Dvojdňovka v Považskom Inovci: z Piešťan na Panskú Javorinu

Do týchto „horúcich južných hôr“ by ma v júli nik nedostal, ale využil som chladnú periódu, kedy v Tatrách dokonca nasnežilo. Pekne z juhu na sever, oproti chladivému vetru. To sa fajn ide, ani muchy nežerú. Na začiatok ma žltá poťahala po piešťanských pozoruhodnostiach, potom ale vyše hodiny trvalo, kým som sa zbavil asfaltu. Lebo v smere na „hrebeň“ (na pripojenie na červenú) sa mi ponúkali dve zelené a tá žltá. Vybral som si južnejšiu zelenú, ktorá mala ísť najviac po lúkach (cez Banku na Plešiny) – chcel som aj nejaké spätné pohľady na Piešťany. Zistil som až potom doma, že v realite neexistuje, v teréne som sa ale držal farby a asfaltoval cez Moravany.

Nevadí, za nádržou Striebornica konečne les, pod nohami šotolina a plynulé stúpanie dubinami na rázcestie Striebornica. To nie je pre krátkozrakých – smerovník v malinčí a žihľave, chce to aspoň dlhé gate. Ale smer jasný: až po Jelenie jamy sa ide dlhšie lesom, ale som bol pozitívne prekvapený, aká je to fajn prechádzka. Žiadne rozbité zvážnice, žiadne (aspoň nie nové) rúbane, cesta lesným tunelom sa často mení na singlík, kde je viac stôp od bajkov ako od nôh. Spestrením sú skalky Krahulčích vrchov, vyhliadka na Visiacich skalách, strmší Marhát s parádnou rozhľadňou...

Potom zas trochu šotoliny a širšia, ale príjemná cesta a rozľahlé lúky na Jeleních jamách ako predzvesť ďalekých rozhľadov a zmeny charakteru krajiny v nasledujúcich kilometroch. Len to som nečakal, že tie lúky bude przniť slnečná elektráreň.

Dákych 50 minút dupania po lesných cestách okolo Kostolného vrchu, až príliš spevnených, a za horárňou som sa vynoril zas na lúky. Pomedzi Hornú Dolnú (pardón, Novú Lehotu) z jednej strany a Starú Lehotu z druhej. Až pod Bezovec takto. Vietor niesol výraznú jahodovú vôňu, aj keď o jahodách už ani chýru. Hádam len dve som zjedol. Odteraz až do Trenčína idem v podstate v protismere prvej časti Leteckej stovky. Konečne to tu spoznám nielen teoreticky. Ale raz sa na ňu dostanem, sľubujem si.

Za vlekmi a chatami Bezovca ponor na dlhší čas znovu do lesa, ale po akom príjemnom singli! Na poslednej lúke, pod Skalinami, som stretol bajkera, tiež si chrochtal blahom. Začal som viacej a prudšie stúpať, vrcholom dňa mala byť Panská Javorina. Pred ňou ale ešte dotankovanie v prameni pod Prieľačinou a nádherná prechádzka umeleckou galériou, plnou sôch zo zvyškov starých stromov. Pripomínalo mi to prales Stužica v Poloninách, aj keď tu bolo materiálom listnaté drevo.

Odbočku na Panskú Javorinu som si nesmel nechať ujsť. Kvôli výhľadom a západu slnka. Aj noc bola ešte ďaleko a útulňa Izba blízko. Nakoniec som pod rozhľadňou (rovnakou ako na Marháte) ostal dlhšie – do rána. Z útulne by som nevidel východ slnka, vietor fúkal, tak rosa nepadala a pod starým javorom bolo miesta dosť a tráva mäkká. Hotel s najväčším počtom hviezdičiek. A ďalší deň čakala cesta cez Inovec do Trenčína.

Rišo Pouš