Dolinové asfalty medzi Hronom a Banskou Štiavnicou

Nedeľa takmer polaugustová. Po „jesenných“, chladných a upršaných dňoch sa len pred víkendom vrátilo leto a vzduch čistý, ešte nezakalený oparmi, tak bolo treba niečo vymyslieť. Nohy ešte vyfľusnuté týždeň po Východniarskej stovke, o behaní ani reči. Ale hlava naopak namotivovaná z Triatlonu Attack, kde som bol v sobotu robiť podporného člena, takže na nedeľu voľba jasná: naložil som žiletku do lokálky a vyložili sme sa v Hronskej Dúbrave. Že opáčime tie prístupové cesty od Hrona do Banskej Štiavnice, či budú tie záverečné stúpania chutiť. Doliny chutiť určite budú, miesta sú to pekné, aj keď cesty úzke, ale furt je čo obzerať. No v nedeľu by tam premávka nemala byť nejaká moc hustá, aj keď ktovie ako dovolenkári a výletníci. Lebo BŠ je prázdninové epicentrum, veď vieme.

Tak som to vzal jednoducho (takmer) zaradom od východu na západ. Že hore cez Banskú Belú, dole cez Sklené Teplice, nazad hore cez Vyhne a dole cez Hodrušu. A že ak sa zadarí, posedím pri kofči s večne rozlietaným a zaneprázdneným kamošom - domorodcom. Stal sa zázrak, kamoš bol na príjme a aj mal čas, tak práve preto som poradie dolín trochu pomenil, ale v podstate je to jedno, vyšlo z toho toto, taká pohodová stovečka:

Takže cez Banskú Belú hore najskôr, to ostalo. Na úvod som to z Dúbravy šmykol po takom gravelovom chodníku a po peších mostíkoch do Breznice, nech sa nemusím motať cez diaľničnú križovatku. Potom už parádne asfalty až do konca. Dolina cez Kozelník široká, tam je vždy málo tieňa, ale takto doobeda ešte slnko zľava, tak sa nejaký našiel a zhora ešte moc nepieklo, pohodkáá. Len v mojom smere premávka nejaká hustejšia. Samé cezpoľné značky a predbiehali sa navzájom ako blázni, ako sa ponáhľali za zážitkami. Našťastie cesta široká a v Kozelníku pri nej nenápadná, ošarpaná, ale stavebne zaujímavá budova bývalého hostinca – svedčí o tom, že tadeto sa do Štiavnice chodí už storočia. Podklad som tu mal zafixovaný ako výborný, ale v ostatnom čase, ako som pozeral a pociťoval, dostal zabrať a sem – tam už na krajnici bolo treba dať pozor.

Prudší záver cez Banskú Belú ešte nohám chutil, aj keď mi tradične ľahké prevody došli už dole. Ale tu sa to dá, rozhľady sa otvárajú, dominuje im kalvária. Hore na kopci telefonická dohoda o mieste a čase kofolového stretka, rýchla úprava programu a namiesto odbočky doprava do Podhoria zmena smeru – doľava a ďalej hore do sedla Červená studňa. Tam som len „virtuálne“ dochladil motory pri pohľade na tamojšiu bažurinu (pardón tajch) a narvané parkoviská, a už som valil chladiť ešte intenzívnejšie, dole do Hodruše.

Úvod zjazdu je tu strmý, úzky a poriadne pozakrúcaný, no asfalt našťastie parádny. Lebo chládok síce exkluzívny v tom „zelenom tuneli“, ale ostré kontrasty malých fľakov svetla a tieňa by parádne maskovali akúkoľvek jamu na ceste. Našťastie som netrafil nič, ale v jasnom počasí to chce na žiletke ozaj opatrne:

V Hodruši som sa z najstrmšieho a zároveň z tieňov hlbokých vynoril medzi domy tesne pred Baňou Starovšechsvätých. Nech nikoho dlhý názov neodradí, je to pomerne nový banský skanzen s parádnou mineralogickou expozíciou a prehliadkami podzemia, ktorý vrelo odporúčam – prevádzkujú ho totiž majitelia poslednej (stále funkčnej) rudnej bane u nás, a teda chlapi z praxe, ktorí toho vedia porozprávať toľko, čo ani permoníci netušia. Nižšie v doline to stále žije spracovaním rudy, tak je okolo cesty na chvíľku trochu „industriálnejšie“, ale potom klasika – mix vypipľaných a ošarpaných domov a budov, no jednoducho to prelínanie nového so starým, ako v celom okolí BŠ.

