Dvojdňovka v Považskom Inovci: z Panskej Javoriny do Trenčína

Dobre sa vstáva ráno spod stromu, keď človeka nebudia autá, ale čvirikanie v korune. Je zima, na júl neobvyklá, ale vietor ustal a rosa nepadla. Tak sedím obalený spacákom pri stole pod rozhľadňou a sliedim, kedy ráči vyliezť slnko. Lebo nad horami v diaľke ešte hrubý pás mrakov, nechce sa mu. Nakoniec spácha dáke biedne efekty, tak si ich fotím a (už dávno naraňajkovaný) sa spúšťam do lesa, pásikavo nasvieteného do oranžova.

Strmý zošup k rázcestiu Pod Ostrým vrchom - nepoteší hlavne bajkerov v opačnom smere, na jednom skalnatom mieste pôsobí červené C až srandovne. Ale táto a podobné sú len krátke vsuvky na tejto dlhánskej, mtb-pozitívnej cyklotrase. Na pešo samozrejme úplnááá pohodááá.

Pred tým, ako začnem dlhšie stúpať na najvyšší bod celej dvojdňovky - Inovec, ešte idem obzrieť, kde som to chcel pôvodne prespať. Útulňa Izba je len kúsok dole lesom, nová tabuľka k nej svieti na smerovníku Tri boky. Je ozaj parádna, viac o nej je V PREDOŠLOM ČLÁNKU. Dotankujem len vodu doplna a o chvíľu už stúpam. Lesom, pásikavým tieňom, ranným chládkom, krása!

Ešte nejaké výhľady okolo dvojkríža pod Ostrým vrchom, lúky so solitérnymi smrekovcami a výhľadmi k Považiu, vyplašené diviaky, a až na Inovec cesta prevažne lesom. Miestami aj popri plote, ktorý sa asi snaží ochrániť mladinu pred zverou. Zbytočne, samozrejme.

Inovec je viditeľný zďaleka, vďaka naježeným vysielačom. Ako sa blížim, pribúda „turistickej infraštruktúry“, ale aj bordelu po ľuďoch. Hore sa chvíľu zdržím na rozhľadni a samozrejme pri pamätnej tabuľke, venovanej Vladovi Švancárovi.

Zostup k Inoveckej chate je najskôr strmá diaľnica, neskôr úzky traverz, ale túto časť cyklotrasa už obchádza. Tu by si peší a bajkeri zavadzali, premávka je tu predsa len intenzívnejšia ako južnejšie na hrebeni. Vyhliadka na Trenčín v polceste - nič moc, pekné skalky síce, ale kríky zavadzajú. Na chate ešte pusto, ale už čapujú, tak kofča len zasyčí a valím ďalej.

No, doslova valím a niekedy aj pobehnem, lebo je to zatiaľ najhnusnejší úsek – tu  už dosť ťažia a cesta aj okolie podľa toho vyzerajú. Pod nohami púder, nohy za celý včerajšok nemám také zaprášené ako teraz po pár metroch. Nie všade, samozrejme, sú aj pekné úseky. Ale proti včerajšku tú lesohospodársku realitu vnímam akosi intenzívnejšie. To nie je kritika, len konštatovanie.

Lesný tunel, na konci zas pekný, zelený, ma vyhadzuje priamo pri zastávke autobusu v Mníchovej Lehote  - Jarkoch. Na hlučnej hlavnej, ktorú mám normálne chvíľu aj problém prejsť, taká je tu premávka. No, bežný pracovný deň. Vlak ide raz za deň, bus už o chvíľu, tak uvažujem... Lebo lesopark Brezina poznám a smerom k nemu veľa asfaltovať a cezpoľne turistikovať, či sa mi chce? A teplota rastie, a ďalej už to nie je Inovec, ale Strážovské vrchy. Vzaté prísne geomorfologicky :-) Našťastie vietor fúka a chuť poznávať nepoľavuje a mám obuté fajné mäkké ultrapapučky, tak idem.

Ale hneď na úvod zneistiem v rozhodnutí. Stúpanie pod Mackovú je ešte hnusnejšie ako tie púdrové zvážnice pod Inovcom. Ale sa to s výškou lepší, hore aj dáke skalky, trochu srandy vďaka pozatieraným značkám pod Čierňachovom, potom krásna Čierňachovská lúka a fajný obed z posledných zásob pri chatách pod Ostrým vrchom. Štýlovo, s posedením na hojdačke.

Ani ten asfalt cez Soblahov nevadí. Potom už len hore poľom pod les, našťastie v tieni krov a stromov. Vychutnávam spätné pohľady na obrysy Inovca a Čierňachova v protisvetle. Privykám na postupné pribúdanie „prvkov civilizácie“ cestou cez lesopark, priamo do historického jadra Trenčína. Takže ma ani moc nevyvedú z rovnováhy davy na stanici. Len tie udivené oči pani za pokladňou na moju otázku, čo sa to tu deje? „Veď predsa začína Pohoda!“ Aha, no ja som mal pohodu teraz, dva dni... Ale doprajme každému tú jeho :-)

Rišo Pouš