Krížom cez Karwendel na MTB

Normálni seniori sedia väčšinou doma, čítajú noviny a pijú pivo. Myslím si, že keď zomrieť, tak aktívne, tak začnem organizovať. Dáme sa dokopy, žiadni začiatočníci, všetci máme v nohách tisíce MTB kilometrov. Tak príde z Kežmarku Otto Podolinský, bývalý bežec na lyžiach a 22-násobný majster ČSR, Ele Mrozek, lezec a lyžiar. Nahovoril som aj Pepiho Schweigera, bývalého majstra Nemecka v zjazde a kombinácii - jeho žena nás odviezla na VW Bulli na štart a nazad z Pertisau do Garmischu.

Dáme sa dokopy v Garmischi u Pepiho, jeho žena ide s nami, príde nás zobrať nazad od Achensee. Vzniklo to na mojom hnoji, ja poznám Karwendel asi najlepšie. Patrí do Tirolska a je dvakrát taký veľký ako Vysoké Tatry. Každý z nás vie, že veľa takýchto túr už nespravíme, to hovoria naše dátumy narodenia. A či sme ešte schopní to prejsť, tiež nevieme. Cestou bude ale veselo, sme dobrá partia. Poznáme sa už desiatky rokov, ešte z aktívnych časov ako pretekári.

Za pár minút sme v Scharnitzi a začíname pri tabuli „Karwendeltal“. Tú krásu, ktorú chceme vidieť, si musíme zaslúžiť: začína to v serpentínach dobrým stupákom. Vyjdeme z lesa, otvorí sa prekrásna panoráma a pod nami tečie potok Karwendel. Pomerne ľahká piesková cesta nás dovedie na Larchetalm, objednávame Mass Radler a Pepi vidí na stene zavesenú gitaru, tak ju vezme a zajódluje pár tirolských pesničiek. Všetci vyšli von a počúvali.

Ďalej ťaháme aj cez zvyšky lavín, bez problému, sú vyfrézované. Stupák za stupákom a množstvo serpentín nás vypľuje pred Karwendelhausom, 1800m vysoko, Scharnitz má 960m. Nie sme tu naozaj sami. Obligátna jablková štrúdľa s kávou a Mass Radler putujú do žalúdka, ostať tu ale nemôžeme, škoda. Odchádzame a Pepi 500m za chatou nás - slovenskú horskú mafiu - odfotí.

Zjazd na Malý Ahornboden je pomerne ťažký, dávame pozor, nie sme najmladší. Tu vidíme, čo nás čaká za cestu na Falken Hütte. Nehovorím o druhých, ja som dvakrát tlačil. Otvorí sa úžasná scenéria, steny slávneho Lalidereru máme pred očami. Chlapcom som ukázal von Herzog kantu, ktorú som začiatkom 70. rokov liezol.

Na Falken Hütte (1880m) si dáme našu slaninu a zase sa pije. Na chate majú aj vyložený vercajg na opravu bicykla, tomu sa hovorí servis! Popod steny Lalidereru vedie chodník po šutroch na Hohljoch (nepríjemné jazdenie), kde vystrieme naše už unavené telá do trávy. Vidíme už dole Veľký Ahornboden, ale zjazd nie je pôžitok. Trochu jazdy, zostúpiť a tlačiť cez skaly. Posledný úsek je už dobrý.

Tak sme tu v Engu, kde sa pasú tirolské kravy. To znamená, že tu majú aj salaš. Chytil nás hlad, tak sa obslúžime syrom, mliekom, domácim chlebom, naberáme silu na ďalšiu etapu. Samozrejme, všade dopĺňame naše fľašky vodou. Eng leží asi 1260m vysoko.

Originál by sme mali teraz ísť na Lamsenjoch Hütte, 1980m vysoko. Tento úsek je skutočne ťažký, na to už nemáme, tak dirigujem náš trek smerom na Plumsjoch (1700m), je to také starecké sebeklamstvo. Chlapci nemajú nič proti tomu, lebo hore je tiež chata a potom už len zjazd k Achensee. A to znamená, že tam pôjde Mass Weissbier ako odmena za námahu.

Serpentíny po dobrej pieskovej ceste a povedľa potoka, kde môžeme piť a aj sa osviežiť, nás nechajú skončiť na lavičkách pred Plumsjoch Hütte. Napriek veľkému dopytu Weissbier mali. Na Plumsjoch je veľká premávka a pri zjazde máme dosť času pozerať dole na Achensee, kde končí táto túra.

Facit: Máme za sebou 55km stredne ťažkým terénom, ktoré boli ešte zvládnuteľné pre štyroch chlapov v zrelom veku medzi 65 a 72 rokmi, z ktorých ani jeden nie je zdravý, ale každý vie prekonať svoje bolesti. Trvalo nám to osem hodín, nie zle.

Ako bolo dohovorené, stála Pepiho žena na parkovisku v Pertisau. VW Bulli je praktické auto, bicykle pasujú dnu krížom, má šesť miest, čo chceme viac?

Deň končí v Garmischi v pizzerii „da Renzo“, kde sa chlapci lúčia so Schweigerovcami. Ja nie, lebo som tu doma.

Jano Banko