Cez Žarnovicu do Bzenice som si užil víkendovú premávku po relatívne tichých okreskách (ešte že je tá R1, aj keď hnusne hučí). Po pár kilákoch dolinou Hrona som v rodnej dedine Andreja Kmeťa zabočil znovu do ticha a úzka, do druhého výšľapu.

Až po Banky je stúpanie dolinou striedavo mierne a miernejšie, cesta úzka, ale výborná, premávka minimálna. Na rozdiel od okolitých „banských“ dolín a dedín dominantou je tu známy pivovar, aj s napeneným krígľom, nakresleným hore na komíne. Pre baníkov to pivo bolo kedysi vlastne taký jonťák, aby doplnili, čo vypotili v bani. Nad pivovarom kupko a pod pivovatom - až som sa divil, aké veľké nádrže na to pivo tu majú, aj s nálepkami Steiger. Len keď som prechádzal popri bráne s nápisom ČOV, pochopil som :-)

Hneď za Bankami sa cesta poriadne stavia na zadné, až po tajch Rozgrund. Ale zase v chládočku pod stromami, popri potoku. A naokolo, kam len oko pozrie, samé staré štôlne. Potom okolo nádrže kúsok roviny na predýchanie a záverečná stojka, asi kilák do sedla Červená studňa.

Tak druhý raz hore - za inej situácie by ma tam vcuclo na terasu do bufetu (bajkov o plot už tam bolo naopieraných...), ale teraz bol program iný. Zase som len dochladil motory švihom dole do mesta (rýchlo, žiadne výtlky) a netrvalo dlho, už som sa vyvaľoval (na radu kamaráta) pod starou čerešňou v Botanickom dvore – novom podniku priamo nad botanickou záhradou. Veľmi príjemné prostredie, ozaj priamo „na dvore“ – až som sa divil, že som tam sám. Prvá kofča rýchlo zasyčala dole krkom, kým domorodec dorazil, a potom ešte jedna aj s niečím pod zub, žeby som v bruchu zahustil.

Dobre bolo, aj keď krátko, ale som si pobyt na dvore predĺžil – výmenou duše a hľadaním tŕňa v plášti. A som si už neraz hovoril: „nelez za fotkami mimo cesty aj s bajkom, sú tam v tráve aj tŕnisté konáriky“. Aj viem, kde som ten tŕň chytil, len som sa divil, že vydržal tlak v gume tak dlho, až z doliny. No ale nič, 15 minút špinavej roboty, a už som fičal do Podhoria.

Po posedení pri kofole tých 12% z mesta hore nebolo síce nič moc, ale bolo to krátke, stehná nestihli ani veľmi začať páliť. A potom vertikálne aj horizontálne pekne vlnitá cesta s výhľadmi na kalváriu a okolie, teda hlavne na východ. Takou „náhornou planinou“ cez lúky. Známa „pivná“ dopravná značka potom aj v Podhorí, ale samozrejme už v opačnom sklone, tak ruky pevne na brzdy a išlo sa driftovať :-) Zase tie stroboskopy, ale slnko už zase zľava a nie úplne zhora – takže tiene plnšie, kompaktnejšie a prípadné nerovnosti neboli až také zamaskované.

Znovu klasika: strmý a zákrutovitý úvod a následný miernejšie klesavý prejazd Sklenými Teplicami, kde krik a špľachot spoza plota naznačoval plné kúpalisko a vrcholiace leto. Mňa samozrejme viac zaujímalo obchádzanie retardérov a zaplátaných výtlkov, ale nič strašné. Potom zase pekná dolinka s miernym sklonom a rýchlym asfaltom.

Z doliny do Hliníka som sa vynoril oproti panoráme hrebeňa Vtáčnika, no o chvíľu už som v Dolnej Ždani točil doprava, na východ, oproti panoráme hrebeňa Kremnických vrchov s dominantnou Jastrabskou skalou a komínmi hlinikárne v popredí.

Takže záverečný úsek – už len po rovinkách cez Žiar. Pred mestom sa cesta ešte trochu zavlnila hore a dole, preskočila ponad R2, potom vbehla medzi paneláky - a keď som spomedzi domov na druhej strane mesta, v jeho starej časti, vybehol, netrvalo dlho a bol som v Trnavej Hore, v cieli. Okruh takmer uzavretý. Tak už len posledná krátka stojka hore dedinou ku „stanici“ a príjemné posedenie v tieni, kým dohrkotala lokálka.

Dokopy teda dákych +100 km a +1300 metrov – ozaj príjemný výlet, kde je čo obzerať a cesty výborné a premávka cez víkendy nie veľká. Veď Banská Štiavnica a okolie stoja za to vždy. Odporúčam.

Rišo Pouš