Piz Umbrail MTB - Poklad na Striebornom jazere

 St. Maria im Munstertal (1375) - pass Umbrail (2501) - Piz Umbrail (3033) - Lei da Rims - St. Maria

1658 výškových metrov zjazdu, všetko po divokom, neupravovanom, prírodnom chodníčku. Množstvo selektívnych miest. Divočina. Minimum alebo žiadny turisti. Od kamenných pasáží vo výške 3000 metrov až po chodníček v kosodrevine a borovicovo-smrekovcovom lese.

Do Munstertalu sa dostávam z Engadinu známou cestou cez Ofenpass vedúcou z veľkej časti cez divočinu Švajčiarskeho národného parku. Parkujem hneď na začiatku dedinky St. Maria na parkovisku vľavo pri ceste pri autobusovej zastávke. (zadarmo)

Na bajku vchádzam do dedinky, prechádzam zúženým miestom pomedzi staré domy a hneď za nimi už smerovník ukazuje prudko hore doprava - čaká ma cca 1130 výškových metrov stúpania asfaltovými serpentínami na passo Umbrail (2501). Je to už takmer desať rokov, čo som tu na konci veľkého okruhu musel podvečer vyšliapať hore ku autu zaparkovanom na Stelviu. Vtedy ešte dobrá polovica stúpania viedla po štrkovej ceste. Neboli žiadni motorkári, autá ani cestní cyklisti...

Civilizácia je neúprosná. Dnes už v stúpaní na passo Umbrail okolo vás budú fičať okrem žiletiek aj motory všeho druhu...

Dve hodiny a desať minút mi to trvá ku hostincu pred starou švajčiarskou pohraničiarskou budovou. Nerozmýšlam a zosadám z bajku. na terase hostinca dotankujem rýchle cukry a môžem ísť ďalej.

Toto stúpanie sa dá samozrejme prekonať aj pomocou Postbusu, ktorý berie aj bicykle, Shuttlebusu, ktorý si treba objednať, dohodnúť a zaplatiť, prípadne keď oplývate skupinou s dvomi autami tiež sa nájde riešenie. Ja som si zaspomínal na časy, keď pre mňa nič krajšie ako asfaltové serpentíny prudko do kopca neexistovalo... bolo to dávno... ;)

Z passo Umbrail sa už ponáram do divočiny hôr a hluk áut sa vzďaluje. V sedle bajku dávam len niekoľko krátkych úsekov. Väčšinu stúpania na Piz Umbrail treba vytlačiť a vyniesť. Čaká tu na mňa aj krátka pasáž zaistená reťazami a oceľovými lanami. Dobrá technika nesenia bajku na chrbte sa tiež zíde. Stále mám čo zlepšovať. V závere stúpania stretávam zjazdujúcich talianskych bajkerov. Vytlačili to celé z opačnej strany. :))) nuž oplatí sa mať dobré informácie. V tomto prípade vďaka kolegovi Mirovi a jeho zdrojom :))

Piz Umbrail leží na hranici medzi Talianskom a Švajčiarskom. Počas výstupu stretávam stopy po starých opevneniach z prvej svetovej vojny. Nad passom Umbrail vedie dokonca náučný chodník s informačnými tabuľami.

Na vrchole sa chvíľu kochám úžasnými výhľadmi. Na takúto túru je dobré mať ideálne počasie. Ja ho mám a preto som neváhal vyraziť aj v dosť nalomenom stave deň po 14hodinovej túre v Bergeli. Čaká na mňa zjazd...

Na začiatku štrkovisko. V prudkých točkách musím občas zosadnúť. Častejšie však zosadám kôli foteniu. Všetky fotky v tomto článku sú samozrejme fotené na samospúšť.

Prejazd náhornou planinou a opäť zjazd. Parádne drsné selektívne miesta. Kameňe všeho druhu. A... vynára sa jazero. Lei da Rims. Prehodnocujem myšlienku že fotiek už veľa robiť nebudem a zastavujem vyťahujúc statív... znovu a znovu.

Pri jazere robím zachádzku ku pláži. No nenamoč sa aspoň trochu keď si už tu.

Pod jazerom prichádza najťažšia časť zjazdu. S rešpektom zosadám na strmých ostrých točkách. Fotím už pomenej a bez samospúšti. 

Napájam sa na štrkovú cestu vedúcu z doliny Val Mora. Tadiaľto som už raz išiel. Vtedy som sa ponáhľal a tak som fičal po ceste. Dnes si už dávam záležať a všetko idem po chodníčku pretínajúcom cestu. Je to parádne pokračovanie mimoriadneho zjazdu. Takto zjazdujem až do doliny, kde ma vypľuje z lesa na asfalt vari 200 metrov od parkoviska s autom.

Keď som sa Mira pýtal na túto túru odpovedal: "Hajlajt!" ... a mal pravdu.

Celý okruh aj s prestávkami mi trval 6 hodín.

Martin Bartoň

foto: autor a samospúšť

gps netreba, celý okruh je orientačne nenáročný a vedie po dobre značených chodníkoch

www.rockmachine.sk