako vášeň.
„Človek Rozumný si skôr či neskôr nájde rozumný dôvod, prečo ostať sedieť doma!“
Ale toto nie je môj prípad. Mňa vpred neženie rozum, ale vášeň. Z vrcholu Butzenspitze vidím stopu lyžiara vedúcu mojím smerom. Srdce sa mi rozbúcha ešte o pár otáčok vyššie.
Ešte na pásoch následujem stopu po vrcholovom plate. Prichádzam ku žlabu a vídím to čo som vidieť chcel. Súúúúúper! Zlyžoval to! Najradšej by som ho vyobímal. Neznámy borec, bol sám a určite to bol znalec. Teraz sa už nebojím, svah je už v tieni, bude tam kôra, ale to nevadí.
Zastavujem pri fotogenickom kameni a vyťahujem statív. Keď ho už zo sebou vláčim, tak ho aspoň raz použijem. V zjazde bola kôra, bolo to blbé ale nehrozila žiadna lavína, žiaden stres. Traverzujem ku stope vedúcej na Madritschspitze. Sakra, niekto ju prešlapol na snežniciach. "Bastardo!" Povedal by Giuseppe. Ja som si to od neho len požičal. Bolo to jednoducho to prvé, čo mi prišlo na um, keď som to zbadal.
Slnko zahalila čiapka mrakov, zhromaždených nad najvyššími vrchmi. Som v tieni a tak stopa primrzla, dá sa šlapať pomerne rýchlo. Ja sa však už len vlečiem. Moja kondička ostala po päťmesačnej sezóne ležať niekde pod stolom na sále, ostala roztrúsená na schodoch vedúcich k stolom, k môjmu rajónu.
„Keby som bol vo forme, tak by sa mi dnes podaril extrémny prechod!“
Pomyslím si. Som však spokojný. Veľmi spokojný. Podarila sa mi krásna túra. Nádherný ďeň! Príjemné pocity prevažujú, ani na tých snowbordistov sa už nehnevám. Šliapem na dnešnú deviatu trojtisícovku – Madritschspitze. Pásy som nalepil v pohode, zohrievam ich v zjazde na prsiach pod kombinézou. Aby som sa poistil, dal som si dole rukavice a sklznicu som očistil a nahrial holými rukami. Keby pásy nechytili, to by bol problém.
Na vrchole fúka. Spravím rýchlo fotky, kľaknem si na lyže a aspoň trochu sa napijem. Počasie sa kazí, ale nie až tak, aby mi pokazilo plány. V zjazde je kôra, pripadám si ako ľadoborec nie ako lyžiar. Viditeľnosť pod mrakmi už nie je bohviečo. Strmým žlabom lyžujem ku zjazdovke, prichádzam do lyžiarskeho strediska Madritsch.
Vleky sú už dávno vypnuté, jazdia tu len dva ratraky upravujúce zjazdovky na zajtra. Môj posledný dnešný cieľ je Hintere Schöntaufspitze. V článku opisujúcom letný výstup som ho nazval „najľahšou trojtisícovkou“.
Schádzam zo zjazdovky dole, nemám chuť na rozhovor so šoférom ratraku. Kôrka sa podo mňou prelamuje, ale dá sa. Šliapem rovno hore, smer vrchol. Použijem ešte kúsok zjazdovky, prechádzam okolo hornej stanice sedačky a už ma čaká len vrcholový hrebeň.
Je exponovaný, ale po tom všetkom, čo som už dnes prešiel sa mi to zdá ľahké. Na vrchole je fujavica. Povinné fotky, dole pásy a opatrne schádzam dole hrebeň. Celý čas som si myslel, že sa vrátim po zjazdovke. Takto by ma čakal ľahký zjazd, jediné nebezpečenstvo by boli ratraky upravujúce zjazdovku.
Pri poslednom výšlape som sa však cítil dobre a vtedy som si uvedomil: „Nebudem predsa takýto pekný deň zakončovať šúchaním po zjazdovke!“
„Tá najľahšia cesta nie je vždy aj tá najsprávnejšia!“
A tak si to mierim rovno do Schöntaufu, ako nazývame najznámejší zjazd mimo zjazdoviek. Vyše tisíc výškových metrov: najprv prach, potom kôra, potom lavíništia a na záver brečka a potok.
Lyžujem dole, z hôr, späť do Matrixu. Vraciam sa však plný energie a keď mi bude chýbať, viem, kde ju zase načerpám…
Pekná túra je za mnou. Na otázku „Prečo?“ by Vlado Plulík odpovedal: „Pre staré vreco!“
Ešte krajšie to však vystihol Hans Kammerlander:
„Tí, ktorí sú v tom s tebou sa nikdy nespýtajú: Prečo? Tí, ktorí ti túto otázku položia, to aj tak nikdy nepochopia…“
A na záver trochu čísel:
Tí, ktorí dočítali až sem určite pochopili, že tento článok nie je o číslach, aj keď samozrejme tá desiatka poteší... Pre zaujímavosť ešte spomeniem, že celú túru som absolvoval bez hodiniek. Jediná časová informácia počas dňa bola tá, že z chaty som vyrážal pred treťou. Potom som už iba sledoval slnko na oblohe, bolo dosť vysoko a to ma ukludňovalo. Mal som samozrejme mobil v batohu, ale ten som ani raz nevytiahol...
Nasledujúce údaje mám z foťáka, ktorý mi ku každej fotke prezradil aj čas, kedy bola odfotená. Prevýšenie som vypočítal podľa mapy 1:25000 takže nie je celkom presné.
Bergstation 2600m 8h50min - sedlo pod Suld.spitze 3240m + 640m
pod sedlom 3100m - sedlo pod Cevedale 3550m + 450m
pod Pasquale 3275m - M. Pasquale 3553m 11h25min + 278m
pod Pasquale 3275m 11h49min - M. Cevedale 3769m 12h47min +494m
pod Zufallspitze 3690m - Zufallspitze 3757m 13h10min + 67m
traverz na Kleine Zufallspitze 3700m 13h36min + 15m
chata Casati 3254m 13h47min - Suldenspitze 3376m 15h05min + 122m
traverz na Schrooterhorn 3386m 15h32min + 50m
traverz do sedla pod Suldenspitze 3240m + 15m
pod Eissespitze 3100m - Eissespitze 3230m 16h10min + 130m
pod Butzenspitze 3050m - Butzenspitze 3300m 17h12min + 250m
Butzental 2950m - Madritschspitze 3265m 18h18min + 315m
zjazdovka Madritsch 2963m - Hint. Schöntauf 3325m 19h22min + 362m
zjazd do Suldenu 1950m 19h50min
Počas výletu som nastúpal cca 3200 výškových metrov. Zlyžoval som o 700 metrov viac (lanovka). Vystúpil som na desať trojtisícoviek. Odfotil 100 záberov. Celá túra mi trvala 11 hodín. Mal som zo sebou iba jedny pásy. Nalepil som ich 6 krát.
PS: Nejaké fotos som samozrejme pošetril aj na premietanie...
Martin Bartoň
Fotky Gipfelstürmer alebo 10 X 3000
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (856x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (839x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (792x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (764x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (709x)
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (686x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (683x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (675x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (670x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (658x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...