Ultra Inovec: Trenčín – Hlohovec

Veeeľmi sa mi páčia logické červené línie na turistických mapách :-) Túto z TN do HC (alebo opačne) som objavil už dávnejšie a hneď mi napadlo, že by to bola dobrá ultrarozcvička pred sezónou, keď sa už nohám žiada niečo dlhšie, ale na stovku si ešte netrúfnu. 85 km a nejakých 24 turistohodín mi ukázal Hikeplanner. 3140 plusových metrov nebol až taký dôležitý údaj, skôr tvar profilu, lebo smerom na juh by to z Inovca bolo už „v podstate“ z kopca (-3205 m). Treba sa šetriť takto na jar, nie? Taaaakže keď po posledných marcových mrazoch udrelo správne (jasné a chladné) počasie prvého aprílového víkendu, zbalil som pár sójových tyčiniek a chlebov so syrom (plus nejakú chémiu do rezervy) a sadol do prázdneho ranného rýchlika smer TN. Ďalšia výhoda: trasa od stanice na stanicu, k poslednému vlaku z HC domov 14 hodín, rezerva hádam dostatočná.

Na úvod teda kúsok pustého mesta, bránka cez hradby a prebeh lesoparkom. Vľavo pomedzi stromy začína preblikávať oranžová diskoguľa, zábava začína. Trochu cezpoľného behu, potom Soblahov, tiež ešte karanténne prázdny. Prvé príjemné lesné behanie po chodníčkoch cez Čierňachov. Akosi sa mi tam páči viac ako vlani. Len záver zbehu do Jarkov je ešte o úroveň hnusnejší ako vlani. Vďaka ťažbe dreva, ako inak?

Minuloročný púder na zvážniciach smerom hore na Inovec je po zime ubitý, spláchnutý, alebo inak neexistujúci, joj ako dobre! Chata zavretá a po troch hodinkách som hore. Posedím s Vladom, dobijem sa jedným sladkým sójovým valčekom a valím ďalej. V zbehoch šetrím nohy, niet sa kam ponáhľať, treba vychutnávať. Tu sa lesné cesty stále viac zužujú do fajných chodníkov, jemný severáčik pomáha a dochladzuje motory. Slnko oproti je dosť vysoko, nereže do očí, len fotky budú nanič, ale o tie nejde.

Tempo si kontrolujem už zase aj na cykloznačkách a zabávam sa prepočtami. Spokojnosť, vychádza mi to na čas medzi 10 a 12 hodinami. S vodou zámerne nešetrím, ale lejem do seba, čo to dá. Lebo viem, čo ma čaká. Po asi štyroch hodinách spoľahlivý prameň pod Prieľačinou, asi posledná možnosť tankovať. Mám pollitrovku a sedemdecku: jediné, ktoré som doma našiel, uvidíme...

Začína jednoznačne najkrajší úsek, veľa lúk a výhľadov. Cez Bezovec a ponad Hornú Dolnú. Kilometricky som niekde v polovici, tak sa na Veselom vrchu hádžem do trávy a presúvam sendviče z batoha do brucha. Ešte trochu lúčneho behania a na Jelenie jamy potom dlhšie šotolinovanie a plno rodiniek a rekreačných cyklistov.

Aj pod Marhátom a aj na ňom, normálne plnka. Pod rozhľadňou pikniky v plnom prúde, ani nestojím. Zostup na druhú stranu je už takmer ľudoprázdny, ale miestami sú tu na rozptýlenie čerstvé preliezačky po zimných vetroch. Ďalej dominuje príjemné behanie po mäkkých lesných chodníkoch, rozširujúcich sa do ciest, ako sa blížim k sedlu Havran.

To už mi ale začína poriadne vypínať nohy a mám dve možnosti: buď polomŕtvy stihnem jeden vlak, alebo v pohode druhý o dve hodiny. Ponáhľať sa niet kam, voľba jasná. Ale pauzovať nesmiem, dochádza mi voda. Dúfam, že niekde vyžobrem.

Cez cesnakovo voňavé lesy pred sedlom Havran vchádzam do mne zatiaľ neznámeho terénu a dúfam, že tu v nižších polohách to nebudú len poľné cesty a rozryté zvážnice. Ale super až do konca, na moje nemalé prekvapenie. Zväčša veľmi pekné lesné cesty, zopár chodníkov - singlíkov, a aj lúky s výhľadmi sa nájdu. A dokonca zopár dramaticky hlbokých strží, aké by človek neznalý geomorfológie v tejto plochej krajine nečakal. A všade sa niekto motá, prechádza, piknikuje, či cesnak oberá.

Keď už smäd veľmi dobiedza, žobrem od záhradkárov vodu - len tak zasyčí. Vraj by aj tak vyliali, už balia. Vďaka, hneď je to unavené šmatlanie krajšie. Ale už len posledný kopček a Frašták na obzore. Medzi domami slušne nahadzujem náhubok, nech sa ľudia nepohoršujú, a na stanici žobrem od tety železničiarky aj do väčšej fľaše, nech mám na cestu domov. Slnko z posledných síl oblizuje perón a teplota klesá, ale na vlak dlho nečakám. Čakajú ma len viac ako dve hodiny mierneho trápenia, kým sa dostanem do sprchy. Ale dobre bolo, už sa teším, keď si toto prejdem na bajku.

Rišo Pouš