Okolo najväčšej sopky

30.05.2024
okolo-najvacsej-sopky

Vedeli ste, že sme tu, na Slovensku, geologicky relatívne nedávno, mali jeden z najväčších vulkánov, dokonca vraj na svete? Bol vysoký vyše štyri kilometre a rozlohu mal asi 2200 km2. Že to bolo pred nejakými 15 miliónmi rokov nevadí, lebo odvtedy na jeho obvode vznikli výborné, a takto v nedeľu dopoludnia aj pokojné cesty – a o tie mi išlo.

Pretože som svoju novú taliansku frajerku pri prvých jazdách trápil najmä v kopcoch, prišiel čas vyskúšať, ako sa mi s ňou bude žiť pri dlhých, rovinatých prechádzkach. A na to je tento okruh ideálny. Zo Zvolena cez Krupinu, Žemberovce, Tlmače, Žarnovicu a nazad do Zvolena. Aj preto takýto smer, aby som využil slabú dopravu nedeľného rána na hlavnom ťahu smerom do Krupiny, aby som si užil horúce juhy, kým ešte dopoludnia nebudú také horúce, a aby som sa potom na záver skryl do chládku popri Hrone. Aj aby do mňa slnko bilo prevažne odzadu, najviac ak zboku:

Takže pred ôsmou som opúšťal vlhký, chladný a zahmlený Zvolen smerom na juh, dolinou Neresnice, do ktorej slnko ešte len nesmelo nakúkalo. Potom sa malo ale poriadne otepliť a popoludní hrozili vraj búrky – takže FIANDRE ako najlepšia voľba. Ešte je aj žlté, tak som sa spoliehal, že ma hádam v tom nízkom rannom svetle a zvyškoch hmly nik neskolí. Našťastie asfalt po včerajších prehánkach už suchý a krajnica vynovenej cesty použiteľná na úhybné manévre.

Až po Krupinu som si užíval „šum svistu“ pri rýchlej jazde, najmä tých asi 11 km z kopca od Babinej. A aj nedávno poopravované cesty, rovné a široké. Za Krupinou okolo cesty ešte zvyšky samôt, ale najmä začali malé jedovaté kopčeky, také typické pre južné pahorkatiny – ani sa to nezdá strmé, len keď zrazu rýchlosť klesá a človek radí stále na ľahšie prevody a ten horizont vpredu je nejako furt ďaleko a rovno... Ale okolo začali škriekať bažanty a tuho rozvoniavať rozkvitnuté agáty. No juh:

Za Hontianskymi Nemcami začali byť tie kopčeky jedovatejšie, čiže najmä dlhšie, zato doprava takmer nulová, po odbočení z hlavnej. Včerajšia vlhkosť sa dvíhala zo zeme, miestami aj poriadne dusno udrelo. Ešte, že sa mi slnko definitívne odsťahovalo za chrbát, ako som sa postupne točil na západ. Ku agátom sa pridala aj kvitnúca a voňajúca repka. Začalo najdlhšie stúpanie - na hranicu okresov, našťastie z veľkej časti skryté v stroboskopickom polotieni agátovo – dubových zelených tunelov. Z medzier v zelenej hradbe výhľady na mliečnym oparom zakalené kopce až niekde v Maďarsku. Len by jeden nepovedal, kde sa tu taký dlhý horekopec našiel:

Zjazd dole do nížiny bol krátky, lebo rýchly. A hneď po výjazde z lesa sa v diaľke na horizonte vynorili nezameniteľné chladiace veže mochoveckej atómky s kúdolmi pary. Čiže orientačný bod jasný. Ozimné raže popri ceste už mali aspoň meter – no, poponáhľalo sa to tento rok všetko, a poriadne. Začal som stretať prvých žiletkárov a všetci sa mi zdali, že si idú nejako moc na pohodu. Alebo som to ja prepaľoval? Inak viezol som sa bohatým „čilejkárskym krajom“, o čom svedčia najviac zdobené kroje na Slovensku, ale aj svahy, zdobené vinicami.

Za Žemberovcami, ako som odbočil doprava na Tlmače, prvý raz sa na východe ukázal najvyšší vrchol tej „sopky“, ale nedymilo tam nič, len vysielač tam trčal ako vždy. Zato na západe samozrejme „dymila“ atómka. Ak by som tadeto išiel pred takými 15 miliónmi rokov, bolo by to s tým dymom presne opačne. Ale vtedy tu neboli také kvalitné cesty.

Do Tlmačov som sa vrútil popri ďalšej industriálnej dominante tohto kraja – obrovskej hale strojární. Fabrický komín mi už tiež dlhšie ukazoval správny smer. Premávka trochu zhustla, ale stále ostávala na príjemne ospalej úrovni vrcholiaceho víkendu. Doprava, doľava a cez Hron, ktorý tu vďaka Kozmálovskej nádrži viac stojí ako tečie. Bol som asi v polovici cesty - aj som rozmýšľal zastaviť sa na kofču niekde, ale načo brzdiť dobre roztočené nohy? Tak ešte raz doprava a davaj hore Hronom.

Okolie Psiarov  - to je „Slovenská brána“, ktorou som sa dostal na to pravé a nefalšované Pohronie. Najprv popod steny starobylého kláštora v Beňadiku. Našťastie tu už je väčšina dopravy odklonená na R1. A začal mi pomáhať príjemný, juhozápadný vietor, v zužujúcej sa doline miestami aj dosť zrýchľujúci. Paráda na záverečných asi 60 km!

Za odbočkou na ľavý breh Hrona v Orovnici, na ešte tichšiu okresku,  začala hustnúť tá symbolika, spojená so Štiavnickými vrchmi – veď Nová BAŇA, RUDNO, ale aj cesta popod úpätie najmladšej našej sopky Putikov vŕšok. A napríklad aj toto, čo vyzerá na fotke tu nižšie iba ako dáky kanál pri ceste, ale je to „nová odvodňovacia štôlňa“, v podstate najkratšia cesta odtiaľto priamo do Banskej Štiavnice, len 16 km – popod zem. Ešte väčší technický a historický unikát (stará dedičná „voznická“ štôlňa)  ústi takto podobne pod cestou len o kúsok ďalej, lenže v súkromnom areáli.

Pod kolesami modré šípky z Tour de Slovaquie, okolo nulová premávka, nad hlavou modro a menej tieňa, zato vpredu rástli už na obzore šľahačkové hory. Dúfal som úporne, že nedorastú do „jatočnej veľkosti“. A začínal som prepočítavať – ku vlaku mi to vychádzalo tak tak natesno, tak som „kopal do vrtule“, nech nečakám na ďalší dve hodiny. Zato som si ale neodpustil ďalšiu krátku zachádzku do Žiaru cez Dolnú Ždaňu, a najmä cez jeden z posledných jedovatých kopčekov, vrcholiacich výhľadom z mosta ponad R2 na všeobecne známu hlinikáreň na obzore:

Potom bolo medzi ZH a ZV tých brdkov síce ešte niekoľko, ale nohy už boli v eufórii z rýchlych cukrov a rýchleho vetra, tak väčšinou veľká píla a spodný úchop a dupalo sa do nich v stoji. V Jalnej ešte bleskový „pit stop“ v prícestnom bufete, len na dotankovanie. Dav cykloturistov, ktorý si tu užíval pomalé a pokojné posedenie, som asi aj trochu pobúril svojim zrýchleným prístupom k veci, ale čo už, inokedy. Aj som im tú kofču a keksy trochu závidel. Potom už finále, čo to dalo, a keď som sa na Strážach vynoril z podjazdu R1, vedel som, že teda skorší vlak stihnem a doma si hádam ešte vychutnám aj prvý horský dojazd tohoročného, práve sa rozbiehajúceho Gira. Predo mnou Zvolen so šľahačkou:

Také načasovanie som si ani nepredstavoval, z malej stanice mi vlak išiel o 10 minút, na 160 km jazdu slušná náhoda. Akurát som stihol uschnúť v prievane, vo vlaku podriemať a potom doma pri neskorom obede naozaj si vychutnať okrem kalórií aj do kopca šprintujúceho Pogačara. Takéto dni mám rád - a to Pino je teda ozaj návykové, radosť jazdiť! Vďaka patrí Pinarello.sk a JM šport Vrútky .

Rišo Pouš

Súvisiace články:

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri